ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ľudová kresba

Veru slávnym bol kedysi poctivý cech súkennícky klobušiansky. Ach, škoda, preškoda tých pekných časov, v ktorých on kvitol! Jestvuje on síce až podnes, ale čože, keď je to už iba tieň jeho niekdajšej moci a slávy. Súkenníctko dávno zaniklo, po „valchovni“ ani stopy, majstri v odbore súkenníctva sú všetci na božej pravde a div veliký, že i cech sa dávno nerozpadol tak, ako by sa bola rozpadla cechová truhla, v ktorej ochránili sa „registrá“, umrlčie rúcho a „fakle“, keby ju toť kováč z úcty oproti „našim predkom“ nebol na tuho kramličkami pozbíjal. Pravda, zub času ohlodal na dôslednosti cechu klobušianskeho. Hoci až doteraz každoročne svedomite ustanovia sa údovia cechu na Tri krále voliť cechmajstra, fichmajstra, notáriuša a „mládkov“, predsa je i tá voľba akási „onakvejšia“ ako za dávnych časov: pálenka zdražela, bratia majú menej „gurážu“, ako ich predchodci, ba i tie hlavy sú akési slabšie, a pri hlavnej a obligátnej bitke na Tri krále len trochu dať daktorému po hlave, už na druhý deň pošle po doktora, pravda, na svoje útraty. „Cech“ slabne, s ním i jeho údovia, i poriadky. Kedysi fichmajster mal väčšiu moc v cechu, ako teraz cechmajster alebo notáriuš. Teraz už nebojí sa nik z údov cechu „vrchných“, pozostávajúcich z cechmajstra, fichmajstra a notáriuša a „páni bratia mladší“ dovoľujú si pri schôdzke bársakých nezbedností. Kedysi bolo ináče! Keď dakto opovážil sa len dýchnuť proti „starším alebo vrchným“, dômyselní vrchní hneď vedeli robiť poriadok. K tomu cieľu ešte pred schôdzkou obstarali hodnú pásovú reťaz a pre výstrahu zavesili ju nad prípecok. No a teraz len šuchni, a hneď si zavesený! Položia ťa pekne na prípecok, nohy ti založia do reťaze, dobre zatiahnu, vytiahnu, že dotýkaš sa podošvami nízkej povaly a chrbtom tvrdého prípecka, a páni bratia „starší-mladší“ ťahajú ťa, šmýkajú, dľa svojej vôle. Vystavený si im celkom na milosť-nemilosť, a môžeš byť rád, že daktorí z „bratstva“ len dva alebo tri kachle vyvalí svojou hlavou a nezhodí ti ich cele na teba!

Takto slúžil a takto účinkoval slávny a poctivý cech súkennícky v Klobušanoch. Teraz je už i to ináče: teraz nie že by vinníka poviazali, ale mu ešte láskavo dovolia, aby dal dva-tri groše na kvit, ba ešte mu i zavdajú z neho. Však by mu nebohý Kotúlka — pánboh mu daj ľahko duši, ťažko nohám! „zavdal“! On bol totiž viacej rokov cechmajstrom cechu klobušianskeho, a akým cechmajstrom! Teraz ani tri — ani štyri cechy spolu nemajú takého cechmajstra, ako on bol sám. Tá jeho regula, tie vzorne vedené účty! Teraz vám žiaden cechmajster tak neporáta, čo by ste mu priam tú hlavu odrazili. No ale o tých účtoch najlepšie vedel by povedať Ozef Jankeles, keby sa pred dvadsiatimi rokmi nebol na druhý svet odobral. Neraz mu síce riekol: „Jurko! očúvate, na moju hriešnu pravdu, to ani kocúr nepočíta!“ „A nech, Ozefko! Nech sa s tým budúce pokolenie turbuje!“ odvetil Kotúlka ďalej maľujúc tesárskou ceruzou na prst hrubé litery na pevnom papieri z turanskej papierne. A myslíte, že sa s tým pri prezeraní počtov ozaj „turbovali“? Horkýže! Veď každý dobre znal, že to nezneje ináč, ako napr. takto:

Aby ste znali, čo je to ten „majetok“, musím vám to vysvetliť. Keď dakto „pristúpil“ k cechu, musel platiť istú taxu, z ktorej zaplatil iba polovicu, a tá sa „užila“.

Druhú polovicu zostal dlžen, a to bol „majetok“, hoci ho nikdy nikto nevidel — iba v účtoch. (Preto ani nenarodil sa dosiaľ v Klobušanoch taký cechmajster, ktorý by bol z „cechovizne“ dačo spreneveril, a sotva podarilo by sa to i moderným defraudantom.)

Ale bárs aj mali vtedajší cechmajstri takú moc a úctu, predsa nedrali sa veľmi o tú česť. Obyčajne volili menej obľúbených. Najtiaž bolo pohnevať daktorého „vrchného“, hneď sa vedel na vinníkovi vypomstiť. „Počkajs’, keby len bolo skôr Troch kráľov!“ vyhrážal sa urazený. A patričný už mohol svätosväte veriť, že zavesia mu na krk spomínané jarmo.

