ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Bol raz jeden chudobný človek — taký chudobný, že mimo biednej chalúpky v lese nemal ničoho. Vlastne, aby som nezabudla, mal i kozičku, milú bielu kozičku Belku so samopašným chvostíkom a hrdo zahnutými rohami. Belka ho v lete živila mliečkom a zasa v zime živil on ju voňavým senom a lieštím, čo jej cez leto naschraňoval.

Cez leto bývalo v chalúpke veselo: slniečko, ani dobrý kamarát, cez deň nakúkalo, čo sa v chalúpke robí. Ale v zime neraz za dlhý čas ani len myška v nej nezapípla.

Žil si, žil chudobný človek sám a ani trochu ho netrápilo, že nemá hrdého domu a jasnej svetlice. Rád bol, že má okolo seba na široko-ďaleko voňavé, mlčanlivé bory a nad sebou zlatom vyšívané prestieradlo — hviezdami posiatu oblohu nebeskú. V lete si nanosil húb, nasušil sladkých jabĺčok, opatril i kozičke potravy a na palivo raždia — v zime sedával pri pahrabe a rozmýšľal o tom božom svete. Podvečer opatril Belku a zaželal jej dobrú noc. Potom sa zahľadel na oblohu nebeskú, na hviezdy, ktoré ani oči dobrých strážnych anjelov, dívaly sa na usínajúci svet. Na svet, na ktorom cez biely deň postávalo sa toľko smutného, že hviezdy dojaté mrkaly očkami, aby ich slzy nezalialy.

Díval sa chudobný človek, dlho sa díval na hviezdy. A zdalo sa, že i ony sa dívajú na neho. I šiel spať uspokojený, že nad ním stráži tisíce verných očí — z lásky božej stráži celú noc. A i vo sne sa mu zdalo, že tá láska božia striebristou hmlou snáša sa s vysokej oblohy dolu — dolu na usínajúce bory, na voňavé pole, na rieku plynúcu ustatým tokom a žalujúcu čosi znepokojenému rákosiu.

Chudobný človek cítil tou striebristou hmlou snášať sa na svet pokoj boží. A keď ten pokoj boží sniesol sa i do jeho duše, chudobný zabúdal na svoju chudobu, odpúšťal všetko zlé a snom spravedlivých prespával celé dlhé, osamelé noci.

Jedného dňa — bolo to v lete — chudobný človek sbieral v lese huby. Celé leto nepršalo, húb vlastne veľmi ani nebolo. Musel dobre pozerať i suché lístie prehrabávať, kým našiel nejakú plávku, chudé kuriatko, sivú chládežku, alebo boroviatko. Bol to zlý rok pre neho, lebo ani malín, ako po iné roky, ani plánočiek nebolo.

Ako tak smutný hľadá, pozerá, prehŕňa suché listie — kozička Belka vždy za ním pochutnávala si na mládničkoch a bola veselá ako vždy — odrazu zazrel v listí svietiace sa oči. Zľakol sa chudobný človek, veľmi sa zľakol, lebo sa nazdal, že vysnoril hada. Ale keď sa lepšie prizrel, videl, že celý had je zo samých ligotavých, svietiacich sa očiek. A že je to vlastne nie had, lež zlatá reťaz, posiata samými drahými kameňami.

Isté je, že sa milý chudobný človek zlatej reťazi veľmi potešil. Hneď si začal vyratúvať, keď ju predá, aký dom si v svojom rodisku vystaví. Koľko poľa — aké kravičky-strakačky, aké koníky-vraníky si kúpi.

Ale keď prišiel domov do chatky, ktorú si biedne vystavil, kde roky strávil osamote so svojim jediným druhom, dobrým svedomím, a keď si, natešený, vyhutoval nové a nové plány, čo si všetko za zlatú reťaz kúpi, zrazu sa svedomie chudobného človeka rozhorčene ohlásilo:

„Čože ty,“ — povedá — „budeš predávať zlatú reťaz, čo je nie tvojou? Budeš ty,“ — hovorí mu svedomie — „kupovať dom i pole, kravičky-strakačky a koníkov-vraníkov za cudziu vec?!“

„Budem — prečo by som nekupoval?! Čo som si našiel, je moje, kto si ztratil — nemá!“ — odsekol chudobný človek.

