ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Črta z „Drobných zápiskov“

„Slniečko ,sa obzrelo‘ — ešte bude pršať,“ preriekol môj sprievodca Imro vzpriamiac sa v člne a snímuc klobúk, otriasol z neho dažďové kvapky, čo nastekali za nízky okraj. Tu i tu ešte padne kvapka z rýchle prchajúcich oblakov, ale od západu už slnko upiera na nás teplé pablesky, akoby chcelo prispieť nám ku pomoci z nemilého, dažďového kúpeľa. Zavriem premoknutý dáždnik a prekvapená náhlou premenou, s úľubou ohliadam sa dookola.

Ako jasná, vyumývaná plocha v najkrajšej, bledosvetlej farbe javí sa obloha z oboch strán; na západe ako obrovským štetcom pretiahnutý pás, tiahne modrasté mračno, medzi ním a nebosklonom žiari usmievavé, akoby omladnuté slnko. Jeho pablesky odbleskujú sa na hladine rieky, meniac ju v plamennú, zľahka rozkolísanú lávu.

Ako obruba k tomuto, svetlom slnečným vykúzlenému obrazu temnie sa les z oboch strán rieky; v korunách vŕb ševelí to akosi rozmarne, kde-tu vyčnievajúca štíhla osika potriasa lístočkami, akoby náročky chcela striasať dažďovú sprchu na nižšie svoje spolusestry.

V húštine lesa ako na povel rozšveholil sa spev slávičí: z tisíc hrdielec znie to štebotavé, rozmarné, veselo-roztomilé scherzo lesnej spevavej kompánie. Ako panoráma, meniaca svoje obrazy jediným obratom kľuky, dažďom zachmúrené okolie razom zmenilo sa v krajinu farbistú, usmievavú, plnú krásy, vône, lahody. Všetko akoby omladlo, rozveselilo sa — len spoza lesa ako výstražná upomienka do toho jasania a rozmaru zneje sentimentálne, žalostné hrkútanie poľnej holubice.

Imro prestal veslovať a položil veslo cez okraje člnka. Ten sa zľahka zakolísal, posunul sa kupredu a potom sotva znateľne pohyboval sa na tmavozelenej hladine rieky. Ako vo velikánskom zrkadle z oboch strán odbleskuje sa v nej obruba lesa, svetlastým odtienkom odrážajúca sa, akoby i tam dolu bol obraz, krajinka podobná tejto tu hore.

Imro sadol na úzku, cez člnok preloženú dosku a vytiahnuc meštek s dohánom, ozdobený nesčíselnými strapcami a remienkami, počal nabíjať do malej, na žlto vypálenej fajky s kratučkou, usmolenou pípkou. Jeho hrubé prsty zručne pohybujú sa pri tej práci a čochvíľa nie práve príjemný zápach dohánu prerazí vôňu lesa. Starostlivo zobral vytrúsené byľky dohánu, vložil do mieška, zručne zatočil remienky, opäť zastoknul meštek za pás a potom sa zadumal. Štipľavý dym chvíľami zahaľuje jeho tvár belasým obláčkom, ktorý keď odfúkne, jeho osmahlé líca zdajú sa proti žltému mokrému okraju slameného klobúka ako sfarbené temne medenou farbou. Tým väčšmi napadnú tu jeho jasnomodré, trochu do hĺbky zapadnuté oči, v ktorých vždy vidno kus holubičej krotkosti, tak protirečiacej výrazu jeho tváre a voľnému, ba ráznemu chovaniu sa.

Pravda, tá ráznosť nie je stálou, charakteristickou črtou jeho povahy: tu prevezme iba vtedy, keď, ako teraz, vyjde si so svojím člnom na rieku, kde cíti sa neobmedzeným pánom. (Možno sa pýši, že zásobuje stôl „pánov“ chutnými rybami.) Akonáhle príde domov, pokojný výraz jeho tváre zmizne, ustúpi akosi rozpačitému, sliedivému, voľnosť v pohyboch a reči taktiež sa stratí — a náš smelý, sebavedomý rybár zmení sa v skromného, takmer nezručného sluhu.

