ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Milé ste, premilé, božie sviatočky, keby len okolo vás nebolo toľko roboty! takto vzdychla si Eva Rázvorová. A má čo vzdychať! Už asi týždeň len čo riadi, pere, bieli po dome. Dnes zabielila izbu, zajtra má ešte chleba napiecť. Mala to síce urobiť prv, ale myslí si aj ten Boží dar si radšej v čistom pohovie…

No, čo už aj má toľko práce, predsa jej je dobre. Zato, že jej „starý“ celé dni nenie doma. Je hájnikom, práve sa rúbu „kopy“ — neprichodí len v polnoc. Iné ženy sa i narobia, i od mužov napočúvajú. Lebo chlap ti nemá horšieho ako ženskú robotu. Čo by bol z medu, nech ju vidí so štetkou — ani čo by ho, nech sa prepadne, ten „zlý“ podsadol…

Ako tak rozmýšľa, vrzly dvere. Návšteva a takýto čas nezvaná a Eva skoro sa namrzela, no vidiac, že to ide kmotra, potešila sa. Je to „snadná“ (príjemná) osoba — a vždy vie dačo nového. Iste ani teraz neide o prázdnom.

A nešla. Ba novinu priniesla neslýchanú! U „dvoranov“ (spoluobyvatelia jednoho domu) vraj boly námluvy! Eva zdúpnela, že ona to prv nevedela, ale musí sa to dozvedeť od kmotry. No, veď ona hneď tušila, že Kača dlho vdovou nebude. Ešte nebohému päty neostydly, už sa fintila. Požičal tej čert mydla! No hľa, kmotra vie i viacej. Vraj odkedy namluvač nabieha, nebohý nemá v hrobe pokoja. Každú noc chodí okolo domu, v bielej plachte, raz bez hlavy, inokedy, zase bľadý, len očné jamky sa mu černejú. Tak ho videla stará Blažková, keď šla včera z posedenia.

Eva sa zľakla a hneď sa zariekla, že večer ani z domu nevykročí. Je to síce jej najmilšie: ísť si trochu večer na prástku poklebetiť, ale strach ju drží už teraz. Je to vo dvore, nebožtík musí ísť cez ich násyp — keby ho tak raz postretla!

Sdeliac novinu, kmotra berie sa preč. Tiež má doma prácu, ale už len vybehla s chýrom. Keby ho nedala ďalej, možno by jej i rebro vystavil. Ako žena: povedz jej dačo, zaši ústa — a ona ti to nosom vyšteboce!

„Vám je už dobre, keď už máte všetko čisté,“ obrátila sa ešte vo dverách. „I vonku vyobrovnávané, i tuná ani vajíčko,“ polichotila natešenej Eve.

„Keby to aspoň potrvalo! Ale čože: starý fajčí jak Turek, čo chvíľa izba bude ani komín,“ požalovala sa úprimne.

„A mohli by ste ho od toho odučiť, pani kmotrička!“

„Ale jako? Vari sa ten dá… Už som probovala všeličo. I papriky som mu do fajky nasypala — a nič. Len sebe som si zle… Doma som nenocovala — dva dni ma preháňal…“

„Ja, to je zle…“ poľutovala kmotra. Zo zkúsenosti vie, že zimný čas neni príhodný na takéto manželské preháňky. O Jáne to je iné: vybehneš, kam chceš, za plot, či za stodolu. Ale o Vianociach…

„A ja bych mu predsa dačo!“ hovorí kmotra srdnate.

„Ale čo!“ trúdi sa táto. A obe sa prevelice zamyslely.

„Ja viem čo!“ zvolala kmotra veselo, „nasypte mu do fajky pušného prachu.“

„A to štípe?“ zadivila sa Eva.

„Ale, čoby štípalo! Lež keď potiaľ dohorí, nuž to trochu ,pukne‘. Kmotríček sa ľaknú a dajú fajke pokoj.“

Eva sa zamyslela. Rada je vtipná i dobrá a možno, že pomôže. Snáď to je Božie riadenie, že kmotra prišla a poradila… Ale jedno ju nepokojí.

„Ale ak by sa veľmi, chudiak starý, naľakal?!“ vraví nesmele.

„No, čože: chlap!“ smeje sa kmotra a dokladá: „a keď by sa ozaj kmotor trafili zľaknúť, vyčítame im ,od vredu‘, a bude!“

Toto už Evu úplne nepokojilo a sotva kmotra odišla, hupky letela k Ozefovi pre tabák a pušný prach. Už by nič neľutovala, len keby starý to čmudenie odvykol. Aj izba by bola čistá, jako patrí, aj on by bol zdravší… Škodí to i jemu: i teraz zdýma ani zlá ovca o Ďure — —

Keď hájnik Rázvora pozde večer domov prišiel, prevelice sa zadivil. Vedel, že Eva izbu bieli a s mrzutosťou čakal, že bude v nej zima a snáď ani večere nebude. A hľa! v izbe teplúčko a „v pekelci“ hrniec kapustnice a hrachová kaša! To už bolo nad všetko očakávanie… Rezko shodil kožuch, šlofaňu a dal sa do jedenia. I on držal sa príslovia, že: „Žena s periska zviedla by čertiska a chlap z hôr, ešte skôr“ — i zajedol si, ako patrí.

„A teraz sa vytiahnem na pec,“ zastrájal sa radostne, i začal shľadávať fajku. Mal tú obyčaj, že vždy po večeri roztiahol sa na teplej peci a tam si fajčil. Pravda nie dlho: obyčajne sotva ta vyliezol, už spal ani dudok. No jakonáhle mu vo fajke vyhaslo, prebudil sa a zapaliac si, „pukal“ ďalej.

Kým starý večeral, Eva za ten čas osievala múku a robila kvások. Koryto mala na lavici pod samou pecou, aby dobre skysol. Vzdor tomu, že si muž večeru prichvaloval, bola jakási zamlklá… Trápilo ju svedomie. Ako jej kmotra nakázala, prichystala fajku, nacpatú nie len tabakom. Pod vrstvou tabaku bolo za štipec pušného prachu v prostriedku viacej a na dne ešte viacej. Podelila to tak z dobroty, aby sa chudiak zrazu veľmi nezľakol… No vzdor tejto opatrnosti skoro banuje, že sa dala naviesť. Strach je zlý, keď udre do tela a ľahko človeku zaškodí… No, už je pozde banovať: starý má už fajku v ruke a bosý, len tak, ako je to v noci obyčaj, lezie ponad koryto na pec.

„Mohol bys nefajčiť,“ privráva sa mu nesmele.

„A to prečo?“ smeje sa Rázvora. Vedel, že mu to povie, lebo mu každý raz dovráva, ale on si z toho nič nerobí.

„Škodí ti. Každú zimu ťa dusí. I teraz ťa bude celú noc…“ doložila s dôrazom. Je ztrnutá, čo bude, i rada by ho od fajky odtrhla. Ale on, akoby schválne, nepočúva.

„A už si ja len pofajčím,“ vraví rozmarne a hľadá za pecou mešec s tabákom. V tom zbadal, že je už fajka nabitá, a rozosmial sa vesele. „No, žena, tys’ ako zlý kňaz: káže, káže — a sám je nešľachetný…“

„Bola som u Ozefa pre kvasnice, nuž reku, i tabáku ti kúpim…“ vraví skrúšene.

„Ej, dobrá žena si — dobrá!“ pochvaluje si Rázvora. „Čo aj pohundreš, ale preto človeku nezávidíš… Ako kedysi, vieš, po svadbe, ešte si mi aj do fajky nacpala! Tuším sa nám karta obráti — vieš — k láske…“ a starý žmurkol na Evu zamilovane.

„Joj, choď ty blázon,“ odvráva táto a skoro do plaču jej je pri tom. Aký je veselý, aký dobrý — a fajka v ruke! Tá nešťastná, nebezpečná fajka! Bodaj bola zhorela! A utrápená v tej chvíli nevie, čo viacej nenávideť, či fajku či kmotru — a či len seba samú, nešťastnicu prenešťastnú…

Starý škrkol zápalku a pripálil. Zatlelo mu okamžite. Potiahol dva-tri razy — vo fajke čosi puklo.

„Beda, prebeda!“ vzkríkla Eva, „zahoď tú fajku jak si z Boha!“

„Var som blázon!?“ odvráva tento so smiechom trochu mrzute a dokladá: „Dobrý tabák si mi, ženo, kúpila! Ako prská — — to bude nebodaj koreň!“

Ale Eva nepočúva. „I do kvásku mi natrúsiš“ — — vraví už skoro s plačom. Ale starý len čo sa na peci chrbtom obrátil, aby do kvásku z fajky nenatrúsil. Vraví ešte čosi o ženských jazykoch, ale Eva už nepočúva. Starý cmuká, ani čo by mu malvazia pípkou tiekla, nevie chudiak, čo na dne tleje — dobrovoľne rúti sa do nešťastia…

Na Evu padol preveliký strach.

Uvrzla von dvermi, a vybehla na „výšku“ a skryla sa za „škrych“.

Kým Eva za škrychom strachom umierala, za ten čas Rázvora si hovel ani kadét. Päty oprel o kachle, hrejú sa mu až milá vec — a vo fajke horí až radosť. Zažmúril oči a sotva raz-dva pukol, už zadriemal. Uzimil sa v hore a trochu si aj vypil, to ho ukolísalo. Chlapi rúbu kopy, každý „zavdá“ trochu toho posilnenia, nuž je v hore veselo. Rozprávajú všeličo, čas sa minie. A on si rád pohovorí. Bol vojákom — zkúsil svet, má čo rozprávať. Menovite o vojenčine. Dnes sa tiež hádali s chlapmi, že komu je lepšie: či frajtrovi, či generálovi. Všetci tvrdili, že tomuto, ale on že frajtrovi. Lebo generál iba ordonancovi že rozkazuje — ináče ho nik nevidí. A frajtra každý: všade je, bez neho sa pri kompánii ani raz „supa“ nevychlýpe. I takto ináče: generáli zväčša aké staré, mrzké majú generálky! