ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ľudová kresba

Už sama príroda postarala sa o to, aby tvorili dokonalú protivu.

Prizrite sa im dobre. Sedia obaja na lavičke pod pecou, celkom jeden pri druhom. Z tváre Adama Klinčeka hneď na prvý pohľad vyčítaš, že v duši jeho vrie, ako keď sa varí voda v hrnci: sedí vypruženo, tu i tu hodiac plachý pohľad po zhromaždených a srditý na svojho druha. Ďuro Smolka naproti tomu hľadí veľmi pokojne, a súdiac podľa výrazu jeho tváre, myslel by niekto, že sedí pred pahrebou, čo sa v nej práve dopekajú chutné zemiaky, na ktorých sa strojí pochutnať si. Ani držanie jeho neprezradzuje úzkostlivosť: sedí si pohodlne, objemným chrbtom opretý o pec. Zdá sa, že celý obecný výbor, ktorý sedí a stojí tu s richtárom na čele, nezaujíma ho ani najmenej. Ba zdá sa, ani myšlienka, že sedí vlastne na lavici obžalovaných, nemá vplyvu na jeho duševnú rovnováhu. Ona je skorej vyrazená na tvári Adama Klinčeka, hoci je on nevinný ako novorodeniatko a len preto ušlo sa mu miesto pri Ďurovi, že on chcel by byť jeho nástupcom.

Veru tak: Ďuro Smolka sotva už bude viacej hlásnikom kabanickým. Už dávno bolo to čosi zvrelo medzi vrchnými, že veru tak a tak, že už by mohol byť iný, a keď pred nedávnom i „fíra“ ozval sa proti Ďurovi, že nestojí nič, lebo vraj miesto toho, aby strážil, leží na peci, nuž veru hneď poctiví vrchní obce kabanickej zišli sa k Trnkovi a tam pri sklenici uzavreli odstrániť Ďura navždy z úradu. Ďuro slúžil už šesť rokov, za celý ten čas ani slova nebolo o inom hlásnikovi, ba už ani voľba nebola vyhlásená za tie roky, len vždy tak v tichosti užilo sa niečo. Nuž ale už to tak ďalej nemôže byť, preto aj hneď postavili mu protikandidáta v osobe Adama Klinčeka. Ďuro sa už dosť naslúžil, nech si odpočinie. Nech zas iný okúsi obecného chlebíčka. Sám Adam nadrazil, keď sa odporúčal všemožne na jeho miesto, že veď súcich ľudí dosť, načo si má iba jeden hrdlo drať. On by si dral veľmi vďačne, a ak by ho len došlo to šťastie, bude rád naveky.

Tak, hľa, to ich dnes zviedlo. Teraz sa má rozhodnúť, či ozaj vyvolia iného, alebo či zostanú pri starom, keďže aj on má svoju stranu.

Veru vážna to vec a otázka, a naskrze nie je div, že všetkých tu prítomných opanovala sviatočná nálada. Je ich plná chyža, ale všetci sedia a stoja ticho, pregĺgajú sliny vo výhľade na oldomáš, ktorý je vlastne hlavným aktom voľby, a vážne hľadia k stolu, kde zaujal miesto domový pán Jano Krúžik, richtár tunajší kabanický. Je sviatočne vyobliekaný, vlasy má, ako sa už pri takej príležitosti patrí, pekne starým sadlom namastené, a hoci je v chyži teplučko ani o Jáne, predsa natiahol na hlavu šlofaňu a klobúk, akoby sa vystrojil do hája. To kvôli väčšej vážnosti. Jeho tvár, z ktorej odráža sa akýsi tmavofialový, nosu podobný výrastok, je ešte červenšia než obyčajne: vidno, že je richtár rozrušený. Pri ňom sedí podrichtár z pravej strany, notáriuš cechu kabanického z ľavej strany a potom okolo stola, ako nasledujú podľa hodnosti, ostatní vrchní obce a cechu, jeden v halene, druhý v kabanici, jeden s klobúkom na hlave, spod ktorého vykukuje čierna vymastená šlofaňa, iný s barančou čiapkou — podľa toho, ktorý ako prispôsobuje sa móde a duchu času. No všetci temer majú krpce s návlakmi, jednakej veľkosti, akoby krpčiari celého sveta mali iba jedno spoločné kopyto. Nájdu sa síce i takí, čo majú čižmy, teraz sviatočné, hojne olejom namastené, že sa v nich môžeš vidieť. Ale to sú všetko majstri, prívrženci pokroku: mlynár Ježko, malý územčistý, švec Obuštek z mesta privandrovaný, hrmotný kováč, kolár Stehlík, no a jeden z hrdinov dňa, Adam Klinček.

Veru i rúchom líši sa Ďuro Smolka od svojho soka Adama Klinčeka. Ďuro nosí sa pekne, ako patrí na človeka úrad zastávajúceho, tak po starosvetsky: oblek z domáceho bieleho súkna, halenu, krpce s návlakmi, šlofaňu na dlhých vlasoch vždy akurátne za uši sčesaných a na nej klobúk veľký, ťažký, vymastený, obdarený všetkými vlastnosťami klobúka, určeného na večné trvanie. Adam naproti tomu hoci je nie majstrom — iba jeho dedo že pochádza z rodiny tkáčskej, nosí sa remeselnícky: čierne šaty, krátky kabátec a čižmy vysoké, s rovnými sárami. Na hlave nosí v zime v lete čiapku z barančiny, no teraz nemá jej na hlave, ale drží ju v rukách a nemilosrdne ju stíska, akoby z nej chcel vymačkať svoje vymenovanie za hlásnika. Klobúk by mu nepristal a šlofaňa ešte menej. Jemu iba čiapka, vysoká, načervenkastá, o ktorej posmešníci poznamenali, že očervenela od jeho vlasov, lebo i tie sú akomak červenšie, než by mali byť. Ďurovi zas k jeho plnej usmievavej tvári iba klobúk a šlofaňa. Sedí mu na vlasoch hladko za uši sčesaných, akoby ju prilial, a veru veľa prispieva k jeho dobrodušnému vidu. Keď tak zrazu pozrieš naňho, ako sedí si s poloprižmúrenými očami, spokojný, usmiaty, nezdá sa ti inak, ako keby si videl mesiačik v úplnku, ktorému niekto vrchom pretiahol sadzami široký pásik. Adamove vlasy zas trčia dohora ako prihrdzavené klince, dodávajúc akéhosi roztržitého výzoru jeho tvári, ktorú ostrá brada robí ešte dlhšou, ako je skutočne. Oči má Ďuro drobné, sivé, tukom obrastené, z ktorých hľadí duševná rovnováha; Adamove oči sú čierne, nepokojné a dodávajú jeho tvári rozrušeného, sliedivého výzoru. Ústa Ďurove sú vždy na úsmev zložené, kútiky úst dobrodušne vytiahnuté do pol tváre. Adamove ústa sú vždy prísne zovreté ako meštek. Len dolu k brade ťahá sa od každého kútika ostrá črta, prezrádzajúca mysliteľa. Adam je hneď ako v ohni a neradno si zahrávať s ním: Ďurov nepokoj alebo neľúbosť poznáš iba z toho, že tu i tu pohne ľavým plecom. Adam, i keď je najlepšej vôle, má kyslú tvár, akoby zakusol do plánky; Ďurovmu hnevu zas neuverí nik, lebo je večne usmiaty.