Imro totiž je sluhom dozorcu nad opevnením brehov rieky, pridelený hlavne k obsluhe „pána“, majúc čestný titul domového strážcu — no jeho postavenie je cele samostatné: je ženatý, má svoju domácnosť, a služba jeho naskrze nevyžaduje tej pokornej úzkostlivosti, s akou chová sa voči predstavenému. Preto vždy radšej vidím ho tak ako teraz, v jeho malom, rybárskom člnku, opretého o veslo a akosi prísne hľadiaceho do diaľky. Jeho územčistá, zavalitá postava, v množstve rias bieleho plátna zakuklená, so svetlou zásterou a v krátkej, cez plece prehodenej kabanici z akejsi hrubej vlnenej látky zdá sa v tomto postavení akosi väčšou, významnejšou, žlté fúzy vždy starostlivo vykrútené čnejú s akousi vojenskou prísnosťou na obe strany — — len oči zostávajú tie isté, s tým istým krotkým, holubičím výrazom. Na prvý pohľad prezradia ti jeho tichosť a dobrotu, pre ktorú je skoro obľúbeným — —

Na tichej hladine rieky tu i tu zašplechoce dačo, striebristo zableskne sa nad vodou a opäť sa zanorí: to rybka, výhľadom na korisť vyvábená, vymrštila sa do výšky. Imro preberie sa zo zadumania.

„Škoda, že nieto siete,“ vraví naprávajúc tlejúci dohán, „ryby ihrajú…“

„Vidíte, zabudli ste vziať!“

„No — akoby som zabudol?! Ale nemožno lapiť — je deravá. Ak i chytíš dačo, vykĺzne pomedzi nite. Najprv sa musí opraviť — ináč nechytíš. Nuž ale nieto času…“

Napadá mi, že tu i reč Imrova je inakšia ako doma. Tam vraví veľa a obyčajne usmieva sa akosi rozpačito, tu vyslovuje sa nakrátko a vážne. Ťažko ho priviesť k dlhšiemu rozhovoru.

„Tak teda dajte ju opraviť,“ vravím, chtiac nadpriasť rozhovor a s interesom sledujúc tú znateľnú premenu v jeho spôsoboch, „to ju zaiste musíte zaniesť do mesta —“

„No — to by sa vyplatilo — takú pletku!“ usmial sa dobrodušne. „Keby len bolo času, spravím i sám — a ešte ako! V meste pobabre, popletie — vyjde raz-dva — rozlezie sa ti v čerty. Ja — to už inakšie!“

„A ako to robíte?“ spytujem sa s úsmevom, badajúc, že sa rozhovára.

„Nuž tak: zoberiem žene konope, čo najkrajšie, napradiem nití, z tých nasúkam mocné šnúry a pletiem… Zima dlhá, na rieku nemôžeš — času dosť! A nenáhlim sa ako tí… Pekne očko po očku, rovnaké, akoby zastrihol. A nepretrhne sa, ani čo bys’ čo urobil!“

„Vy ste majster, Imro!“ pochlebujem, baviac sa na výklade jeho vedomostí. „Hľa, i mne akú stoličku ste spravili!“

„Hm,“ usmial sa samoľúbo, a už akosi živšie vraví: „Prečo by som nespravil — takú pletku?! Ja aj inakšie veci… Nebohému pánovi (nech spočíva v pokoji) spravil som kôš do bričky. A aký kôš! Keď vyšli do mesta, páni sa len tak obzerali, že kto sa to vezie v takej peknej bričke. I pán slúžny spytovali sa, a nechceli, nechceli uveriť, že by som to ja spravil. Že, prečo by som nespravil — takú pletku! A pán majú radosť…“

Vidno, ešte i teraz ho teší, že pán mal radosť z jeho práce — hoci spôsob jeho rozprávania je taký, že pochybujem o pravdivosti jeho tvrdenia — hoci Imro nezvykol luhať.

„I panej urobil som vše dačo: tu stolček, pekne slamou prepletaný, a zase takú dlhú stolicu s operadlom, do záhrady — tuším ,kanapé‘ to volajú. A našej Marienke kolísku…“

„I to ste vy robili?“ spytujem sa a už nepochybujem o jeho schopnosti. Hneď na prvý raz napadol mi ten pekný kúsok v prostej, jednoducho zariadenej Imrovej chyži, prezrádzajúci vycvičenosť a vkus majstra-zhotoviteľa.