No údovia poctivého cechu klobušianskeho nebáli sa vlastne tak veľmi toho úradu, ako — jazýčkov svojich žien. Ženy totiž nijako nechceli uznať tú česť, ktorou boli zvolení za cechmajstra poctení. Ešte vraj fichmajster alebo notáriuš, to ešte áno — ale cechmajster! Môže si vopred s istotou rátať, že od jedných Troch kráľov do druhých prinajmenej dva razy zvalia sa kachle, keď pochytí sa bratstvo za pačesy. Že sa zabije kopa džbánkov a tanierov a poláme pár kolov z plota. A keby len to! Ale poctivý cech, keď je už v tak bojovom prúde, nerešpektuje ani metly, hrozivo pozdvihnutej rukou pani cechmajstrovej, v nedostatku bojovnej zbrane oddá sa do rajničiek a hrncov, ako keby zabitý hrniec tak dal sa poplátať, ako toť zodratý krpec!

A potom za celý cech odnesie domáci pán cechmajster. Bože môj, keby ste len vedeli, čo sa natrpel nebohý Kotúlka od svojej ináče roztomilej-premilej Evy!… Ako keby sám bol vinný, že ho zvolili za cechmajstra! Ako keby bol sa sám driapal po tom úrade! A čo sa, neborák, naprosil, aby ho nezvolili!…

Rozpoviem vám, ako to bolo, keď volili cechmajstra Kotúlku.

*

Ďuro Kotúlka patril medzi lepších gazdov klobušianskych. Mal pekný majetok, a čo viac, bol prísažným, to jest prisluhovačom spravodlivosti. A pritom vydobyl si hlavné zásluhy o cechmajsterstvo. Nech dakomu vbehlo teliatko do susednej zelnice, na to bol Kotúlka, aby odhadol škodu a určil pokutu. Keď dačie húsa kuklo do cudzieho žita, ani sa nenazdalo, už ho niesol Kotúlka pod pazuchou k Ozefovi. Ba, povážte! Ťažko vtedy prehliadol, keď dakto cez farárov prizrelý jačmeň spravil dve-tri cesty pri zvážaní vlastného a vymlátil mu tak z neho tretiu čiastku. Alebo keď cez rechtorove konope previezol si dakto pár mieškov skorých zemiakov, alebo zašiel po trochu fazule! A to mu najviac zazlievali. „Akoby to nebola roľa naša — obecná!“ srdili sa škodníci neraz, keď predsa vzdor všemožným protestom museli siahnuť do vrecka a zaplatiť úradským „vývodné“. „Vývodné“ ale hneď cestovalo do mešteka Ozefovho. „Užilo sa.“

Bol sviatok Troch kráľov. Kotúlka, vážny, zamyslený sedel za stolom v čisto vyriadenej chyži. Ruky zložil pekne pred seba, oči uprel k povale a rozmýšľal. Nikdy mu ešte na tento deň tak krušno nebolo ako dnes. A akoby nie: len pred chvíľou odišiel „mládik“, čo ho bol volať do cechu. Ono by sa Kotúlkovi ani tak veľmi nepriečilo ísť — veď sa už len pri tej „príčine“ oblezie pár kalíškov tej pálenky — keby to bolo ísť len tak, ako po iné roky, ale keď toť nedávno pri počtoch boli čosi vrchní naškrkli, že tak a tak, že veru oni budú za neho s telom aj s dušou. Odvtedy je ako sčemerený od strachu. Veď čo raz vrchní povedia, to stane sa na isté isto.

Čo týka sa Kotúlku, on by ani tak veľmi proti tej hodnosti nebol, ale Eva — jeho Eva! Veď by sa ani v dome neobstál, keby vedela, čo sa proti nemu kuje! A keby sa jej tak poctivý cech vovalil do čistej, pred sviatkami vyriadenej chyže so zasneženými krpcami, v uvláčených halenách! ,Nech som dobrý, metlou by nás vyhnala — a mňa popredku!‘ rozmýšľa žalostne a pritom smutnom bode zaseknú sa všetky jeho predstavy.

Medzitým už počalo mrkať; Kotúlka dobre videl, ako páni bratia starší-mladší schádzajú sa na horný koniec Klobušian, kde býval vtedajší cechmajster Koliesko.

Kotúlku dosť ťahalo medzi nich, ale mrzelo ho ísť a bol by sedel za stolom neviem dokiaľ, keby nebola vošla dnu jeho Eva. Prichádzala skadiaľsi z posedenia.

„Starý! Už sa schádzajú,“ riekla k nemu, „je čas, aby si aj ty šiel. Nevieš, koho vyvolia?“

Kotúlka zavrtel záporne hlavou.

„No veď by to len starému mohli ponechať. I tak je z toho zdrhloš — načo robiť inému ostudu? Ja by som to neprijala ani za svet!“

„A čo by si si pomohla, keby ma zvolili?“ odvážil sa Kotúlka.

„No veru by ste neobišli o suchu!“ smeje sa mu Eva rovno do začervenenej tváre, sama netušiac dosah svojej hrozby. Kotúlka bez slova pobral sa po halenu. Visela mu pri peci na žŕďke.

„A počkaj, pojedz najprv trochu kapusty!“ zastavila ho starostlivá Eva, „viem, že neprídeš do dňa, bol by si hladný. Tam ti nič nedajú, iba ak trochu toho trúnku…“

Ale Ďuro už nepočúval. Obliekol halenu, natiahol šlofaňu, na ňu klobúk a šiel s tým pevným úmyslom, že cechmajstrom nebude a nebude, ani keď si poctivý cech hlavy odtrhá. Jemu je i tak vlastná milšia a neviem veru, čo by Eva postvárala, keby sa vrátil ako cechmajster.

Na ulici bolo ako po vymretí; chlapi boli už všetci v cechu. Z okien vykukovali iba zvedavé devy, interesujúce sa o verejné záležitosti. Kotúlka stúpal vážne, na podstení Kolieskovie sa zastavil, otriasol pozorne sneh z krpcov, šuchol nos dlaňou a až potom vstúpil dnu. V pitvore privítala ho Koliesková a núkala ho bližšie. „Len na vás čakajú,“ šepla mu a usmiala sa významne.

A skutočne; už ich bola naschádzaných plná izba. Okolo stola sedeli čo starší, vážnejší, ďalej k peci mladší a menej vážni. Cechmajster s notáriušom „pod roštom“, ďalej na rohu u stola fichmajster Drúčik, malý, s plešivou hlavou, čo v kruhu „bratov“ svietila sa mu ako dobre zrelá tekvica. Tí mali pred sebou „registrá“. Práve prezerali minuloročné účty. To zamestnávalo ich síce už vyše týždňa, ale preto nezaškodí ešte raz všetko dobre porátať. Cechmajster držal v ruke ceruzu na palec hrubú a ďubal ňou rozpačito do stola. Keď vošiel Kotúlka, všetci utíchli a urobili mu miesto blízko stola. Na tvárach vrchných usadil sa rozpačitý výraz — Kotúlkovi zdalo sa, že to škodoradosť. „A just sa nedám!“ pomyslel vzdorovite.

Cechmajster vstal, vzal do ruky register, prešiel rukou po namastených vlasoch, odkašľal a počal slávnostným hlasom:

„Milí páni braté! Starší-mladší! Ako vidíte tu z počtov, ktoré sme si práve prečítali, celá cechovizeň je v poriadku — všetko šikuje sa navlas a môžme si pravdu povedať, že sme dobre gazdovali. Toľkoto sa dostalo funusu — cechmajster vyriekol sumu a znova odkašľal — z toho sa toľkoto užilo — a ešte sa z ostatného dala obeť 1 zlt. šajn, to ako na cirkev, mendíčkom, farárovi a rechtorovi. Ostatné, čo platili za cedule pri vstúpení do cechu, z toho sa polovička užila a polovička je majetok, cechovizeň. Teda: vidíte, že sme dobre gazdovali…“

Cechmajster si oddýchol a rozhliadol sa po prítomných, aký asi dojem urobila jeho oddávna naštudovaná reč. Účinok bol priaznivý; všetci na znak súhlasu prikyvovali hlavami.

„No veď,“ chopil sa slova notáriuš, „že sme dobre gazdovali, to vidíme a uznávame všetci, tak ako sme tu zídení; ale čo sa raz minulo, to je už tam na veky vekov amen. Teraz nastáva nám iná vec alebožto otázka. Kto bude cechmajster?“

„Ja, adanimám, nie!“ vyskočil cechmajster Koliesko, v náhlosti zabudnúc dodať i obvyklý titul: ,starší-mladší‘. „Ja som sa už dosť naslúžil za ten rok: mal som kachle novučičké nové, plot ako jeden drieň a teraz ani jedného kola. I žena mi k hlave letí: ,ty taký a taký, fogaš holý ako prst a z riadu samý črep‘. Viete, ja bych ešte bol tým cechmajstrom, ale toť na sviečočkovom jarmoku kúpila žena nový „porcinár“ (= porcelánový riad, ktorým izby okrášľujú) — nuž nedajbože, ani počuť nechce. Veď už môže byť iný…“

Dôvody Kolieskove netrpeli odvrávania. Všetci pokývali hlavami.

„Hm, veď len bez cechmajstra nebudeme,“ ozval sa spoza pece Štefo Srnec, najväčší krikľún pri cechových schôdzkach. On nikdy nechybel, keď strhla sa pračka, a obyčajne sa jemu najviac uliezlo. Teraz zaujal pri ňom miesto švec Obuštek, niekdajší zvonár Štrkáč a hrmotný kováč. Tí riadne tvorili opozíciu.

„Milí pánové, starší-mladší! Ja by som myslel, že keď už mám voliť, aby sme volili slobodne: kto chce byť, nech sa hlási!“ naradil Kotúlka, mysliac si, že ak toho vyvolia, čo sa bude hlásiť, tak veru on nebude cechmajstrom. Tým mienil najskorej ujsť pozornosti. No nikto ani slovom nešuchol. Všetci dívali sa k stolu, kde sedeli vrchní!

„Aha, však sa bude hlásiť!“ ozval sa Štefo posmešne.

„Nejeden by rád, ale aby ho do toho núkal!“ nadrážal kostolník s okrúhlou, pupencovitou tvárou a mrkol na Kotúlku. Okolo pece a pri dverách ozval sa tlmený smiech. Ešte kým nebol Kotúlka prítomný, uzniesli sa, že on bude, ale teraz nevedia, ako do toho. Žiaden sa nechce oškliviť — to nie je richtára voliť!

Notáriušovi to už trvalo dlho. „Nuž, teda, keď sa nikto nehlási, budeme voliť sami,“ ozval sa, štuchajúc lakťom najbližších „starších“. „Koho teda chcete mať za cechmajstra v poctivom cechu?“

Kotúlka schoval sa za svojho suseda. Na čele vyvstal mu pot ako hrachy.

„Nuž nech je Kotúlka!“ ozval sa spod pece Štefo a celý cech hromove zopätoval: „Kotúlka!“

To bolo už veľa: takú väčšinu nečakal.

„Ba Štefo! Štefo Srnec!“ zakričal celým hrdlom, chcejúc zahlušiť všetkých, volajúcich jeho meno. No nedarilo sa ani to. Bratia mladší ešte väčšmi kričali, starší zase obstúpili ho a ťahali k stolu vedľa fichmajstra, aby odobral protokoly.

„… starší-mladší!“ vstal Kotúlka, zúfale brániac sa ťahajúcim ho bratom. „Ja nebudem a nebudem! To je krivda — to je hanba — tak nasilu! Nech je Srnec alebo druhý! Budeme hlasovať!“

Notáriušovi sa ho uľútilo. Videl, že aspoň „pre zrek“ musí ho zastať. „Nuž keď hlasovať, tak hlasovať! Kto je za Srnca a kto za Kotúlku?“

Všetci kričali „Kotúlka“, a už nebolo inšie počuť nič, iba „Kúlka“. „Srnec! Srnec!“ vrešťal Kotúlka, držiac sa rohu stola. No ani to mu nepomohlo. Vtisli ho medzi stôl a lavicu a podávali mu protokol, aby podpísal. Videl, že je premožený a s rezignáciou siahol po pere. Bratia, natešení, že sa voľba tak dobre skončila, počali sa tíšiť: najtiaž ho bolo dostať k stolu, už vedeli, že si nepomôže. Kotúlka podpísal, vlastne ako-tak načiaral svoje meno. Notáriuš a fichmajster sa usmievali.

„No, vidíte, na čo ste sa len toľko spečovali?“ prihováral sa notáriuš, „môžte byť rád, že vás volia, nie sa brániť rukami-nohami!“

„Čertova mater je rada, nie ja!“ dopálil sa Kotúlka. „Čo myslíte, var’ som blázon a či sprostý?! Však veru nemáte ani za mak milosrdenstva, veď viete, čo si dostanem od Evy! Veru, ak chcete, nechoďte k nám, lebo na moju hriešnu dušu, aj vám sa ulezie! Myslíte, že vás moja Eva tak nechá? Verabože nenechá — — Oj, veru nie! A tá vám má jazyk! — Keby ste vedeli: toť takýto dlhý!“ (Kotúlka roztiahol obe ruky, začiahnuc tým pohybom „štyroch bratov“ po nosoch.) „A myslíte, že nemá sily? Všetkých vás upasuje tá baba. Mňa toť kedysi len trochu počiahla veslom, keď som prišiel pozdejšie z jarmoku a hneď mi to osinavelo. Ak neveríte, opýtajte sa toť starej Repárky: týždeň mi musela chrbát mastiť kvitom a starým sadlom. Neradím vám ísť so mnou, lebo bude vojna, ani pri Brne! Všetkých vás tá čertova baba pobije — veru všetkých!“

No vzdor tomu, že Kotúlka svoju Evu omaľoval príliš čiernymi farbami, páni bratia sa ani nehnú od svojho. Mohol im aj všetky hrúzy pekla pred oči predstaviť, nedojme ich to ani najmenej. Sú radi, že majú voľbu za sebou a neľaknú sa ani Evy. Čože im príde prvý raz s takou bojovať? Majú toho každé Tri krále a i doma dosť; dávno privykli! A keď aj ktoréhosi trochu počiahne, k felčiarovi zato nepôjde žiaden, však len akosi strnie.

Natešený cech počal sa hýbať, ako keď sa včely idú rojiť. Každý vzal do ruky horiacu fakľu a vonku zriadili sa „dva a dva“. Truhlu, skrývajúcu v sebe „cechovizeň“, umrlčie rúcha, „registrá“ a tých pár groší, ktoré ušli osudu „užitia“, vzal na plece fichmajster Drúčik. Popri ňom ide novozvolený cechmajster Kotúlka a notáriuš. Ten drží v ruke knihu a hromovým hlasom predrieka z nej nábožnú pieseň. Kostolník Hrdzavý svieti notáriušovi fakľou pod samý nos — ešte sa len hýbu, už ho má ako kominár. Cechmajster by vlastne mal viesť predok, ale pre väčšiu istotu kráča viacej v prostriedku — aspoň je trochu krytý.

Keď Eva Kotúlková začula, že sa cech hýbe, obliekla kožuch, zamkla malého Ďura s Jožom do izby a vybehla na ulicu. Nemohla zvedavosť premôcť: komu asi ponesú „cech“? „Aha! Blížia sa sem,“ povrávala si, „najskôr toť k horným susedom! No keby chceli — praskla by Dora od jedu! A just by sa jej to zišlo, aspoň by sa tak nenadúvala od pýchy…“ No — čo to? Chlapci, čo bežia popredku, idú až sem; už driapu sa na ploty, aby lepšie videli. „Panebože! Snáď sa len ten starý nezbláznel?!“

Eva zastala do dveriec na vrátach a podoprela boky rukami. Štefo Srnec, pravda, musí prvý doraziť. Bezpečne berie sa dnu.

„Evka! Evička! Otvárajte stoly, idú hostia z hory, chystajte večeru…“

„Ach, ty zázrak zázračný! Dám ti ja večeru aj s tvojím cechmajstrom! Ale nemáš rozumu, ty starý hríb, ty…“ zaznel nie veľmi lahodný hlások pani cechmajstrovej. Posledné slová platili Kotúlkovi. A dobre, že on pripravil bratstvo na to, akého prijatia sa im dostane. On to vedel — veď zná svoju Evu! V predtuche nasledujúceho husia koža nadskočila mu na pätách. Avšak dačo mu napadlo; rýchlo vystúpil z radu a pošiel k Eve.

„Ženička moja! Mne neubližuj ani za máčny mak!“ zvolal slávnostným hlasom, „však všetci tu prítomní ti povedia, že som nechcel byť — ja len tak nasilu. Pravda je tak, milí páni bratia, starší-mladší?!“

„Ale ideš mi z očú? Abych ťa neopálila! Ak chceš, hneď sa prac aj s tvojím bratstvom. Myslíte, že vás pustím?“ obrátila sa k cechu. „Oj, veru!“ doriekla posmešne.

