ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„Teda ma ľúbiš?“

„Veľmi! — A ty?“

„Tak ako pred troma rokmi… A chceš ma vždy ľúbiť?“

„Vždy; keby si ma i nechal, nenávidel, ja ťa vždy budem ľúbiť, Aduš!“ povedala vážne, pevne pozerajúc uhľočiernym zrakom do jeho belasých očú, z ktorých nevedela vyčítať jeho nepokoj a roztržitosť.

„Ale budú nám robiť prekážky — nedajú sa nám zobrať preto, lebo ja som chudobný sedliak a ty židovka; ty môžeš byť paňou. Teba prinútia za Šmuľa, a ja…“

„Že prinútia? Kto ma prinúti? Tatíčko je starý, ten je tu dnes-zajtra, a iného nemám… Azda rodina? Čo ma po rodine? Oči by im vyškriabala, keby mi ťa chceli odtrhnúť!“ zvolala náruživo, zlostne zatínajúc malú, ale upracovanú rúčku.

„Nehnevaj sa, Hanuľka!“ zaprosil mäkkým hlasom Adam, „nerád ťa vidím nahnevanú; vtedy sa mi zdáš taká divná, taká cudzia… I teraz ti oči tak svietia. Ja neviem prečo, ale keď sa tvoje oči tak ligocú ako teraz, vtedy sa ťa bojím, Hanuľka!… Tuším si mi počarila. I ,na vojne‘ myslel som na teba a vždy mi tak bolo, že načo to len Pán Boh dal, aby sme sa my dvaja ľúbili, keď aj tak svoji nebudeme…“

„Teda si myslel na mňa, Aduš?“ zasmiala sa blažene, kŕčovite stískajúc jeho ruku vo svojej a nepovšimnúc si teraz jeho obavy o ich lásku, ktorú tak prízvukoval. „A ja som sa tak bála, že na mňa zabudneš za tie roky, aj na to, čo sme si sľúbili: že sa zoberieme, keď sa ,z vojny‘ vrátiš. Ale už je dobre: ty si slobodný, a ja ťa budem nasledovať hoc aj na koniec sveta. Bude nám dobre. Ty budeš chodiť na roboty, ja budem doma čipky pliesť a vyšívať pre ženy. Aj to je dobrý zárobok. Alebo budeme chodiť spolu…“

„Čože, keď ja nemám ani kde hlavu skloniť,“ prerušil ju polosmutne, polonetrpezlivo; „tatíčko nám zanechali iba chalupu a niekoľko rolí, ale i to je Martinovo, keď on platil dlhy po nich.“

„Nech; toho sa ja nebojím. Mám ja po mamičke niekoľko zlatých, to nám bude dosť na nejaký domček. Ale najprv musím prehodiť šaty za vaše, slovenské. Už mám jedny, Adam, tak mi pekne pristanú…!“

„A čo hovorí tvoj otec na to?“

„Nič; veď on o tom nič nevie. Hrešil by ma. I tak ma vždy hreší — len zato, že nechcem ísť za Šmuľa, za toho krivého, čo len nedávno skupoval kože po domoch. Nenávidím ho, i celú rodinu, odkedy teba ľúbim — ba ani vlastného otca nemám už tak rada…“

„To je hriech, Hanuľka!“ dovolil si poznamenať ostýchavo.