„Pravdaže ja! Však je cifrovaná? Nuž: Marienka bola prvá, a ja, blázon, myslel som, že princezná… Dnes by som sa už toľko nebabril!“ rozosmial sa, iste spomenúc si tie štyri drobné detváky, ktoré sotva jedno druhému dopraje odkolísať sa do roka…

„Ba kde ste sa to len naučili? Veď je to majstrovská práca!“ obdivujem ho už úprimnejšie.

Imro tuho bafnul dva-tri razy, pohliadol akosi úkosom a miesto odvety nútene sa rozkašlal. „A len tak — — vo svete,“ preriekol dívajúc sa stranou. Zrazu sa však rozpačite usmial: „Ako väzeň,“ doložil už s plným smiechom… Ako sa zasmial, tie jeho modré oči zažiarili takou nelíčenou krotkosťou, že jeho odveta a jej zmysel zdal sa veľmi žartovný.

„Ba ešte čo! Ako by ste sa vy do väzenia dostali?!“

„A len tak, prosím pekne,“ vraví už celkom veselo. „Zo žartu a celkom nevinne, na moj pravdu! Bili sme sa — nuž tak!“

„Bili ste sa? A s kým?“

„A tu s jedným z N…,“ pomenoval najbližšiu dedinku, „aby ho bolo vychytilo prv, než som ho spatril! Pre také ledačo sedieť štyri roky!“

Štyri roky! Pre „ledačo“ sotva sedel by štyri roky! Udivene pozerám na Imra, no sedí si pokojne, iba akýsi nový, ostrý výraz jeho tváre svedčí o záujme, s akým sa rozpomína na tú dobu.

„Vlastne, my všetci sedeli sme štyri roky. Boli sme traja kamaráti, nuž podelili nás. A to všetko pre toho akéhosi… bodaj ho!“ Odľahčil si novou kliatbou, hoci inokedy nezvykol kliať: ak i dakedy, podľa všeobecného zvyku, spomenul „zlého“, rýchlo zažehnal ho do podzemia. „Tak vysedeli sme si každý svoje; ja iba dva roky.“

Iba dva roky! A vraví to tak pokojne, akoby to dva-tri dni. Tá jeho ľahostajnosť dojíma nepríjemne.

„A veľmi ste mu ublížili?“

„No dobre sme ho ,obokovali‘!“ vraví veselo, akoby šlo o fašiangový žart. „Boli sme traja a on iba sám… No keby mňa nie, nebol by toľko odviezol! Nuž, dopálil ma.“

„A prečo ste sa pobili?“ spytujem sa, premôžuc prvý nepríjemný dojem.

„A len tak… Bolo to priam na Veľkú noc, boli ,oblievačky‘, nuž a tu u nás taký zvyk, že mládenci nedopustia, aby im cudzí zachádzali za dievčatmi. Ten dobre to vedel, a predsa prišiel a rozťahoval sa ,na muzike‘ ako doma. Mne to nedalo pokoja. Chlapci — povedám — to by sme reku nemali dopustiť! Tí, pravda, nechceli robiť ,škratu‘, vraj čo nás po ňom, ale mne predsa nedalo to pokoja. Čo, reku, bude sa nám tu rozťahovať?! Vedia: bol som len taký ,papľuh‘, ale nedal som sa nikomu! Avšak vtedy nechcel som robiť hriech; najprv len po dobrotky povedám: čo ty tu chceš, reku, choď si domov, a nás nechaj na pokoji. A on hneď oproti mne ako kohút: že vraj taký škriatok nebude mu rozkazovať. Je pravda, bol som mu iba do pása, ale myslím si, uvidíme, kto z koho! Skočím k nemu a povedám, reku, pakuj sa podobrotky, lebo ináče… A on hneď do mňa… Nuž tu veru už nedbal som, keď sa reku chceš biť… čert ťa dbá! Ja som nezačal… Ale, reku, keď chceš… Ech, bodaj ťa…!“

Posledné slová patrili fajke: okrem obyčaje Imro tak zahrúžil sa do vypravovania, že ani nezbadal, že bafá naprázdno. „Zlý dohán!“ odvráva, štárajúc vo vrecku za zápalkou a škrknúc pripaľuje polovyhorené zbytky, zatieňujúc planúcu zápalku obidvoma dlaňami. Keď si zapálil, jeho tvár bola opäť taká ľahostajná ako inokedy. Akoby bol zabudol nedopovedané, mlčky zahľadel sa do diaľky. Výzor okolia medzitým opäť sa zmenil; slnko zmizlo z obzoru, nebosklon žiaril ružovým svitom zory, zhliadajúc sa v hladine rieky a odrážajúc sa v nej bledým, slabunko kolísajúcim sa odbleskom. Vôkol nás tichá, potemnelá hladina, za nami ľahká šedastá hmla, zdvihnuvšia sa nad samou vodou. Schladilo sa citeľne.

„Tak teda bili ste sa,“ opäť zavádzam rozhovor, zvedavá dozvedieť sa ďalšie osudy môjho sprievodcu.

„Bili… Ale ja som nezačal, ako povedám. Keby nie on, mohlo byť bez všetkého. Ale reku, keď ty chceš, ja nedbám…“ Zase zamlčal sa na chvíľu a zadíval sa do diaľky. „A tak potom ukázal som mu, ako je to!“ Vzpriamil sa zrazu a rozosmial veselým, podivným smiechom, tak veselo, až ozvena lesa zopätovala jeho smiech. „Nuž, rozumel som sa do toho: v troch chotároch nebolo mi rovného. A báli sa ma ako ,zlého!‘ Šiel som, kam som chcel — a nikto nemal smelosti zadrapiť do mňa, lebo znali ma už po mene… A bol som skoro najmenší!“ doložil s hrdosťou. „Ale ,guráž‘ som mal — a to je hlavné. Ak nemáš ,gurážu‘, môžeš byť ako hora, ubije ťa každý oplan. I silu som mal — tu, hľa!…“

Rozjarený rozpomienkami na svoju udatnosť, Imro jediným pohybom vyhrnul široký rukáv, objaviac silné, žilovité rameno. Ako zaťal päsť, svaly vystúpili na zálaktí: vidno, Imro nechvastal sa naprázdno. Nevdojak môj zrak utkvel na čiernom kruhu vypálenom na jeho ramene. V kruhu černeli sa počiatočné litery jeho mena a akéhosi čísla… Známka raba! napadlo mi a mimovoľne zachvela som sa pozerajúc na jeho postavu, akosi hrdo, odbojne vzpriamenú. Nebol to Imro, náš úslužný, vážne usmievavý sluha. Bol to zjav človeka vyšlého z väzenia, s ráznou stopou tam stráveného času. Hla, ako chvastá sa príhodou, ktorá ho urobila poznamenaným zločincom!… Avšak tento dojem bol iba okamžitý. Pozrúc k nemu, Imro už opäť pokojne sedel na svojej lavičke, kedy-tedy zanoriac veslo do vody, s tým istým známym, pokojným výrazom v tvári a krotkým svitom v modrých očiach. Možno zbadal nepríjemný dojem, vyvolaný jeho slovami, lebo už i jeho hlas zmenil sa v tichý, obyčajný.

„Nikdy neublížil som zo zlosti ani muške,“ vraví, dívajúc sa kdesi stranou; vidno, mrzí ho, že snáď vzbudil zlú mienku o sebe. „Ale ak ma dakto dopálil… A on ma dopálil, naozaj ma dopálil! Nuž zaplatili sme to obidvaja — on, pravda, drahšie ako ja… A len trochu som ho ,otiahol‘!“

„Zabili ste ho?!“

„Zabili… to jest nie hneď, ale predsa… Požil si on ešte, požil, ale predsa ho to uložilo. A len trochu som ho ,otiahol‘ — a čo som vytrpel preto!“

Hlas Imrov znel ticho, a smutne sa zahľadel na hladinu. Sedí sklonený a skrúšený — vidno, trápi sa, súži výčitkami svedomia. Cíti sa vinným, ľutuje spáchaný čin — a už tým zmazaný je jeho hriech. Prišlo mi ho srdečne ľúto.

„Netrápte sa, Imrich,“ vravím súcitne a pokúsim sa usmiať tomu — a hľa, i jeho tvár sa vyjasňuje a hladí vďačne, akoby ďakoval, že ho neodsudzujem. „Vidno, oželeli ste, i trest vytrpeli, zaiste nechceli ste, aby sa tak stalo, a ľutujete toho neboráka…“

Imro prekvapene vzhliadol hore a usmial sa dobrodušne.