Kotúlka zarazený zase zaliezol do radu; — nevie, čo si počať. Veru jakživ nebol v takej patálii.

„Ej, pán cechmajster!“ ohlásil sa hrdzavý kostolník, „nuž a takto: kto je u vás v dome pánom: žena či vy? Ide žena za vás kosiť alebo orať? Ona platí porciu a dánky? No, veru — báť sa jednej baby! Marš pod kúdeľ, anc, cvaj, cakum pak!“

Kotúlka porozumel; cíti, že musí zachovať autoritu pred toľkým svetom, a ukázať, že sa nebojí baby. Odhodlaný na život a na smrť blížil sa k Eve — tá zarazená tým obratom šmykla do pitvora a zastrčila závoru. „Len poďte,“ volala stadiaľ, cítiac sa v bezpečnosti, „ale vám poobáram vaše strapaté kotrby! Veru aj tebe, starý! Aj tebe!“

„Eva! Ak chceš, otvor, lebo na moju hriešnu dušu taký harmatanec spravím — len sa zobzeráš!“

Eva mlčí.

„Evka! Otvor! Veru musíš otvoriť, lebo sa nahnevám…“

V pitvore ticho ako v hrobe. Cech je netrpezlivý. Na Kotúlku idú smrteľné úzkosti.

„Evuška!“ šepne do kľúčovej dierky, „veru ak len trochu otvoríš, donesiem ti z jarmoku takého sladkého rozolišu — aj konopí ti môžem nasiať na celú „dúhu“ — a takto pri cechu sa i tebe oblezie takého so starým sadlom…“

Pitvorné dvere sa opatrne otvorili; — No Eva nečaká, ušmykla do komory. Kotúlka v duši jasá: nikdy by nebol veril v také lacné víťazstvo. Netrpezlivé bratstvo zadúša fakle a valí sa dnu do tmavého pitvora. Popredku fichmajster Drúčik s truhlou úmluvy, za ním notáriuš; ten pošepky odrieka si reč, ktorou má odovzdať novému cechmajstrovi „cechovizeň“ „do láskavého opatrování“.

Natešený cechmajster prediera sa pomedzi nich a otvára dvere na izbe. „Počkajte, zažnem!“ volá na bratov. No tí, netrpezliví, idú len ďalej. Notáriuš ešte na prahu počal odriekať svoju reč: „Prijmite tieto znaky milosti Božej, ktoré vám z rúk bratstva poctivého cechu súkennícko-klobušianskeho podávam: toť túto knihu, toto rúcho a truhlu úmluvy; — tak ako kedysi Mojžiš medzi lidem izraelským…“

Hrrr — lom — plesk — tresk! Pri posledných slovách bol prišiel notáriuš naprostred izby, vtom sa mu dačo počalo metať pod nohami, on chcel preskočiť, nohy mu podrazilo, a on prestrel sa na zem, zraziac pred ním kráčajúceho fichmajstra s truhlou úmluvy. Tá preletela mu cez hlavu a on spadol na ňu nosom. Jeho nohy zaveslovali v povetrí (na veľké nešťastie notáriušovo bol fichmajster švihák: nenosil krpce ako druhí, ale boty s podkovicami) a jedna podkova boty so všetkými päť klincami odrazila sa na vymastenom čele notáriušovom. Nastal ohromný zmätok, tma bola ako v rohu. Kotúlka štáral „v pekelci“, ale zápaliek tam nebolo — ani na „granci“.

„Čo to tu máte, kýho paroma!?“ kričal notáriuš, „čosi ma treslo kopytom po čele, až sa mi v očiach ziskrilo.“

„A, bodaj ho: ja som si odrazil nos!“ vrešťal fichmajster.

„No, to bude nebodaj teľa,“ vraví učudovaný Kotúlka, „bolo sa nám trochu obcicalo, nuž sme ho sem dali pod pec, a ono sa vám, ohava, tam zapľantalo pod nohy…“

Jeden z „bratov“ našťastie našiel zápalky a škrknul. Kotúlka schopil domnelé teľa — no čo to? Veď je to dačo v mechu zaviazané! Rozuzlili motúz — z mecha vykukla strapatá hlava ustrašeného Joža. Brat Ďuro bol ho v hre zaviazal do mecha, a keď išiel cech, nemohúc rozuzliť motúz, odbehol ho na zemi, sám ale skryl sa do „pekelca“. — — Dovoľte na chvíľu spustiť hustú oponu na obraz, ktorý sme práve pozorovali. I tak nevidno nič iné, iba hlavu a zase hlavu s dlhou šticou alebo so šlofaňou — všetky sú v tom okamihu jednaké. Iba ak by vám z toho chaosu napadla notáriušova, so sinavou podkovou na čele.

*

Rozhliadnite sa teraz dookola po izbe cechmajstra Kotúlku; či môže byť obraz bratskej zhody vernejší, ako tu tento? Iste nie — sami sa zaveríte, že nie je možno, aby len pred hodinou medzi tu prítomnými boli sa odohrali také pohnutlivé scény!