Stúp mu na nohu, a on tvári sa ti, akoby zhltol najsladší truskavec. Naproti tomu opováž sa v prítomnosti Adamovej povedať len toľko: „pst“ alebo „gagaj“, a svätosväte verím, že zatne sa ti do štice.

Títo dvaja stoja teraz proti sebe ako sokovia, zápasiac o halapartňu a česť hlásnickú, a ešte ani teraz sa nedá tušiť, ktorý bude víťazom. Jeden i druhý má svoju stranu. Protivníkov i prívržencov. Za doterajšieho hlásnika Ďura Smolku sú všetci majstri i tí, čo nezasadajú medzi vrchnými, ale iba okolo pece; starší a vrchní zasa sú rozhodne proti nemu, najmä odkedy krčmár Trnka postavil sa na čelo jeho odporníkov. Jedni hotoví sú odňať mu halapartňu, odznak hlásnictva, iba preto, že Ďuro rád spí nad ránom, a nie zvečera, iní zas hotoví sú bojovať zaňho telom i dušou len zato, že nespí zvečera, ale nad ránom.

Richtár Jano Krúžik zdvihol sa spoza stola, prešiel rukou po zátylku, odkašlal si a skúmavo popozeral po prítomných. Pred ním na stole položený je protokol. Písať síce ešte nieto čo, ale dodáva to vážnosti tejto dôležitej chvíli. I ceruza tesárska, na palec hrubá, položená je pri ňom, hotová poprechádzať sa po jeho prižltých listoch, na ktorých nepísalo sa už šesť rokov. Odvtedy, ako zvolili Ďura za hlásnika. Vtedy nebohý Bukva, vtedajší richtár, napísal doň makavými písmenami: „Na žiadosť všetkých tu zhromaždených a neinače všetkých poctivých vrchných obce ustanovuje sa Ďuro Smolka za nášho hlásnika kabanického — až potud, pokud by sa v dačom neprevinil. — Oldomášu sa vypilo na jeho rováš za päťadvadsať groší šajn, ostatné užilo sa z obecného.“ Odvtedy, ak by sa bolo zapáčilo moľom, mohli protokol zjesť, nik by im nebol prekážal, a ceruza, keby bola zo železa, mohla hrdzavieť do vôle.

„Milí páni a poctiví vrchní!“ začal richtár slávnostným hlasom, keď si už odkašlal a pohladil si zátylok. „Ako viete, zišli sme sa v túto hodinu, aby sme rozhodli, čo, ako a kto bude naším hlásnikom. Nuž ja neviem, ako chcete… Toť Ďuro slúžil nám verne a poctivo, tak ako sluší a patrí, ak takto ináče by nič nebolo proti nemu — ale…“

Richtár zastal, akoby mu zrazu jazyk odsekol, a popozeral dookola. Všetci poslúchali nábožne, ako sa pri takých príležitostiach sluší a patrí. To ale mala byť známka, že vrchní obce sú za Adama.

„No,“ ohlásil sa podrichtár, „veď čo sa toho týka, ublížiť mu božechráň! Ale reku nič netrvá na svete večne — — Ja myslím, že už môže byť iný…“

Adam sa nepokojne pohniezdil na lavici — Ďuro ani plecom nepohol.

„Veru tak,“ prevzal slovo zasa richtár, ktorý by bol rád už skorej prepadol cez šteklivú otázku voľby. (Oni sa takto ináče veľmi znášali; ba vari práve preto sa teraz richtár tak obrátil proti nemu, že boli až priveľmi dôverní. Ďuro vedel všeličo, čím sa mohol richtárke privďačiť: stalo sa niekedy, že sa richtár chcel u Trnku s niekým počastovať trochu dlhšie, ako bolo richtárke po vôli: uzrozumení s Ďurom ľahko vymysleli nejakú „nočnú stráž“ alebo čo. Richtár si posedel, počastoval sa a Ďuro stál na stráži, ak by richtárka šípila niečo. No v poslednom roku Ďuro začal sa prichyľovať viacej k richtárke, lebo ona začala si ho nadchádzať hriatym a sladkým rozólišom — a richtár cítil sa odvtedy pri ňom ako v blízkosti bomby, ktorá každú chvíľu môže vybúšiť.) „My takto proti Ďurovi nič nemáme, ale majú iní. Nedávno idem tak po polnoci od Trnku,“ richtár obzrel sa k dverám, „stretnem fíra. No, reku, pán fíra, strážia nás, strážia? — Strážim vraj, veď vraj hlásnik nestráži: teraz som mu bol dobrý odpočinok zavinšovať.“

Okolo pece medzi mladšími strhol sa smiech: Ďuro očervenel trochu a stiahol šlofaňu na pravé ucho. Všetci vedeli, prečo ho skrýva.

„Ja, fíra nie je blázon!“ ozval sa spoza stola notáriuš cechu, kmotor Adamov. „Hrozný človek! Ani sa nenazdáš, a tak ťa pokuníruje, že do smrti nezabudneš. A nehľadí, či za šticu, či za ucho, či na chrbát alebo kde inde. Najlepšie vyhnúť…“

„Veru tak!“ skočil mu bystro do reči Adam, nadhodiac sa na lavici. „Keď si netrúfaš, radšej sa vráť z kratšej cesty. Ono by to bolo: obecný chlieb jesť a na peci vylihovať. Ale to nejde. Alebo jedz a oči na rázsochy — alebo nejedz a vylihuj. Ja by inak…“

Adam sa zarazil, že dal tak veľmi najavo svoju túžbu za halapartňou, a rýchlo umĺkol. Ďuro neprestával sa usmievať.