„Nech, Adam, ty si mi celým svetom, celým životom!“

Hlávka devy znova prudko spočinula na jeho pleci. Ešte chvíľku šeptali spolu, potom sa mu vyvinula a bystro kráčala k neďalekej krčme, ktorá vo večernom súmraku šerila sa v malej húšťave. Ľahkým krokom prešla popod osvetlené oblôčky, a vkĺznuc do pitvora, zavrela dvere. Potme s istotou pristúpila k ohnisku a zažala lampku. Pitvor bol malý, na žlto hlinkou zafarbený a pomaľovaný svetlými hviezdami. Nad dverami pokropená bola stena červenou hlinkou, z čoho dalo sa súdiť, že je to bydlo žida. Z izby počuť bolo hlasy, chvíľami tichšie a zas ostrejšie. Hanka pristúpila k dverám, a podvihnúc červenú záclonku na malom oblôčku, zvedavo nazrela dnu. Cez jej tvár, slabo ožiarenú olejovou lampkou, preletel pohŕdavý úsmešok. ,To je Šmuľo — zasa prišiel vyjednávať, koľko so mnou dostane. Škoda mu drať krivej nohy — i tak darmo chodí,‘ dumala, pozerajúc okiencom na „žida“ a smejúc sa pritlmeno smiešnej figúre. ,Aký to rozdiel: tento môj záletník a Aduš! Ako by som ho mohla mať rada!? Adam je pekný, a tento — nemožno porovnať!‘ domyslela spokojne a odvrátila usmievavú tvár od okienca. Hneď oproti izbovým boli dvere, vedúce do nálevne; Hanka vošla dnu, do úzkej, dusnej chyže. Na jednej strane stál podlhovastý stôl, zbitý z dosák, porezaný nožmi a poliaty rozličnými tekutinami; v kúte hneď vedľa neho druhý s fľašami rozličného tvaru a veľkosti, od ktorých odporne páchlo liehovinou. Druhá polovica izby slúžila za sklad rozličného tovaru: boli tam šnúrky, bavlna, špendlíky, škatuľky s leštidlom, svetlička, ihly, remienky na biče a podobné maličkosti. Na vlhkej stene viseli háby rozličného veku a neistých farieb, neveľmi čisté. Hanka vymenila svoje dosť úhľadné šaty za vyblednuté, vetché, a vezmúc z okna zrkadielko v plechovom rámci, začala sa v ňom obzerať. Teraz bolo dobre vidieť jej plnú okrúhlu tvár, biele, jemne zarumenené líca, svieže, trochu plné pery a úzke obočie, klenúce sa vysoko na hladkom čele. Hanka sa usmievala samoľúbo, privierajúc viečka s dlhými riasami. Pod nimi lesklo sa dvoje očú, čiernych, krásnych, tmavých. Tie oči dodávali celej tvári krásy a menili farbu každým mihom, vyrážajúc dojmy duše. Keď sa usmiala, žiarili jasne, keď sa nahnevala, leskli sa príšerným leskom, ktorého si všimol i Adam; keď bola spokojná, zmenili sa na belasé, zádumčivé. No vždy pozerala z nich veľká hĺbka, nad ktorou zatočila sa hlava tichého, prostého Adama. Bolo v nich preň skutočne niečo, čo vábilo, očarovalo a sputnalo, bolo v nich niečo, čo ho nepokojilo tri roky na vojenčine. Tento dlhý čas zotrel síce z nich peľ vábnosti, no cítil pri prvom videní, že nemal moci zlomiť čaro, ktorým ho sputnali…

Hanka vyplietla ešte z vlasov, siahajúcich až niže drieka, červenú stužku, a uložiac ju, vyšla von. Na ohnisku našla malý hrnček s polievkou, a zahasiac lampu, vošla s ňou do izby.

Pri malom stolíku, prikrytom sviatočnou plachtou, sedel starý Ozef, ako ho tu v kopaniciach zvali, neznajúc mu pravého mena. Sedel zohnutý, ľavou rukou o stôl sa opierajúc, a kým jeho oči pokojne, zádumčivo opierali sa v jeden smer, zatiaľ jeho pravá ruka, chudá, s neprirodzene dlhými prstami, zimničnou rýchlosťou hladila dlhú šedivú bradu, splývajúcu mu na prsia. Na plešivej hlave sedela pravidelne priliehajúca čiapka s dlhým čiernym strapcom, pohybujúcim sa pri každom hnutí hlavy Ozefovej. Tým dával chvíľami najavo svoj súhlas záletníkovi Hánikinmu, ktorý nelenil si v posledný čas každý večer prísť z dediny sem, do kopaníc, porozprávať a poradiť sa s ním. Ozefovi páčil sa Šmuľo ako obchodník, ako mladík, ktorý chce prevziať starosti o jeho dcéru na seba, a ako zať, lebo pýtal od neho iba päťsto zlatých vena. Bol zasvätený do jeho obchodných vecí, a hľadiac prorockým zrakom do budúcnosti, pevne veril, že bude mať o niekoľko rôčkov v dedine teplé hniezdo, hoci doteraz mal rozpožičané iba dvesto zlatých u nepatrnejších gazdov v dedine, berúc grajciar úrokov od zlatky denne. A i to radšej v živnosti, majúc sám skliepok s potravnými článkami a vôbec s „miešaným tovarom“. Bol si ho založil pred troma rokmi v malej najatej chyži a tovar donáša si sám na chrbte z blízkeho mesta. Drží všetko, čo len dedinčania potrebujú, ale všetko len en detail. No on je už i s tým spokojný. Pred troma rokmi chodil ešte ako handrár po okolí, pískajúc na kostenej píšťale, len sa tak po vŕškoch ozývalo. Kupoval handry, kosti, ba ani starou čižmou neopovrhol — neskoršie obchodníčil so zajačími kožkami. O nocľah sa veľmi nestaral: ustlal si hockde v chalupe na zem svoj mech s handrami, prikryl sa starým zamasteným kabátom, v ktorom ešte ako šestnásťročný výrastok bol privandroval v tieto strany — a už spal sen „spravodlivých“. A ako pekne zaďakoval, keď mu podali niekde vychladnutý zemiak alebo trochu kapustnice na misku! No teraz je už na to nie utisnutý; zo svojich úspor môže si už dopriať trochu lepšieho variva, už vystalo mu na poriadny oblek, ba od istého času i prsteň ligoce sa mu na hrubom prste. I tá jeho tvár, červená, pupencová, s hrubým, nabok pošinutým nosom, je akási inakšia — iste preto, že zholil červenú nerovnú bradu. Odkedy si umienil oženiť sa, dbá viac o svoj zovňajšok; doteraz nemal kedy mládenčiť a starať sa o podobné malichernosti. Krásou ho príroda i tak neobdarila, lebo nielenže veľmi napádal na ľavú nohu, ale má i ľavé plece nižšie od pravého. Ale zato je bystrého, podnikavého ducha a má rozumu za iných dvoch.