Za stolom, slávnostne lojovou sviecou ožiarenom, sedia vrchní cechu a obce: v kúte pod „fogačom“ fichmajster, notáriuš, naproti ním ďalej k roštu richtár a prísažný. Na stole stojí fľaša pálenky, pri nej fľaška a peceň chleba, takého „ako pena“. Cechmajster, šťastný, usmievavý, nalieva, núka a víťazoslávne pozerá na Evu, ktorá už tiež zvŕta sa po izbe. Páni bratia sedia ticho, pregĺgajú sliny a strežú, kedy už príde fľaška k nim. Veru slávnostná to nálada! Počuť len nezbytné: „Daj nám Pán Boh zdravia“, „Pán Boh vám požehnaj“ alebo „Pán Boh vám daj na dobrý úžitok“. Len kdesi na peci chvíľami zaznie polohlasný smiech. Sú to tam „mladci“ a domáci synkovia. Šteklia Ďura po podošvách a on ich všetkých troch kope, dobre kachle nezvalí. Pod nimi sedí Štefo a mladší cechu, medzi nimi švec Obuštek, Štrkáč, hrdzavý kostolník a kováč. Aj tí sa držia dosť dobre, hoci Štefo pevne je presvedčený, že sa dačo stane — stať sa musí, lebo ešte ani jedna trojkráľová schôdzka neodbavila sa, aby sa jemu neobliezlo. No jemu to neškodí: pred dvoma rokmi bol sa čosi „podožúval“ so švagrom, a tak ďaleko to prišlo, že ho v plachte domov doniesli. Švagor naľakal sa hrozne a hneď na svitaní od strachu pustil sa svetom, nechtiac doma byť, keď budú Štefovi vyzváňať. Príde „na skalu“ aký div-divúci, vidí Štefa skaly lámať, len tak naďaleko odfrkovali. Chcel ho opatrne obísť a vrátiť sa poza humná domov, ale Štefo ho spozoroval. „Hej, švagre! Nemáš kúsok trúdu?“ volal naňho ukazujúc mu prázdnu fajku, „ja som si zabudol doma, a nemôžem si zapáliť.“ — —

Už dva razy vykonala fľaška cestu okolo stola, a ešte vždy panovalo ono sviatočné ticho. Štefovi to už dlho trvalo. Jeho jazyk musel byť v ustavičnom pohybe.

„No,“ riekol po chvíli, „ako je to dobre, tieto cechy: človek si tu pekne posedí v teple a už sa mu len oblezie trochu toho trúnku.“

„A čož’ — akoby to bolo len pre ten trúnok!“ pokarhal ho fichmajster. „To je len pre to božie slovíčko, že ho človek počuje,“ dodal zbožne.

„No veru, čo sme ho tu počuli!“ zaznel skadiaľsi spod pece,“ ešte ste sa ani nepomodlili, a predsa ste ani raz mimo nevyliali!“

„Vrchní“ zostali ako raci.

„Nevyliali! Nevyliali!“ oddŕhal notáriuš, pátrajúc po nespokojencovi, ktorý, ako sa zdalo, chcel narušiť všeobecnú zmierlivosť. „Však vieš: dobre je, keď sa huba obleje, ale ešte lepšie je, keď sa do nej naleje“. Nuž ale preto sme si každý v duchu riekli: „Vo meno Boha Otca, Ducha Svätého, amen!“

Chyžou ozval sa neviazaný smiech. „A syn? Kde je syn?“ chechtali sa mladší notáriušovi rovno do očú. Ten zostal ako obarený.

„Čo: syn? Aký syn?“ ozval sa richtár, ktorý dobre nedopočul, zvlášť keď mal šlofaňu na ušiach stiahnutú.

„Ale toť notáriuš, reku, kde nechal „syna“, keď ho zabudol,“ vysvetľoval jeden zo starších, ktorému sa to tiež páčilo.

„Hm, snáď ho poslal voly pásť!“ ozval sa Štrkáč, ktorý známy bol čo najväčší škodník na poli.

„No, pravda — po cudzích ďatelinách, ako ty!“ odsekol posmelený notáriuš a pozrel Štrkáčovi vyzývavo do očú. Tomu len to chýbalo.

„Kto mi to povie? Kto chodí po cudzích ďatelinách, háá? No, povedz: kto?“

„Ja veru nie,“ zaveril sa notáriuš, „čo myslíš, že som tvoj kamarát? Veru, čo mi tu priam hlavu odrazíš, nikdy som s tebou nebol!“

„Nuž ale ja som bol?“ škrkal sa napadnutý. Notáriuš neriekol iba „no!“ ale sprevádzal to takou mimikou tváre, že sa všetci, ako „vážni“, tak menej „vážni“, rozrehotali. Štrkáč nepokojne šmýkal po lavici.

„Čož’ o ďatelinu — nevídali!“ riekol po chvíli so zlomyseľným úsmevom, „ďateliny je dosť, kde len človek chce; ale dubce!“

„Čo dubce? Aké dubce? Á, ty vydridušník akýsi! Že vraj dubce,“ zvolal očervenený notáriuš.

„No a nie? Ako by sme my všetci, čo sme tu, nevedeli, koho chytili vlani v pánskom pri dubcoch!“ tromfoval Štrkáč a obrátiac sa k peci „ku mladším“, šepol: „Ale som mu dal!“

„Chráň sa!“ vyskočil notáriuš a zašermoval zaťatou päsťou Štrkáčovi okolo nosa, „chráň sa, abych ti aj ja nedal, lebo na moju dušu hriešnu…“

„Ale kmotre! Pán kmotor!“ krotí ho fichmajster a posadil ho spiatky na lavicu.

„A čo má spomínať staré hriechy?“ „A čo má spomínať ďatelinu, chmuľo!“

Bratov starších-mladších bavilo to nevýslovne; tak asi ako bavia Španielov kohútie súboje. A veru Štrkáč a notáriuš vyzerali tiež ako dva naježení kohúti. Zato ale usilovali sa všetci, aby ich zmierili — aspoň „na oko“ im o to šlo.

„Nechajte to tak. Čo by ste sa vadili o vlaňajší sneh?! Čo je po tom?!“

„Veď ozaj,“ ohlásil sa Štefo, ktorému sa to videlo veľmi zábavným, „nevaďte sa, radšej sa bite!“

„Priam, ak mi požičiaš chrbáta,“ zaťal sa Štrkáč zase do Štefa.

„A čož’ — čo bych robil!“

„Teda čuš!“

Štefo už-už mal na jazyku odpoveď, ktorá by zase Štrkáčovi nebola po chuti, ale vtom ohlásil sa fichmajster. Vstal hore spoza stola, prešiel rukou po vlasoch, dnes švihácky lojom namastených a rozhliadol sa dookola. Oči všetkých boli naňho upreté. A nie je div! Veď počínal si tak vážne a sebavedome, že jeho tvári popri fialovom nose, na ktorý mu útrpná Eva priložila cibuľovú šupku, vzbudzovala úctu. Ešte raz hodil zrakom po zhromaždených a počal slávnostným hlasom:

„Milí páni bratia! Starší-mladší! My si tu pekne sedíme, rozmlúvame, zapíjame, ale iste ani jeden z vás nezná, kedy, ako, začo a prečo povstal poctivý cech súkennícky klobušiansky. Ak chcete, ja vám to poviem. Viete, to bolo takto:“ … Všetci prítomní, okúzlení peknou rečou fichmajstrovou, počúvali nábožne so zloženými rukami. Nie tak Jožo s Ďurom a mládci. Práve, keď rečník vyriekol slovo „takto“, dokončili nemý ale tvrdý zápas o špendlík, ktorý mal jeden z nich zastoknutý v klobúkovej stužke. Už-už boli nad ním zvíťazili; vtom sa mládik dobre rozmyslel a zalúčil klobúk z pece dolu, rovno do urazeného nosa fichmajstrovho a odrazil mu z neho cibuľovú šupku. Fichmajstra, prirodzene, vyrušil tento prípad preveľmi a rozplašil mu všetky horko-ťažko pozháňané koncepty. Celý cech sa vzbúril. Jedni spechali k fichmajstrovi, iní k previnilým mládkom — Eva ale hupkom skočila do pitvora pre cibuľovú šupku. Teraz už musela flajster strojnásobniť. Uplynula hodná chvíľa, kým v izbe nastalo utíšenie a fichmajster mohol pokračovať.

„Teda: viete, to bolo takto: Kedysi, je tomu už pekných pár rokov, ešte v Klobušanoch, cechu nebolo. I napadlo im, že by bolo dobre, keby bol cech. Založili teda cech…“

Nie je mi známo, skadiaľ čerpal fichmajster tieto hodnoverné dáta, no, ako vidno, poslucháči sotva zmúdreli z nich. Avšak ktorá, i tá najnepatrnejšia prednosť, nemala by závistníka?! Náš Štefo Srnec, ten večný burič, už nijako nemohol uniesť, aby fichmajster svojím rečnením zožal toľkú slávu, a preto, práve keď sa ten chystal objasniť pohnútku založenia cechu klobušianskeho, posmešným hlasom mu privolal:

„Päťdesiat liet ešte nemáš a Abraháma si videl?!“

Keby snáď teraz, o Troch kráľoch, hrom bol uderil tu hneď pred fichmajstrom, nebol by tento zostal tak omráčený, ako pri týchto slovách. A ako by nie: jemu, fichmajstrovi cechu klobušianskeho, takáto potupa! Takýto posmech! Zahriaknuť ho, ako chlapca — a to vprostred reči!

Vyskočil ako podstrelený, vrhol sa k Štefovi a zaťal sa mu rovno do štice. No Štefa ani to nevynieslo z chladnosti. Chytil fichmajstra za kabanicu a posotil ho pred sebou ako planú hrušku. Ten zatočil sa trochu a padol hlavou na roh stola. No tým činom už bola dovŕšená miera Štefových hriechov. Celý cech, s malou výnimkou, vzbúril sa proti nemu. A ako by nie: takto zachodiť s jedným z vrchných! „Chyťte ho! Lapajte!“ zvolal cechmajster Kotúlka hromovým hlasom a sám prvý priskočil. Vrchní a starší hrnuli sa k Štefovi; Štrkáč a pár rovno s ním zmýšľajúcich držalo sa v ústraní. Štefo videl, že ide byť zle, preto zaujal obranné postavenie: vyskočil hore na prípecok. Medzitým i fichmajster už pozbieral sa zo zeme. Na čele, zrovna nad urazeným nosom, rástol mu roh. Sám priskočil k Štefovi a podrazil mu nohy, takže sa pekne posadil na prípecok. Notáriuš a hlásnik priskočili a chytili mu každý jednu ruku, aby sa nemohol hnúť.

„Kmín! Zlodej! Lotor!“ reval fichmajster. „Dajte čosi, nech ho opálim! Všetkých nás pobije, ten holomok! Do želiez ho — okujte ho!“

„Na reťaz s ním, na reťaz!“

Fichmajster, vidiac tú všeobecnú vzburu, uznal, že nutno, aby urobil dáky poriadok. „Nuž keď na reťaz, tak na reťaz!“ riekol vážne a pobral sa do komory po ňu.