„Ja ver’ nedbám — mne je veru jedno,“ povedal, pohnúc trochu plecom, ale tváriac sa, akoby sa mu chcelo veľmi zívnuť. Vidno, že je diplomat: keď kupuješ, jednaj, akoby si nepotreboval, a kúpiš. — „Ja som si už svoje vystál, nech si zas iný. Rád budem, namojpravdu — nech skúsi! Aj žena bude rada. Co sa ma naprežehnávala neraz! ,Ty vraj len za obec — len za obec! O svoje nedbáš, nech len obecné nezhynie!‘ Nuž aspoň budem pekne pri svojom. Aj čižiem sa zašanuje, aj od ženy pokoj. Ja ver’ nedbám.“

Tvár richtárova zažiarila veľmi prívetivo smerom k Ďurovi, ale strana Ďurova je sklamaná. Ten, za ktorého, čo len zo zvyku tvoriť opozíciu, prichystali sa do boja, poddáva sa pri prvom útoku. Sú rozmrzení.

„Ja, keď vy tak, ale my nie!“ ozval sa tlmočník krpčiar Ondráš; nevidno ho od zeme, ale hlava bystrá a kriku za troch. „Vy ste už raz na hlásnictvo ako zrodený — aj hlas máte, ako patrí.“

Ďuro pozrel naňho veľmi povďačne, Adam hodil zúrivý pohľad. I richtár sa zaškaredil.

„Čože: hlas! Hlas má aj iný,“ odvráva veľmi mrzuto. Vidno, chce striasť Ďura z krku obce za každú cenu. „Keby len o ten spánok nebolo! Hlásnik nemá spať, ale má byť ako, neprimeriavajúc, ten psík: strážiť ustavične, chodiť sem-ta, aby sa kdesi čosi nestalo. Ale toto: sotva odhlási deviatu alebo v lete desiatu, už na pec. Trafil by sa niekde oheň — čo potom? Alebo príde fíra — čo mu povieš? Ešte obec bude mať opletačku… A ešte keby spal zvečera, ale nad ránom… I hodiny má nanič: ledva osem zvečera, on už ide s deviatou. Hotový neporiadok.“

Richtár hovoril tieto slová veľmi ticho, ustavične sa obzerajúc k dverám, za ktorými tušil svoju Evu. Všetci vedeli, prečo richtár tak prízvukuje tie hodiny: to skoré hlásenie bolo na príčine, že vrchní, s richtárom na čele, vzbúrili sa proti Ďurovi. Keby spal hneď zvečera, to by mu odpustili, ale že najprv odhlási a len potom vylezie na pec — to mu naveky majú za zlé. A akoby nie: takto sa veľmi často trafí, že cez deň je nejaká súrna práca v obci: tu sa predáva paša, tam sa vymeriava hora, tu sa jednajú majstri, čo majú robiť do školy válov alebo do fary rebríčko — tu sa robia účty, tu sa koná to alebo to. Pritom je vždy dosť škraty, hrdlo vyschne, jazyk div nestrudovatie — treba ho ovlažiť. Ide sa pekne k Trnkovi, zasadne sa, užije sa niečo. Zabaví sa v dobrej vôli a pritom pretriasajú sa všelijaké otázky, smerujúce ku prospechu obce. Vtom zaznie ako hlas hromu Ďurovo: „Uderila deviata…“ A tu potom, akoby ich razom z vreca vysypal, prihrnú sa ženy, hneď jedna, hneď druhá, tretia, štvrtá — až ich plno, a ty chceš-nechceš, musíš ísť domov. Dokazuj, koľko chceš, že je ešte iba pol, že Ďurove hodiny nestoja ani starého čerta — nepomôžeš si ani akomak. A to len preto, že Ďuro rád spí od polnoci, a nie zvečera. — —

„Ja myslím, že je to nie najväčšia chyba, keď aj trochu pospí,“ ohlásil sa kolár Hrčka, ktorý veru nie bez príčiny zastával Ďura. Bol vdovec, žena poň do krčmy neprišla, bolo mu jedno, či ísť domov o polnoci, či až nad ránom.

„I spánok je od Boha. A vari ešte lepšie, že spí nad ránom: vtedy už zlodej nepôjde. Ten iba do polnoci.“

„To nie je pravda!“ odporoval notáriuš. „Do polnoci sú ľudia hore tu i tu, ale potom každý ide na svoj pokoj a zlodej má slobodnú ruku. Mne tiež ktosi vlani nad samým ránom jarku potiahol… I na dubce sa ide zrána…“

Kolár vtiahol sa medzi dvoch voličov ako zajac do brázdy. Prívrženci doterajšieho hlásnika popozerali na seba. Vrchní sa akosi zvlášne uškŕňali. Vidno, notáriuš udrel na šteklivú stranu. Všetci, čo zastávajú Ďura a jeho raňajší spánok, majú na to vážnu príčinu. Koľko ráz ide sa o tom čase, keď hlásnikovi prichodí ešte bdieť nad bezpečnosťou zvereného mu majetku občanov, s volmi alebo koníkmi na lúky alebo do ďatelinísk; alebo ide sa do panského na dubce. Vyberie sa, čo treba a čo sa vo dne vyzrelo, a ide sa domov. Nevidí živý duch. Ak by hlásnik spal zvečera, a nie nad ránom, ľahko by mohol niektorého prištipnúť.

Izbou zavládla na chvíľu rozpačitá tichosť, takže bolo počuť, ako richtárkina šatka šuchoce o kľučku. Richtár sa začal nervózne hrabať v protokole. Vedel, že Eva tú neistotu dlho nevydrží a príde čochvíľa dnu voľbu rozhodnúť. A veru nebodaj na Ďurovu stranu; zatočí tak, že si všetci vrchní nedajú rady, a bude zas, ako bolo. Jej sa to jeho hlásenie páči: vždy prvá doletí k Trnkovi. Ona nebodaj má v tom prsty, že Ďurove hodiny predbehujú. No škoda bolo obávať sa richtárovi: richtárka mala návštevu, a čo ako chcela, nemohla sa jej striasť.

„Milí páni a poctiví vrchní!“ ohlásil sa richtár netrpezlivo. „Keď sme sa už zišli, nuž niečo konajme. Čo teda, koho si žiadate za hlásnika?“

Adam sa pohniezdil na lavici; tvár mu vyrážala nepokoj a ústa boli raz tak zovreté ako inokedy. Ďuro sa usmieval ako obyčajne, ale predsa dosť často pohol plecom, z čoho sa dalo súdiť, že je nie taký ľahostajný, ako sa zdá.