Hánika ticho zasadla pod kachle, neveľmi všímajúc si záletníka a jeho zaľúbených pohľadov; ale to Šmuľa nemýlilo šknúriť sa čo najroztomilejšie a škrekľavo pritom rozprávať starému Ozefovi o obchode a budúcich podnikoch. Keď odchádzal, spokojný sám so sebou, povedal Hánike niekoľko lichotivých slov, čo vyvolalo útrpný úsmev na jej plné, červené pery. To pokladal za priaznivý obrat v jej zmýšľaní. „Veď ona privykne,“ šomral spokojne, zakášajúc ľavou nohou dolu vŕškom k dedine; „peniaze, peniaze a zasa peniaze: to je to, čím víťazíme…“

Hánika po jeho odchode vzala hrnček s polievkou a s chuťou sa pustila do jedenia. Ozef tiež vytiahol zo stolového priečinka kus šábesového pečiva a veľkú cibuľu, a i on zasadol ku skromnej večeri, potuteľne sa pritom usmievajúc, čo stávalo sa vždy po odchode Šmuľovom.

„Tento Samuel, to je predsa múdry človek,“ povedal po chvíli, pozrúc bokom na dcéru. „Uvidíš, Háni, neminie dvadsať rokov, a bude prvým pánom na okolí! Dobre ti bude pri ňom, Háni!“

Hánika zaoberala sa v mysli krajšími predstavami ako budúcnosťou Šmuľovou, ale predsa musela sa usmiať pevnej nádeji starého.

„A kde by som sa pri ňom vzala?“

„Nono, len sa nerob hlúpou, Háni! Akoby si nevedela, že som ťa sľúbil Samuelovi!“ smial sa Ozef. „Nebude dlho, a budeš v dedine v sklepe Spitzerovom predávať múku a krúpky. Bude ti dobre, budeš časom paňou pri ňom — kedysi, možno, budeš pani veľkomožnou, Háni!“

„Nebudem ja nikdy jeho ženou!“ povedala pevným hlasom, ktorý robil koniec žartu a ochladil i starého Ozefa. „Veď som ja ani raz nesľúbila, že pôjdem zaň, nuž čo sa má vláčiť?!“