A natešený ľahol si spať.

Ľahol si on, ľahol, no zaspať nedajbože! Svedomie len prevráva a prevráva a ani oka sotknúť mu nedá. A keď i konečne na svite na chvíľu usnul, už ho i budí a pokoja mu nedáva, kým len neborák chudobný človek neuznal, že má svedomie pravdu. Že to inak nepôjde, len aby hneď a hneď zaniesol zlatú reťaz do mesta, žeby v meste vyhlásili, čo našiel — kto našiel. Nechže sa poteší ten, čo reťaz ztratil.

Vzdychol si chudobný človek, vzal do kapsy kúsok suchého chlebíka a zlatú reťaz a vybral sa do mesta.

Ide, ide lesom, až príde na to isté miesto, kde reťaz našiel a kde, ako slýchaval, víly svoje tance mávaly.

Tam vám stretne krásnu dievku. Bola bielučká ani padlý sneh, na zlatých vlasoch, hľa, ani svätojánske mušky, práve také kamene jej svietia — ako v reťazi, čo on v kapse nesie. Oblečená je ani princezná — no zalamuje rukami a z očú jej slza za slzou padá.

Chudobnému srdce stislo i obdivom nad toľkou krásou, i ľútosťou, že je taká rozžialená.

„Čože tak plačeš, krásna dievka?“ — spytuje sa neznámej.

„Ach, ako by som neplakala?!“ — hovorí krásna dievka, „ztratila som tu zlatý pás — kto ho nájde a predá, kúpi si zaň najväčšie kráľovstvo sveta.“

„To je dobre!“ — vraví chudobný, „som rád, že nemusím ísť do mesta! Akže je toto on, tvoj ztratený pás, vezmi si ho a neplač!“

Rozjasnila sa bielučká tvár, zažiarily krásne oči. A chudobnému človekovi sa zazdalo, akoby od jej úsmevu a od žiare jej očí rozjasnievalo sa na široko-ďaleko.

Vzala neznáma dievka zlatý pás, pripásala si ho a hovorí:

„Ďakujem ti, dobrý človek! Za svoju statočnosť zažiadaj si, čo chceš, odmením sa ti kráľovsky!“

Usmial sa chudobný, veľmi vďačný už i za pekné slová krásnej dievky, a hovorí:

„Čože by som si mal žiadať?! Urobil som len ako som mal a ako mi kázalo svedomie. Ale keby si mala pre mňa nejakú prácu, veľmi rád by som si statočne niečo zarobil. Lebo, aby som ti pravdu riekol, už dva dni som ani plávočky nenašiel.“

„No hľa, keď je tak, že si taký chudobný, nemôžem sa ti neodmeniť. Poď so mnou, dám ti striebra-zlata, koľko len unesieš.“

Rozpomenul sa chudobný, akú mrcha noc mal, ako mu svedomie zle-nedobre húdlo, kým sa len nevybral s reťazou z domu. Zľakol sa, že keby vzal zlato, svedomie ľahko by si zas našlo príčinu ho nepokojiť.

„Milší mne môj svätý pokoj, ako tvoje zlato!“ — pomyslel si chudobný človek. A iba sa usmial a hovorí:

„Ďakujem ti, krásna dievčička! Nevezmem ja od teba ani zlata, ani striebra. Rád som, že som ťa potešil!“ — a pozdraviac, už sa i bral domov.

Ale vďačná neznáma že ho neprepustí, kým si aspoň pre potešenie na pamiatku od nej niečo nevezme.