„Nuž azda by už dobre bolo obzrieť sa za iným,“ vraví ktosi pri stole. „Ďuro sa už dosť naslúžil, zíde sa mu trochu odpočinku. Toť Adam by vari nezohrdil zastať ho…“

„Čo by som zohrdil!“ ohlásil sa Adam, ochotne vzpriamiac sa v celej výške, takže Ďura asi o hlavu prevyšoval: „ja by vďačne — len by ste chceli. A slúžil by som tiež verne, ešte inak ako ktosi. I vojakom som bol — Bosnu poznám ako vlastnú dlaň. I regulu znám.“

„Nech je Adam!“ „Adam bude!“ ozvali sa prívrženci Adamovi ako jedným hlasom, že ani nepočuť odporujúcich výkrikov Ďurovej strany. Sám Ďuro je prekvapený takou väčšinou. — Čo som im len urobil? — diví sa, ale predsa sa ešte usmieva pritom. Verí, že i on má svojich verných.

„No, veď ja nedbám,“ opätuje zas celkom ľahostajne; „vyvoľte si, koho chcete, ale mne svätý pokoj a poctivosť až naveky! Vari som neslúžil verne — či čo?“ Uprel oči významne na richtára, ale ten akosi veľmi sa zadíval do protokolu. — Vyhýba mi, — myslí si Ďuro; — ale počkaj, uvidíš, čo sa ti ulezie — —!

„Čože, o vernosť sem-tam,“ vraví richtár akosi zlostne, isteže zbadal Ďurov pohľad. „Keby len o ten spánok nebolo! Ale my takého viacej nemôžeme mať, čo iba na pec, iba pod perinu ako baba. Trafí sa v obci oheň, treba ísť zvoniť na poplach — a hlásnik na peci. Alebo príde v noci fíra — a hlásnik na peci. Tebe je nič, ale do mňa ako sršeň: ,I vy ste taký — i vy ste taký!‘ A potom tie hodiny: vari o hodinu idú prv ako iné.“

„Veru tak,“ prevzal slovo notáriuš, keď všetci zanovito mlčali; „ani sa nenazdáš, už hlási deviatu, a potom akoby uťal: celú noc nič.

Adam v duši jasá; vidí, väčšina je na jeho strane. Chce sa mu poprekárať Ďura.

„To on robí ako, neprirovnávajúc, zlý kohút, milí páni!“ vraví so širokým úsmevom. „I ten, ledva vylezie na pánt: kikirikíí, kikirikíí — a potom celú noc mlčí.“

Ďuro zazrel bokom naň. „Ty budeš vari onakvejší?“

„Pravdaže, ja i zvečera, i o polnoci, i nad ránom! Mňa nemusí fíra dvíhať kolbou z pece. A dolapím — hoc i myšku!“

Na tvárach niektorých tu zhromaždených vidno sklamanie: každý má nejakú veľmi-veľmi tajnú žiadosť. Jeden by rád, aby sa horlivosť hlásnika obmedzila iba na dopolnoc, iný zas na odpolnoc. I richtár akoby sa bol zamrzel. Rozpačito ďube ceruzou do stola.

„Veru súci človek!“ ohlásil sa Ďuro, ktorého plece už pohybovalo sa dosť zhusta; „ani hlásnického parsúnu nemáš.“

Adam vyskočil a zastal prostred chyže. Postava dosť vysoká, ale tenká, že sa obávaš, aby sa nezlomila. Kabát len tak visí na nej ako na kolíku. No v tvári hrdý úsmev — vidno, sebadôvera väčšia ako váha tela. „A toto je čo?!“ možno vyčítať z jeho tváre.

„Ani haleny nemáš!“ ohlásil sa Ďuro zas.

„Čo by nemal — keby som len chcel! Kúpim si aj dve, nie jednu. Ale ja nechcem halenu, lež kožuch. Veru kožuch — taký dubenák. To je i pekné, i tepla dá za tri haleny. Radšej doplatím. Dám desať zlatých — alebo dám i viac.“

Všetci mlčia; Adamovým dôvodom nemožno odporovať: kožuch je naozaj pekná vec. Najmä ak sa ti podarí kúpiť hodne dlhý, dobre na olejovo zafarbený, s čiernou barančou obrubou a červenými kožtičkami krášlený.

„Ani hlasu nemáš!“ doráža Ďuro zas, no akýmsi veľmi žiaľnym tónom.

„Nemá hlasu! Nemá hlasu!“ zajasali Adamovi protivníci.

„Čo by nemal,“ odŕhal richtár. V chyži začína byť dusno na nevydržanie, v hrdle páli, jazyk vysychá. Šťastie veľké, ak nechytí sa pípeť. A voľba sa len ťahá do nekonečna — — „Nože, ukáž, že máš hlas!“

Všetci zatíchli. Adam sa postavil prostred chyže, tak po vojensky, nie inak, akoby už stál pred všemohúcim „fírom“. Odkašlal, uvoľnil si nákrčník a začal zvoľna známu hlásnickú nôtu:

„Opa-tr-hujte svetlóóó, oheň, — aby — nebol ľu-ďom — škoden! Spo-čí-vajte s Pahaháá-nem Bohém — Udderila…“

„Pst!“ zaznelo razom spod pece.

Adamovi zaseklo sa v hrdle, kolená sa mu podlomili, vlasy, zdá sa, očerveneli ešte väčšmi a rastú do výše — razom vypadol z úlohy herca. Hodil sa k Ďurovi, pokojne sediacemu na lavici. „Kožkár, kožkár!“ volal, zúrivo mu kmášuc dlhé riedke vlasy. No ani ten neostal dlžen: Adamova tuhá štica len tak prašťala pod jeho tučnými prstami. Nech ich zavčasu nerozdvoja, strhne sa medzi oboma stranami ukrutná pračka.

Vie Ďuro, čím najskorej dohnevať svojho soka. To nešťastlivé „pst“ je blenom jeho života. Keby toho nie, bolo by mu ani v raji. Ale všade ho prenasleduje — ešte i pri takejto vážnej veci!

Adam Klinček je takto veľmi súci, sporiadaný gazda; len ho kazí, že je závistlivý. Nech sa uprázdni v obci nejaké miesto, už či hájnické, či hajtmanské a či nejaké iné, na všetko je hotový. Ba i do remesla by sa chytil. Tak sa stalo, že keď umrel kabanický gajdoš, starý Filúz, na jeho preveľké nešťastie skrsla v Adamovi myšlienka, či by nebolo výhodné ujať sa opustených gájd. Úmysel nasledoval čin: šiel zrovna k žene nebohého, gajdy zjednal a začal prehúdať. Sedel celé dni pod pecou s gajdami na ruke, vopred predstavujúc si svoju gajdošskú slávu. No netrvalo dlho, v susednej, len rozsiahlou močarinou oddelenej dedinke strhli sa dve svadby, na každej bol treba gajdoš. Ale čože, keď na celom okolí bol iba jeden gajdoš od remesla! Núdza železo láme — rozhodli sa za Adama. Ten namastil si čižmy lojovou sviečkou, pozostalým škvarkom pretiahol vlasy, aby lepšie priliehali, a takto vyparádený, s gajdami cez plece prevesenými, vykračoval si do susednej dediny. Na svadbe prijali ho, ako sa patrí — boli radi, že nezohrdil, a počastovali ho hriatym. Potúžil sa, nadul gajdy a začal prehúdať. Bolo by išlo všetko dosť hladko, ale jedno trochu Adama nepokojilo: tá druhá svadba bola práve v dome naproti, a čo hral majster-gajdoš, to žiadali svadobníci i od Adama. Sprvu šlo to ako-tak; ale zrazu gajdoš v druhej svadbe zahúdol akúsi divnú nôtu, o ktorej chudák Adam nikdy ani nechyroval. Svadobníci kázali, aby hral i on. Počúval, proboval, trímal gajdy, preberal prstami, ale či tá sláva, ktorej sa mu dostalo ako gajdošovi, a či užité potúženie bolo na príčine, že zmiatli sa mu nôty — nedajbože za ním! Namáhal sa všelijako, pot rinul sa mu cícerkom z čela, a svadobníci len doliehali, aby hral. Tu, keď už videli, že mu to len nejde a nejde, a keď už hostia z druhej svadby začali robiť poznámky, oborili sa zle-nedobre na gajdoša. On, vidiac svoju neroveň, nečakal ďalšieho, ale pustil sa kade ľahšie, okolo humien a cez ploty, a svadobníci za ním, teraz už viacej zo žartu. V náhlosti zabudol odopäť gajdy z ruky, tie pri každom jeho skoku prenikavo zvrešťali, akoby chceli tlmočiť zúfalosť svojho gazdu. Na jeho veľké nešťastie práve v ten deň pohnal richtár kabanický opravovať brehy onej močariny, a tak honba na nešťastlivého gajdoša odohrala sa pred očami celej obce. Adam zďaleka počul ich pekelný smiech — ale počul i krik svojich prenasledovateľov a v smrteľných úzkostiach bol by skočil zrovna i do očistca. Ešte jeden dušu prerývajúci výkrik gájd, vytlačený kostnatým ramenom Adamovým, a úbohý gajdoš už väzel až po hrdlo v močarine. Náhodou vybral si práve najhoršie miesto, a ešte klesal nižšie a nižšie dolu ku dnu. Videl, že sa blíži jeho posledná hodinka — no starosť o gajdy, za ktoré dal celé tri zlatky, nútila ho napäť posledné sily. Dvíhajúc ich nad hlavou, zavolal zamierajúcim hlasom: „Pst! ga-gagaj-dy retujte!!“

Pomohli mu von z bariny, očistili ho, ale to zúfalosťou vynútené „pst! gagaj…“ naveky prischlo na ňom. —

Na krik pribehla dnu richtárka. Vie, že sa sokovia pochytili trochu, ale robí sa veľmi vážnou a rozpačitou. Inokedy, keď ide o obecnú vec, jej hlas nebýva posledným; no dnes, na svoju veľkú zlosť, musela byť von: žena Adamova, jej sesternica, priniesla jej šitie, a veru iste náročky práve dnes, aby sa richtárka bavila s ňou a nemohla kortešovať za Ďura. Vie ona, prečo by to robila: v krčme bývajú časté schôdzky (Trnkova Kata je ako kvet), vrchní si posedia, upijú si, a keby viac, možno richtár nepotrafí rovno… No len šuchnúť Ďurovi, on odhlási — a je pokoj. Hja, ženská politika!

Berie sa rovno k svojmu chránencovi Ďurovi. Ten už zas sedí pokojne, i kútiky vytiahnuté do pol tváre, akoby to nič; na čele naviera mu roh ako dobrý palec. Adam hrabe sa po zemi: zbiera chlpy vlasov, čo mu Ďuro vysnoval.

„No, veru ste mu dali!“ spraskla richtárka rukami. „Ale máte svedomie človeka takto doriadiť? A ešte svojho hlásnika!“

Richtár sa nadhodil na lavici: tu ju máš! teraz začne ona, bude sa zas pretriasať všetko pekne od začiatku, a ak len Eva bude chcieť, ľahko vykoná, že Ďuro zas dosadne na miesto hlásnika. Ak len neurobí nejakú prietrž, voľba pretiahne sa možno do polnoci. Iné teraz nepozostáva, ako uchýliť sa k nejakému úskoku.

„Čoby hlásnik!“ vraví celkom vážne, drgajúc lakťom prísediacich vrchných. „Už je po jeho hlásnictve! Toť Adama sme si vyvolili… Veru tak!“ potvrdzuje s dôrazom, vidiac všeobecné zadivenie prítomných, a otvára protokol.

„Vyvolili sme, vyvolili!“ jasá Adamova strana. Prívrženci Ďurovi sú zmätení od veľkého divu: veď ešte ani dobre reči nebolo a vraj „sme si vyvolili!“ Nemôžu pochopiť — začudovaní hľadia na Ďura. I on je zadivený nad richtárovým úskokom. Vidí, že proti mocným nepomôže si nič — i všetky protesty jeho strany budú márne… Hlavou preletela mu zvláštna myšlienka. Pochytil najbližšieho svojho priateľa, kolára, za halenu a pošeptal mu čosi do ucha. Ten pochopil hneď.

„No, keď sme vyvolili — vyvolili sme, milí páni!“ vraví kolár hlasne, aby všetci počuli. „Jednota mysle nadovšetko, keby sa nám to aj neľúbilo. My ustúpime; len aby vám, milí páni, ten hlásnik vyhovel! — Veď uvidíme, ako bude —“, a obrátiac sa k Adamovi, dodal: „Nebanuj, braček, že sme ti robili nesnádky. Nech ťa Boh živí!“

Adam ochotne priskočil k stolu, aby podpísal protokol. Medzi majstrami ozval sa tlmený smiech. Len richtárka je rozmrzená, a rozpačito šúchajúc ruky o zásterku, berie sa von. Takého posmechu sa ešte nedožila, aby sa za úradovania jej Jana rozhodlo niečo bez nej. Je veľmi rozhorčená a rozžialená za Ďurovými službami.