„Ale toho?!… Nie ja ver!“ vraví ľahostajne, vyjmúc fajku z úst a vytriasajúc popol na dlaň. „Mal mať rozum a nezačínať. Veď som ja nezačal — ale keď on, prečo by som ho ľutoval?! On bol väčší, mal sa nedať. Prečo by som ľutoval? Bol korheľ, i vtedy bol ,ako dúha‘. A chcel byť onakvejší ako ja! Nuž dobre sa mu stalo. Mal mať rozum…“

Počúvam ho sklamaná — ale už neodsudzujem ho pre jeho zmýšľanie. Zdá sa mi, že už som mu porozumela… A opäť vidím v ňom kus tej holubičej krotkosti, čo prv. „Mal sa nedať — kto z koho, ten z toho —“ to hľa jeho logika. A nielen jeho, ale i iných. A nielen jednotlivcov, ale celých spoločností, národov. A nedivím sa, že pri takomto chápaní neľutuje, že spáchal zločin, lebo urobil to tak, ako vojak vraždiaci nepriateľa: v povedomí svojho práva. Preto spí on pokojne — ba rozpomína sa na spáchaný skutok ako na čin hrdinstva, osobnej cti. Pri takomto ponímaní hriech prestáva byť hriechom, a porotci, porozumiac duševný stav obžalovaného, smelo mohli by vyriecť „nevinný“ — a vypustiť ho na slobodu — keby nie obavy, že odchovajú zástup poctivých zločincov. Imro, aspoň podľa jeho náhľadu, je úplne nevinný.

„Ale predsa oželeli ste —“ znovu klopem na jeho zatvrdlivé svedomie.

„Oželel — oželel,“ odvráva, pokyvujúc hlavou. „Akoby som neoželel — — keď toľko vytrpel som pre to! I chova planá, i slobodu mi vzali, a to všetko pre jednu babu, sprepadenú!“

Aha, romantika! Kus idyly, vyznevšej tragédiou! Hľa, moje tušenie neklamalo: ten iste stal sa obeťou nevraživosti, žiarlivosti soka — Imricha. No Imro záporne pokrúca hlavou.

„No — to by sa vyplatilo!“ vraví opovržlivo. „Ale babka kási — čertova mater — nadhodila sa a priznala ma, že ja som začal. I prisahala — a tak pre ňu som vytrpel. Keby nie ona — mohol som nevytrpieť. Nuž ale, veď ja konečne nedbám — aspoň som skúsil. I kôš upletiem — za čo mi to stojí! I svet poznám…“ Imro sa cele rozhovoril a so zjavným potešením rozpráva svoje žalárne skúsenosti. Vraví s istou hrdosťou; tak ako vyslúžilý vojak rozpráva o svojom hrdinstve vo vojne. Tu i tu musím sa usmiať jeho naozaj vtipným poznámkam. Už zase vidím v ňom iba nášho úslužného, poctivého Imra: trápny dojem, aký vyvolalo povedomie, že je zločincom, cele sa rozplynul. Možno i on tuší ten obrat, lebo neobyčajne sa rozjaril.

„Ale mne i tam bolo veselo, najtiaž som sa len oboznámil. Strážnik mal ma rád a polahodil, kde mohol. Ani som nesedel vždy tam ,dolu‘, ale vzali ma do práce, ku pleteniu košov a bolo mi dobre. Ba ani tam nedržal ma ako iných… No i ja polahodil som mu, nakoľko som mohol… Vedel, že o mňa sa nemusí báť, nuž nechal ma cele voľne — boli sme ako kamaráti. A jeho žena — — čo navyvádzali sme sa neraz! Nuž, pekná bola, na moj pravdu. A ,starý‘ nebol hundravý…“

Rozosmial sa veľmi veselo a chutne bafá si k tomu, pritláčajúc tlejúci dohán palcom…

„Neraz hovoril mi strážca: ,Teba, chlape, nie dva, desať rokov bolo by treba! Škoda ťa, že odchodíš…‘ I mne samému bolo ľúto…“

„Tak teda ani nežiadalo sa vám z väzenia?“

„Žiadať sa mi predsa žiadalo. Hana jednostaj doliezala a plakala, nuž kvôli nej. Bolo mi jej ľúto.“

„Tak vy ste už vtedy boli ženatý?“

„Nie, ale vzali ma takrečeno od oltára. Práve o dva týždne mali sme mať svadbu, už i ohlášky boli — a svadba až o dva roky.“

„No vidíte, Hana čakala — nevydala sa, a vy ste žartovali s inými. Vidíte, aký ste vy! Keby sa tak bola vydala!“

„Hoho!“ zasmial sa chutne, až sa rozkašlal z toho.