Vyňala z korunky, čo jej na hlave žiarila, dva drahokamy a hovorí:

„Vezmi si aspoň tieto dve sklíčka, dobrý človek. Majú ony čarovnú moc: keď sa nimi podívaš, uvidíš, čo sa kde robí. Ale nie jednako: ak sa zahľadíš cez biele, uvidíš za seba — ak sa cez ružové, pred seba — bielym smutné, ružovým veselé veci. Ale si ich šanuj, dobrý človek! Lebo každým sklíčkom môžeš sa podívať iba tri razy v živote — nikdy viac!“

„Čože by som si nevzal?!“ — pomyslel si chudobný, „nie je to ani zlato, ani striebro, iba kási šepleta!“

Sľúbil krásnej dievke, že si bude sklíčka šanovať a že sa bez potreby cez ne nepodíva, poďakoval sa pekne a šiel domov.

Žil si chudobný človek ako predtým, žil si s kozičkou Belkou a trápil sa o živobytie ako predtým. Na sklíčka bol už pomaly zabudol. Vyložil si ich v uzlíčku za rošť a ani mu na um neprišlo, aby sa cez niektoré z nich podíval.

Iba na Štedrý večer sedí si neborák pri pahrabe sám. V dome ani čierneho posúška — nie žeby slávnostnej večere, sladkého hriateho a makových opekancov s medom.

Bolo mu smutno na duši — nevýslovne smutno. Vedel, že tam dolu medzi ľuďmi je veselo, zvony zvonia na radosť, že sa narodil Ježiško. Deti sa tešia z darov a starí sa tešia s nimi! Len on nemá nikoho, kto by ho aspoň dobrým slovom obdaroval. Čo by mu aspoň len pod oblôčkom zaspieval!

Tu si pomyslel na tie skielka za rošťom, že by sa nimi aspoň mohol pozrieť na ten radujúci svet — ak je pravda, že nimi vidí za seba i pred seba.

Vyňal skielka, hľadí — biele svieti ani čistá slza, ružové žiari ani slniečko na Letnice. Pomyslel si, ako mu krásna neznáma prikazovala nepozerať cez ne bez potreby. Ale sa len rozhodol pozrieť sa tým bielym sklíčkom.

Priložil si biele skielko k oku a pozerá — pozerá… A čo vidí?!

Našiel sa v rodnom dome, v chyži, kde na prostriedku nachodilo sa biele postlanie. Na postlaní jeho mamička, tvár ani z vosku, ruky na prsiach sopiate. Pri postlaní tri siroty —: on a jeho dvaja bratia. Vidí tú najsmutnejšiu chvíľu svojho života, vidí mŕtvu mať i seba, sirotu nevoľnú, cez biele skielko, práve tak, ako keby to len teraz bolo.

Slzy ho zalialy. Složil skielko a zaželený dávnou, znova ožitou strasťou, vyplakal sa do vôle.

„Nedobrá kási je to vec!“ — pomyslel si chudobný človek. No keď sa vyplakal, zacítil také uspokojenie, sťa by ho vlastná mať bola polaskala.

Onedlho, keď sa zasa len cítil opusteným, zasa len vzal skielko, že sa aspoň pozrie na ten boží svet. Nazdal sa, že uvidí, čo sa kde robí, ako si ľudia žijú.

Priložil si skielko k oku — pozrie — vidí nedobré veci! Zasa vidí sa v rodnom dome — bratia, už odrastení, socajú ho z kúta do kúta. Potom najstarší zavesil mu kapsu na hrdlo a vystrčil ho predo dvere. A on ide, ide vlastnými bratmi vyhnaný, von do šíreho sveta.

Všetko to videl cez biele skielko práve tak, ako sa s ním stalo pred rokami.

Slzy ho zalialy. Skrivodlivosť, ktorú už dávno bol bratom odpustil, znova mu v duši ožila. Vyplakal sa do vôle.

A keď sa už tak vyplakal, a keď im i zasa odpustil, zacítil v duši svätý mier. Ba i radosť ho nadišla, že je sám, ďaleko od nežičlivých ľudí, že je okolo neho šíry, voňavý les a nad ním krásna hviezdna obloha nebeská.

Stalo sa i po tretí raz, z dlhej chvíle a či už ako, zahľadel sa chudobný človek cez biele skielko. A zasa vidí sám seba, ako vracia sa zo sveta do rodného kraja, aby aspoň na rodnú hrudu ustatú hlavu složil. I vidí sa, ako snáša skáľa, vláči borovice, ako lepí si svoju chalúpku bez pomoci — sám a sám… Všetko prežité znova ožilo mu v duši. Slzy ho zalialy — i vyplakal sa do vôle.

No, keď sa už dosť naplakal, zacítil v duchu uľahčenie — ba i radosť, že je chalúpka dávno hotová, že je vystlaná mäkkým machom a že je v nej sám a vôkol neho mlčanlivé hory a nad ním krásna božia obloha.

Chcel zaviazať skielka do uzlíčka a vyložiť za rošť — hľadí, bieleho skielka niet! Skoro sa potešil, že ho niet, že už bude pozerať cez ružové skielko radosti! Ale si pomyslel, že bude skielko šetriť, aby sa ním mohol potešiť, až bude s ním najhoršie!

A veru neraz sa zdalo, že už horšie byť nemôže! Neraz bol chorým a nemal mu ani kto vody podať — neraz už naozaj nemal ani čo do úst položiť. Veľmi bolo by sa sišlo pozrieť sa ružovým skielkom radosti, zasmiať a potešiť staré srdce. No on premohol strasť i žiaľ — radosť nechával si naposledy.

Tak žil si chudobný človek dlho — kto zná ako dlho si žil a bol už úplne sám. Kozička Belka mu už dávno uhynula. A už ho ani tie lesy netešily ako kedysi! Boly široké-ďaleké — stromy nedohľadne vysoké a obloha nad nimi oku nedostižná… Celý boží svet, ktorý vždy mal tak rád, stal sa priveľkým! Ba i tá jeho chalúpka sťa by sa bola rozrástla na všetky štyri strany. Najradšej sa v nej utúlil do kútika na lôžko, vystlané mäkkým machom a voňavou materinou dúškou.

Tam preležal neraz celé dni i noci. A len jedno ho ešte tešilo: že si raz rozviaže uzlíček, vezme ružové skielko radosti a nahľadí sa cezeň do vôle.

Raz ako tak leží, klope ktosi na dvere. Zadivil sa chudobný človek, kto to k nemu ide, keďže už dávno ani vtáčka-letáčka. Hľadí — — a do dverí biela Smrťka!

„Dobrý večer!“ — slušne pozdraví sa Smrťka a doloží: „Idem pre teba, dobrý človek!“

„Vari už?!“ — vraví on zadivený.

„Veru už. Je čas. Nič nezmeškáš — ani nezanecháš ničoho…“

„Ej, ba veru áno, milá Smrťka! Mám ešte čosi, čo nemôžem opustiť. Toť v uzlíčku ružové skielko radosti… cez celý život som sa cezeň nepodíval!! Počkaj, nech sa nahľadím cezeň do vôle!“

Takto hovoril neborák chudobný človek. A hoci neraz Smrť i sám volal, trochu bol i rád, že ju môže vyhovoriť.

„Počkám,“ — usmiala sa Smrťka, „nahľaď sa, milý, do vôle“ — a sadla si mu v záhlaví.

Načiahol sa chudobný za rošť, trasúcou sa rukou vezme, rozviaže uzlík, priloží si skielko k hasnúcemu oku — a nebeská slasť rozleje sa mu po tvári.

Vidí — steny chalúpky sa rozstúpily, strecha zdvíha sa nad ním dohora… Nad ním sladká obloha nebeská a vôkol neho blízky voňavý les prehráva čarokrásnu pieseň — pieseň akú nikdy v živote nepočul! A na nebi plno hviezd, blízko-blízučko a medzi nimi chodníček… nie chodníček, lež zlatý pás vinie sa, celý posiaty ružovými skielkami. Vinie sa hore-hore až po najvyššiu hviezdu… A milý ktosi prichodí po chodníčku, kýva mu, usmieva sa a volá ho za sebou…

Sodvihol sa, že pôjde, pôjde azda rovno do slávy nebeskej… V tom mu Smrťka vyrazila skielko z ruky — a prv, než by sa bol spamätal, pojala jeho dušu a niesla ju do ríše neznáma.