„Ale musíte dobre strážiť!“ cvikuje krčmár Trnka. „Zavše mi ktosi chodí po dvore, okolo komory. Nebodaj nejaký zlodej. Budem rád, keď ho dolapíte.“

„Oj, dolapím — bohuprisám, dolapím!“ duší sa novovyvolený so žiariacou tvárou. Richtár zatvára protokol a kladie ho na lavicu. Hoci vykonal, ako chcel, je akýsi rozpačitý. „Veď vy poznáte, za čo je toho ríf,“ pošeptal mu Ďuro, keď prešiel okolo neho; „neviete, čo si púšťate za golier…“

Všetci sa poberajú von, hlasne rokujúc o priebehu voľby. Ďurova strana hundre ešte čosi o neporiadkoch, ale ide tiež. Už sa všetci vyhrnuli na preddomie — i Ďuro medzi nimi. Robia sa, akoby chceli každý rovnou čiarou domov.

„No, poďte sem, na túto stranu,“ ťahá natešený Adam podrichtára za rukáv; „aj vy, pán richtár, poďte s nami! Aj vy ostatní, milí páni! Dám niečo naliať.“

„No, teda, teda vo meno božie!“ rozhodol richtár po krátkom premýšľaní. „Keď ste nás vy nezohrdili, nesmieme ani my vás.“

*

Sedia u Trnku pekne okolo úzkych dlhých stolov, a veru všetci v onej sviatočnej nálade, ktorá vyplýva z vedomia dobre vykonaného skutku. Richtár zasa za vrchstolom ako pri voľbe, pri ňom podrichtár, notáriuš a ostatní vrchní, ako nasledujú podľa hodností. Krčmár Trnka veselo sa zvŕta po izbe; roznáša ten dobre zaslúžený oldomáš, čo sa užije na rováš novovyvoleného hlásnika Adama Klinčeka. I Kata, žena Trnkova, mihne sa tu i tu izbou — no hneď zasa zmizne. Vie, že jej muž nerád, keď ona posluhuje. Je mladá, nech sa šetrí. Na to je on, aby poslúžil. No má to ešte i druhú príčinu: Trnka je takto veľmi súci a dobrý človek, ale strašne žiarlivý. Kata je mladá, a on už bol starý mládenec, keď sa zobrali; nuž mu vari preto neprestajne akýsi červík vŕta v hlave. Kata sa síce boží neraz, zaklína ho, že od tej starosti nech mu ani jeden vlas neošedivie, ale on šedivie „navidomoči“.

Ako vravím, všetci sú veľmi dobrej vôle, nevynímajúc ani tých, čo boli proti Adamovi. Sprvu boli trochu na richtára rozhorčení, že tak znevážil slobodu volebného práva, ale výhľad na dobrý oldomáš ich skrotil. No a potom Ďuro pošepkal im čosi, čo ich veľmi rozveselilo. Zhovárajú sa so svojimi volebnými protivníkmi veľmi vážne, ale chvíľami im zahrá na tvárach akýsi šelmovský úsmev. Ďuro je tiež medzi nimi. Po hneve uňho už ani stopy. Tvár mu zas prijala na seba dobrodušný mesiačkový výzor, kútiky úst sú zas tak pekne vytiahnuté do pol tváre, a plece, pohybovanie ktorého tlmočievalo bystrejšie prúdenie krvi, je úplne na pokoji. I šlofaňa sedí mu pekne na vlasoch do hladka uhladených. Ťažko veriť, že len pred hodinou boli také rozkmásané. Ba keby nie ten neodškriepiteľný corpus delicti, sinavý roh na jeho čele, zaverili by ste sa, že už najmenej mesiac nebola porušená tá duševná rovnováha, čo mu svieti z tváre.

„Nehnevaj sa, braček!“ vraví, chytajúc Adama za kabanicu. „Čo sa stalo, stalo sa, ale to všetko ešte môže byť dobre. Nech ťa Boh živí!“

Vidno, že je Ďuro veľmi dobrý človek, konajúci podľa učenia kresťanského: i toho, kto ho urazil a ukrátil, hotový je prosiť o odpustenie. To poukazuje na jeho inteligenciu. Adam — to už tvrdšia nátura.

„Nechaj ma,“ odvráva zlostne; „keby teba nie, mohol som mať šticu celú, a tu teraz aká špata.“ (Adam naozaj má hodnú lysku na čele, čo mu stadiaľ Ďuro vykmásal vlasy.) „Čo mi len žena povie?“ trudí sa ďalej, škrabúc si mrzute zátylok. „Namojpravdu, papekom ma vyženie predo dvere — takú ovcu ošklbanú!“

„No len sa už nehnevaj: horšie bolo, a nechválili! Zarastie, ani sa nenazdáš. Hľa, ja tiež akú ohavu na čele, a mlčím. Nie som taký zlý človek, ako ty myslíš. Hľa, i miesto som ti postúpil…“

„Veru pekne postúpil — keď musel!“ zasmial sa Adam. „Keby mňa nie, bol by iný, ak by si ty nebol. Veru nie. Na takého človeka sa nemožno viacej spoľahnúť. Ty vraj ,len za obec — len za obec‘! V mechu by si ju vynosil — keby si mohol.“ Chyžou zaznel neviazaný smiech. Richtár núti sa do vážnosti, ale i pri všemožnom úsilí uškŕňa sa i on. I vždy vážny Trnka chechce sa pri nálevni.

Dobre vedia, čo Ďuro nosieva v mechu!