„Ale ja som to urobil i za teba,“ hovoril Ozef so spokojnosťou, ktorá bola divná popri jeho tvári, očervenenej v tej chvíli. Hneď potom siahol za mieškom s ,otčenášom‘ a začal sa modliť, obrátiac sa tvárou k stene. Hánika zívla okrúhlym plieckom. ,Dobre, nech si myslí, veď ešte dosť času prekaziť plány Šmuľove,‘ dumala, odkrývajúc posteľ. ,Keď bude čas, potom mi nikto nezabráni ísť za Adama — za „gója“! On mi je viac hoden ako všetci židia. I tak sú kresťania lepší — najmä Adam…‘ ,… A má ma tak rád…!‘ šepotala ešte i potom, keď Ozef už zahasil lampu a v izbe zavládla tma. ,Ba ako by som mohla žiť bez neho?! Pravda, budú prekážky, ale zoberieme sa predsa. Ale potom to bude celkom iný život, celkom iný…‘ blúznila ďalej, pritískajúc rozhorúčenú zaľúbenú hlávku na chladiacu hlavnicu. ,Tatenko síce neprivolí, ale utečieme spolu ďaleko, ďaleko, kde nás nikto nezná, a tam začneme nový život, nový… s ním, s Adamom…‘ S blaženosťou privrela oči, upreté do temna, a zložila ruky na hruď, tak po „kresťansky“, ako to videla u spoluobyvateľov kopanických. Vo sne ďalej spriadala vábivé predstavy, a i sen vyčaril jej driečnu postavu Adamovu, ku ktorému leteli všetky túžby jej srdca, ľúbosťou prebudeného k pravde.

A kým ona vo sne videla sa po boku Adama, kým snila o láske a akomsi lepšom živote ako ten plynúci v úzkom rámci Šmuľových plánov, za ten čas pred zrakom Ozefovým mihali sa jednotky, desiatky, stá, vyrastajúc v nepriehľadnú lesklú reťaz číslic pod účinlivými prstami Samuela Spitzera. — —

Starý Ozef — vlastne Jozef Bär — patril medzi najstarších ľudí kopaníc. Ešte ako mladý človek prišiel sem z mesta, nedonesúc so sebou nič, iba pevnú vôľu, ziskuchtivosť a niekoľko „šajnových“ v zamastenom miešku. Začal práve tak ako Šmuľo, skupovaním voštín, handár a starého železa, iba s tým rozdielom, že v lete pilne nádenníčil u majetnejších gazdov v blízkej dedinke Borkovciach. O niekoľko rokov priviedol si skadiaľsi mladú ženu Betu a v najatom domku zariadil si — z jej vena a svojich úspor — malý skliepok na rozličné, temer bezcenné maličkosti. Ale to sa nedarilo a Ozef bol prinútený i ďalej podržať svoj mech a zbierať tovar po okolí. Neskoršie doviezli z mesta súdok s pálenkou, a ako sa povrávalo, uzavreli priateľstvo s istými slobodne zmýšľajúcimi. Ozefova komora bola tmavá, priestranná, a on znal mlčať ako hrob. Odvtedy darilo sa im lepšie: príjmy, hoci skromné, prevyšovali výdavok, a keď sa mu narodila dcéra Háni, už si dopriali na šábes i víno a barches. Dvaja synovia boli už vtedy kdesi v obchode za pomocníkov, najmladší študoval a stal sa učiteľom kdesi na Dolnej zemi. Ozefovi veľmi záležalo na tom, aby sa synovia vycvičili vo svete, no tým menšiu pozornosť venoval Hánike. Sám naučil ju trochu čítať, matka čipky pliesť, vyšívať, a tým bola výchova skončená. Háni požívala úplnú voľnosť, behala celé dni po kopanických vŕškoch za pasáčkami a i sama pásla, brodila sa vo vode, liezla na stromy — práve tak ako deti iných kopaničiarov. Kamarátila sa so všetkými dievčatami a kamarátstvo nepretrhlo sa ani vtedy, keď jej matka umrela a ona pätnásťročná stala sa gazdinou. Tak poznali sa s Adamom. Jej sa páčil ten tichý, skromný šuhaj s príjemnou, temer dievčenskou tvárou, belasých, úprimných očú, a že sa doňho zaľúbila, dá sa i tým vysvetliť, že okrem Šmuľa, ktorý v telesných prednostiach ďaleko zaostával za svojím sokom — neznala iného mladíka seberovného. Ale prostý Adam nebol dosť bystrozraký pochopiť, čo sa deje v srdci mladej devy, nemal ani tušenia o tom. Keď prišiel od asentírky s bielou ceduľou za klobúkom a zastavil sa s inými v krčme u Ozefa, našiel Hániku samotnú v šerom pitvorci. Bola smutná; šuhajovi, rozžialenému za voľným životom, neušlo, že plakala. Súcitne chopil ju za ruku a naklonil sa k jej planúcej tvári.