Notáriuš a hlásnik pevne trímali ruky Štefove, aby dajako neušiel. Jeho protivníci tlačili sa k nemu, socali ho, štípali, no on znášal to celkom trpezlivo, a choval sa napodiv ticho. Predsa ale, nedôverujúc mu, richtár podotkol: „Mal by sa zviazať!“

„Čo, zviazať? Prikovať ho!“ letel fichmajster do Štefa.

„Čoby,“ zavolal Štrkáč, mrknúc významne na väzňa, „naučte ho hrať, kočudu!“

Všetci, okrem fichmajstra, vypukli v hlasitý smiech. Štefovo tiché bezstarostné chovanie ich veľmi bavilo. Notáriuš a hlásnik pustili ruky Štefove, chopili ho každý, za jedno ucho a trasúc mu hlavu, ako prázdnu tekvicu odriekali spevavo detskú hru:

Štefovi len to bolo treba, aby mal ruky slobodné. Rýchlejšie, ako by dakto bol mohol spozorovať, chytil hlavy svojich učiteľov, a zraziac ich spolu, len to tak treslo, dokončil chybujúci rým:

Hlásnik a notáriuš ako bez seba odleteli na rôzne strany. Zaznel všeobecný výkrik. Ktosi chcel v tom zmätku vyťať Štefovi zaucho, no, na veľké nešťastie ušlo sa cele nevinnému, z čoho povstala ukrutná pračka. Štrkáč, Obuštek a pár „mladších“ pridalo sa k Štefovi, a hľadali len čo staršie chrbty. Práve vstupujúci cechmajster nevedel, ku ktorej strane sa má pridať, preto tĺkol reťazou na všetky strany.

Bol to pre účastníkov okamih plný hrôzy! Štefa zvalili na prípecok a celými silami tĺkli mu hlavu o kachle. — „Preboha! Majte rozum, kachle mi jeho kotrbou zvalíte!“ zvolala Eva.

No, keď raz „bratstvo“ posadol bojovný duch, nepopustilo tak skoro. Štrkáč chytil fichmajstra za dlhú lojom namastenú šticu a ťahal mu ju hore „k roštu“, len mu tak prašťala. Fichmajster v bolesti pochytil najbližšie uši a triasol ich, až mu ruky meraveli. Notáriuša strčil hlásnik Mišo na jeho veľké šťastie — pod prípecok, kde boli hrnce s hlinkou na bielenie izby; stadiaľ trčali mu iba nohy a tými kopal zúrivo každého, kto sa len priblížil. — No najväčšia „vojna“ stála pri stole. Tam bolo sa schytilo pár chlapov, ktorí robili si tu chuť na ten vhodný okamih cez celý rok. Ešte pri predávaní paše padlo pár neveľmi priateľských slov medzi hrmotným kováčom a územčistým krpčiarom, a nemajúc dosiaľ príležitosti, teraz si to chceli vyvŕšiť. Kováč vo všeobecnej trme-vrme pochytil krpčiara a ako planú hrušku vyhodil ho k povale, zohnúc sa pritom. Krpčiar drgol hlavou do hrady, odrazil sa, padol kováčovi rovno na plecia a zahryzol mu do líca. Na výkrik kováčov pri točil sa jeho kmotor, švec Obuštek, vytiahol vždy nahotovené šidlo a — krpčiar opätoval výkrik kováčov. Vtom ktosi podrazil kováčovi nohy, ten prestrel na hŕbu pred ním zápasiacich bratov. Krpčiar zletel z jeho pliec dolu rovno hlavou do kachieľ, vybil tri-štyri tably, a prepadol až do pitvora na ohnisko.

Neviem, čo by sa bolo postváralo, keby krpčiar nebol padol do kachieľ. Ale ten, majúc stadiaľ dobrý rozhľad na bojište, a vidiac, že to už ide na život a na smrť, ak sa dáka prietrž neurobí, pochytil veľký hrniec kapusty, ktorá tam stála v čeľustiach kachľových a do ktorej v letku zanoril obe ruky, a celou silou mrštil ho medzi zápasiacich. To účinkovalo. Bomba, kapustou naplnená, na tisíc kusov roztresla sa o hlavu hrdzavého kostolníka. Ozval sa výkrik všetkých účastinárov; všetkým boli oči kapustou zalepené. (A aká to bola kapusta! Zvedavý krajčír len trochu oblizol z rukáva, no vraj ani na krštení u richtárov lepšej nejedol!) Odkiaľ to pošlo, nikto nevedel, ale teraz spolčili sa proti spoločnému nepriateľovi a s bojovným rykom hnali sa von. No sotva našli sa na slobode, vojna vypukla znovu a boli by v nej snáď i do rána pokračovali, ak nedohrnie sa práve vo vhodný okamih klobušianska polícia: zástup žien ozbrojených metlami, vareškami, veslami, praslicami a iným náčiním. Výsledok ich účinkovania bol prekvapujúci: len chvíľka, a už každá Eva viedla si svojho Adama, skroteného ako baránka, domov.

Čo dialo sa potom vo vlastných príbytkoch údov poctivého cechu súkenníckeho klobušianskeho, nechcem opisovať, aby mi taktiež dakto neprivolal: „Päťdesiat liet…“ atď. Ani to nezradím, čo dialo sa v príbytku cechmajstra Kotúlku. Nemuselo to byť práve to najlepšie, čo Kotúlka v živote zažil, lebo keď sa ho na druhý deň bývalý cechmajster Koliesko spytoval, riekol len toľko, že „radšej mohla rechtorovi krava zdochnúť!“ hoci vedel, že by rechtor tou škodou naveky bol ožobráčený!