Ďuro Smolka je takto veľmi súci, sporiadaný gazda, ale jednako i on má svoj „blen“ keď i nie taký horký, ako Adam svoje „pst“. Závistník ako Adam je nie, ani žiarlivý ako Trnka, pijan tiež nie, ba ani taký nie, ako — no slovom: Ďuro bol by takto veľmi akurátna nátura, keby nemal jednu náruživosť — náruživosť horšiu od všetkých ostatných: Ďuro kupčí s koňmi. A to na svoju preveľkú škodu. Ide na každý jarmok v okolí, kúpi koňa (na šťastie nie za veľmi veľkú cenu: sotva dá raz toľko, ako stojí koňova kožka), vypije oldomáš a ide v ružovej nálade domov. Pravidelne kúpi vždy dobre, chváli sa každému, zvoláva všetkých známych, aby šli pozrieť jeho kúpu. Tí ochotne idú, chvália, chvália — Ďuro ich počastuje, uctí, ako sa patrí; ale hneď, ako sa rozídu, už plná dedina chýrov, že má Ďuro „novú kožku“. No Ďuro nepočuje hany, ba iste nevidí ani chudé vyčnievajúce rebrá svojho tátoša — je ešte vždy spokojný. Ale o tri — štyri dni sa už neusmieva tak veselo, škrabe si zátylok, pohybuje ľavým plecom. Ale keby sa ti nelenilo na piaty-šiesty deň zájsť si za humná, videl by si Ďura vo veľmi dôvernom rozhovore s Cigánom Jožom; no a potom na druhý deň ak by si si zasa postriehol za humny, videl by si Ďura s veľkým vrecom na pleci utekať od koliby. Jeho obsah neukáže ti ani za všetky poklady sveta tohto, ale môžeš veriť, že nesie kožku zo svojho tátoša, ktorému zaráčilo sa na večný odpočinok. Vidno: nemá Ďuro v kúpe šťastia, no zanechať túto preňho trochu drahú zábavu nemá sily. Nebodaj narodil sa na prenešťastnú planétu. A jeho Dora vari tiež; veď i jej dotýka sa to veľmi žalostne. Keby toho nie, takto ináče bolo by im ani v raji. Jedine tie „kožky“ zastierajú jasné slnko ich manželského blaha. Tie sú príčinou, že Dora neraz vŕši sa na Ďurovi. No nemyslite si, že Ďuro nemá pritom nijakých výhod: poznajú ho všetci židia-kožkári, „tykajú“ si s ním, častujú ho „sladkým“, keď sa zídu niekde. Ale k nemu do domu nejde ani jeden. Kedysi bol sa im zatáral do revíru akýsi smelec, tiež kože skupujúci; napravili ho k Ďurovi. Ako vravím, Ďuro je takto veľmi akurátna, sporiadaná nátura, ktorú ťažko vyraziť z koľaje — nuž skoro na neuverenie, že žid na spiatočnej ceste preskakoval po dva ploty naraz a ani poklad Dariov nebol by ho zvábil do kabanického chotára.

Hľa, toto je Ďurovo „pst“! No môžbyť, že kedysi i to poslúži mu k dobrému. Lebo sa ľahko trafí, že jeho kupci-odberatelia, tí, čo tykajú si s ním a častujú ho „sladkým“, onedlho zmyslia si poctiť ho listinou, v ktorej vymenujú ho za svojho čestného člena. Alebo, možno, dostane zlatú medailu ako najhorlivejší dodávateľ tovaru. — Len škoda, že jeho spoluobčania nevedia oceniť jeho zásluhy o kupectvo a priemysel, ale prenasledujú ho posmechom a prezývkou „kožkár“. No na jeho veľké šťastie je Ďurova povaha akási zmiešanina flegmy a sangvinizmu, a tak ľahko sa nenahnevá. Len „kožku“ od neho nekupuj, kožkárom ho môžeš pomenovať. Ešte sa ti aj usmeje.

Tak i teraz. Sám Adam nechápe, ako sa Ďuro môže smiať s ostatnými. On čakal, že sa zas pochytia za pačesy ako u richtára.

„No vidíš, aký si ty!“ vraví Ďuro veľmi dobromyseľne; „ja sa chcem zmieriť, a ty takto — ohňom by si na mňa sypal!“

„A vari cigánim?“ domŕza zas; vidno, rád by Ďura dopáliť za každú cenu. „I prvý týždeň ti jeden zdochol…“

„Čoby nezdochol, však nebol na iné súci,“ vraví Ďuro zas celkom pokojne; vie, že tým Adama veľmi zlostí. Všetci sa smejú — i Trnka sa uškŕňa. Kata už dávno v komore spí sen spravodlivých — svedomie na pokoji.

„Mňa neprevedieš — oj, veru nie!“ chechce sa Ďuro, vidiac Adamovu dlhú tvár, keď ho vonkoncom nemôže priviesť do úzkych. „Mňa nedopáliš ani za celý široký svet. Veru nie. Ja som vždy dobrej vôle, lebo neznám pána nad seba. A nebojím sa ani čerta rohatého.“

Adam sa zasmial srdito. „Keby nie tvojej Dory…! Myslíš, že neviem? Oj, veru viem! Aj nedávno som videl spoza plota, ako ťa kmásala za uši. Vtedy, vieš, keď si toho Faku…“

Výbuch smiechu, ktorý teraz nasledoval, využil richtár a vykradol sa sticha von. Nespozoroval ho nik. Boli už viacej ako v dobrej vôli, a pálenky ešte vždy dosť. Čo sa nevypije na rováš Adamov, užije sa z obecného — tak ako vždy. Hlásnika sa tiež neboja, sedí tu medzi nimi, môžu sa zabaviť, dokiaľ chcú. Môžu sa ženy škrkať — dnes sú oni pánmi.

O chvíľu podotkol bývalý hlásnik, že mu je sparno, a vyšiel von. Za ním pomaly vytratil sa jeden, druhý z jeho priateľov. Všetci mizli vo dvore v tmavej kôlni.

I Adam sa zobral; nadišlo ho vedomie novej povinnosti. Hlásiť nebude, aby si hneď na prvý raz nepohneval niektorú stranu, ale iba tak mlčky prejde dedinou, aby sa niekde niečo nestalo. Ľahko by mohli zlodeji využiť príležitosti a voľakde narobiť škraty.

Vracajúc sa naspäť hore dedinou, na ceste v bok k humnám vedúcej zazrel akýsi tieň. Vhuplo mu do hlavy, čo Trnka hovoril, že mu zavše ktosi komoru obchádza: čo, keby to tak zlodej?! Posmeliac sa, zašiel medzi humná, nasledujúc akúsi postavu, čo sa pred ním plietla. Chvíľami počul šuchot, a keď dochádzal k Trnkovej stodole, videl celkom jasne, že ktosi ide pred ním do dvora. Opatrne šiel za ním, ale zrazu stratil sa mu celkom. Adam si to nemohol vysvetliť; prešiel po dvore, nikde nič, iba pri komornom oblôčku, čo bol hodne vysoko pod strechou, akoby sa čosi šerelo. Pošiel bližšie — chcel volať na pomoc, ale zasa si pomyslel, že škoda by bolo zobudiť Katku Trnkovu. Ľahko zľaklo by sa, chúďa, mladá žienka…! Vtom zaznel z kôlne náramný hurt — a hneď čosi ako tisíc centov zvalilo sa z vrchu naňho a zvalilo ho na zem. Teraz už vedel, že sú to zlodejské nástrahy — ale predsa mal ešte toľko duchaprítomnosti, že lapil to „čosi“ oboma rukami: našmátral návlaky a ohromný krpec.

„Rata, ľudia! kmín, zlodej!“ ozýval sa do nočnej tmy víťazoslávny hlas Adamov.

Vtom hrozitánsky udrelo ho to „čosi“ po tvári, že zazdalo sa mu, akoby celý svet bol v plameni. „Budeš ticho?! to som ja!“ znelo to spod neho, dobíjajúc sa silou-mocou hore.

„Hej, ale mi posvietil!“ kričal Adam, metajúc sa na zemi, ale nepopúšťajúc svoju korisť. „Ľudia boží, ratujte!“ volal, čo mu hrdlo stačilo.

Priskočilo mu asi šesť chlapov na pomoc — medzi nimi Ďuro Smolka. Tma bola ako v rohu, ale oni na div chytro pochopili, kde a čo sa robí. Strhol sa huk; ale predsa celkom jasne bolo počuť, ako päste dopadajú na domnelé zlodejské chrbty. Začal sa ozývať i nárek novozvoleného hlásnika: „Mňa nebite! mňa nebite!“ — „To som ja — to som ja!“ volal druhý, akýsi známy hlas zúfalo.

Vybehli i tí, čo boli zostali v krčme, a priniesli svetlo. Adam, hoci údery neprestávali — čo iste namierené boli na zlodeja — vypukol vo víťazoslávny jasot. — „Chytil som — chytil!“ volal, hrabúc sa zo zeme.

Trnka priskočil so svetlom a posvietil na domnelého zlodeja.

„Híí — nech som Kubo! veru chytil!“ zvolal so zadivením. „Človeče, veď sú to toť náš richtár!“

Všetci zostali veľmi zadivení. Bol to naozaj Jano Krúžik, richtár kabanický, teraz, pravda, vo veľmi žalostnom stave. Ďuro, zdalo sa, ide skapať od divu.

„Nuž ale ste to vy?“ opýtal sa ho, veľmi sústrastne pozerajúc mu do tváre.

„Pravdaže ja,“ odvetil richtár, vystierajúc sa, akoby sa nič nebolo prihodilo. „Však veru nemáte rozumu: takto so mnou zachodiť. A ty tiež — sprostý!“ obrátil sa k novovyvolenému hlásnikovi, ktorý stál tu celý rozžialený. Keby sa mu kus zlata bolo v hrsti v nič rozplynulo, nebol by býval taký začudovaný, ako keď domnelý zlodej nebol zlodej, ale richtár kabanický.

„Čo som ja vedel!“ vyhováral sa rozpačite, omakávajúc si rameno, čo mu richtár pri páde k zemi prištikol. „Kto by si bol pomyslel, že ste to vy?!“

„Ba čo ste tu hľadali?“ spýtal sa krčmár Trnka, nedôverčivo pozerajúc tu na richtára, tu na oblôčik podstrešnej komôrky. No ten bol akurátne zavretý… Nemohol pochopiť…

„Ja, človek nevie, kde ho aké nešťastie čaká!“ prevzal Ďuro slovo, keď richtár, zamestnaný uväzovaním krpca, čo sa mu v tej trme-vrme zošmykol, akosi dlho váhal s odvetou. „Čo sa stalo, stalo sa — už sa to viacej neodstane. Ešte dobre, že je nie horšie!“

„Veru: dobre!“ ohlásil sa Adam žalostne. „Tebe je dobre, keď si nič nedostal, ale ja! Vari všetky kosti ste mi dolámali!“

„Nerob si z toho nič, braček!“ utešoval ho Ďuro s vážnosťou, o pravdivosti ktorej by ani sám neveriaci Tomáš nebol pochyboval. „Kto sa chce biť, musí tam byť. To tiež patrí k tvojmu stavu. Nechceli sme — a ako sme ťa posvätili na prvý raz! A čože ešte, keby sme boli schválne! Nech ti Boh pomáha!“

Všetci prikývli hlavami. Ale tým starším, ktorí boli do ostatku v krčme, nechcelo to akosi do hlavy, ako sa mohlo stať toľké nedorozumenie. Len Trnka akoby chápal trochu…

Richtár, ktorý už medzitým zas nadobudol duchaprítomnosti a vážnosti, zobral sa domov, ale vzali ho ešte so sebou do krčmy a po prestátom posilnili pálenkou. No i Adama museli: veď neborák stal sa skoro obeťou svojej priveľkej horlivosti.

Ako sa to všetko takto mohlo stať? opýtate sa. Ja neviem. Spýtajte sa Ďura: ten sa darmo neusmieva, ani len tak podaromne nevyťahuje kútiky úst o tretinu vyššie ako obyčajne. Ten zná — ale nepovie. Keby povedal, vedeli by ste, prečo bol taký zmierlivý naproti Adamovi, prečo mu bolo sparno v chyži krčmárovej. I to by ste vedeli, kto to bol, čo plantal sa pomedzi humná a čo zmizol Adamovi pred samým nosom v Trnkovom dvore. A možno i to, skadiaľ spadol richtár hlásnikovi za golier.

Ale on je v tej veci nemý ako hrob.

Na druhý deň povolal richtár Ďura Smolku k sebe a pri zamknutých dverách dlho sa zhovárali. Richtárka — na svoje veľké nešťastie — práve bola zašla svojmu starému robiť „od úrokov“, lebo tá voľba neposlúžila mu akosi, nuž počula len toľko, že richtár, vyprevádzajúc Ďura, povedal: „Ty si už raz líška, Ďuro!“ A Ďuro sa usmial.

O týždeň sa zišli zas vrchní obce kabanickej do richtárovho domu, a keď Ďuro svätosväte sľúbil že dá svoje hodiny dokonale opraviť, zas ho vyvolili za hlásnika. S tým novým to nijako nejde: nemá ani hlásnického parsúnu, ani hlasu ako sa patrí, ani haleny.

Ďuro je už raz ako stvorený za hlásnika…

Aby vyhovel jednej i druhej strane, nejde spať nad ránom, ani je nie hore do polnoci, ale ľahne si pekne zvečera a spí do rána.