„Adam! Adam!“ zašeptala s kŕčovitým fikaním, tisnúc v záchvate jeho tvrdú ruku vo svojich, „ako ja budem, keď ty odídeš — ako ťa zabudnem?!“

Adam zostal ako omráčený; hlava sa mu točila, srdce prudko zabúchalo na ozvenu týchto slov, ktoré tak mocne, náruživo odzneli z týchto vábnych plných perí. Nehľadel, že stojí pred ním židovka, od ktorej delí ho náboženstvo a všeličo: on videl iba mladú devu, peknú, ľúbostne šeptajúcu jeho meno. Sám nevedel, ako ovinul ruku okolo jej štíhleho drieku a pritisol k sebe horúcu hlávku, obkrútenú dlhými vrkočmi. Ruky devine kŕčovite objali jeho zohnutú šiju.

Od tej chvíle vzrástla ich náklonnosť v onen nestály cit ľúbosti, ktorý obyčajne v krátkom čase ochladne, zanechajúc po sebe alebo nenávisť, alebo úplnú chladnosť, ale nie tichú, blažiacu rozpomienku. Schádzali sa často, bez toho, aby to bol kto zbadal. Mladá nerozvážlivá deva oddala sa náhlemu záchvatu a temer vynútila si jeho lásku. On cítil sa slabým pri nej: opanovala ho, omámila bleskmi čiernych divných očú a jej náklonnosť držala ho sputnaného akousi čarovnou mocou. Zriedka vravel o svojej láske, zato viacej ona o „ich budúcnosti“, odhodlaná stať sa kresťankou. Keď potom Adam na jeseň odchádzal k vojsku, už ani nebadal neprirodzenosť ich spojenia, a vidiac jej žiaľ, sám začal veriť vo svoju ľúbosť. Rodičov nemal, iba jedného brata, Martina, a tak cítil sa celkom nezávislým, a obaja nič nerozvažovali o ťažkých prekážkach, ktoré, prirodzene, musia sa vyskytnúť. No Adam, príduc k vojsku, nadobúdal rozvahy, ochladol v nerozvážnom cite a umienil si, že bude hľadieť vyhovoriť jej všetky tie nepremyslené plány. Premena žitia a vojenská regula chytro zatlačila do úzadia postavu židovskej devy, zanechajúc len akúsi nie príjemnú rozpomienku, ktorá ho jednako stále a stále nepokojila. Ale po troch rokoch, navrátiac sa do rodného kraja, počujúc znova tie náruživé slová, cítiac mäkkosť jej dlhých vrkočov na tvári, pod vplyvom pohľadov jej magnetických očú, jeho sila a predsavzatie zasa len ustúpili príjemnej slabosti, ktorú cítieval v jej blízkosti. Snažil sa síce všemožne vymotať z toho čarovného kruhu, no nemal sily povedať jej prosto, že sa mýli v ňom, nech sa teda ani nepridŕža tak húževnato tej myšlienky, ktorá mohla vzniknúť iba vo chvíľke nerozvážnosti a sebaklamu. Veď čo by to aj iné mohlo byť ako sebaklam, chvíľkový pomysel, celá tá ich láska! Uňho aspoň bolo to iba krátkou ľúbostnou zimnicou, ktorá sa náhle začína vrelosťou a rýchlo sa končí chladom. Ale nemá smelosti vyviesť ju z jej bludu, ktorý, ako vidí, ešte i teraz pôsobí jej blažiacu rozkoš. Veď ako jej aj povedať, že v tom srdci, kde ona chce uložiť blaženstvo celého života, kde mieni vidieť svoj raj, je pre ňu iba malé miestečko, nevrelé, vlažné, keďže sám sľúbil jej ho naveky v slabej chvíľke?! Sľuby tie výstražné stoja pred ním, upomínajú ho, privolávajúc mu slová božieho prikázania: „neoklameš!“ A to znova púta ho k nej. Cítiac jej vrelý dych, naslúchajúc jej slovám, v ktorých sa zračí celá jej láska a oddanosť, náchylný je veriť, že je to jeho osud, aby sa pripútal k nej, a znova upadá v onen cit, ktorý si odnášal pred troma rokmi z tejto dolinky. Cit ten nemá síce už tej vrelosti, čas zahladil ho trochu, ustúpil dojmom a pocitom iným, no predsa nevymizol celkom, a teraz sústredená je v ňom všetka mäkkosť a slabosť jeho nestálej, nerozhodnej povahy.