„Ja ver nedbám…“

„Nedbáte, teraz. Ale vtedy!“

„Ani vtedy som nedbal, ani teraz nedbám. Ja vždy len tak, reku, urob si, ako chceš. Aspoň by som nemal sídlo na krku ako takto…“

„Čo chcete?! Hana je dobrá gazdiná, nepochodili ste s ňou zle,“ vravím, vediac, že Imro je dobrý manžel a až veľmi nežný otec. Len stavia sa tak ľahostajným… Hana síce nie je na zaľúbenie… suchá, o hlavu vyššia od Imra, v tvári pehavá a ustavične zamračená, ale dobrá gazdiná, a viem, Imro je úplne spokojný.

„Nemáte sa čo ponosovať,“ dovrávam znovu. „Keby ste tak druhú!“

„Veď, veď,“ posotil klobúk do tyla a škriabe sa rozpačito. „Všetko je to jednako mrcha plemeno — prosím za odpustenie!“ doložil rýchle.

„Vari máte dajakú chybu na nej?“ spytujem sa, tajac smiech. No Imro mlčí; bez rozkazu obrátil čln a pilne narába veslom. Už sa úplne zvečerilo, zore zhasli, zanechajúc iba žltkastý svit na nebosklone. Ako zúbkastá krajka rysuje sa na jeho úzadí lesná obruba s vrcholcami vŕb a štíhlych osík. Z húštiny veje citeľný chlad. Na malej čistinke na brehu šereje sa búdka — náš prístav. Ešte pár úderov vesla a čln pristane ku brehu, zakolíšuc sa na hladine. Množstvo drobných žiab, ktoré si vyšli na výlet do buriny, vyrušené naším príchodom, o prekot skacká ku rieke, tam hľadajúc svoju spásu. Imro zobral veslá a rýchlo sa zberá ku domovu; na pleci kolembá sa mu kabanica a jeho nerozlučná pípka ako ozdoba trčí mu za okrajom klobúka. Je už cele šero, cestičky nevidno; voslep sa brodíme zarosenou pažiťou, rúbaniskom lesa. Pribavili sme sa do mraku — pre tie rozprávky Imrove zabudli na návrat — — Čím viac blíži sa Imro k domovu, tým viac chúli sa akosi, postupuje rýchle a nezručne. Zo dvora vybehol Dunčo a zlostne zaštekal — no poznajúc známych, umĺkol okamžite. Z besiedky počuť rozhovor a vidno žiariaci bod: horiacu cigaru.

„Kade sa túlate?“ počuť hlas domového pána.

„Šťastlivý, dobrý večer vinšujem,“ želá Imro a s podivením badám, že jeho hlas je už cele iný: voľný rybár, smelý hrdina zmizol — to opäť náš pokorný sluha Imro.

Zatvárajúc oblok zbadám akúsi postavu plúžiť v tieni jedličky na dvore vyrastajúcej. Zvedavo pozerám na pozdného chodca.

„A to ste vy, Imro? Čo by ste radi?“

„Ja, prosím pekne. Len tak som prišiel: reku cez noc opravím sieť, nuž ráno možno vyjsť… Bude krásne; nuž, reku, ak by sa páčilo so mnou, keďže ráčia vravieť, že radi ryby…“ vraví nesmelo, pokašliavajúc rozpačite. Toto je prvý raz, čo ponúkol sa k rannej vychádzke. Hoci zná, že je to moja záľuba vyjsť si zavčas rána na rybolov, vždy vykradol sa potajomne. Teraz iste náš rozhovor vykonal mi tú výhodu…

„Pôjdem, Imro, pôjdem,“ sľubujem radostne. A akosi milá mi táto pozornosť drsného syna pusty.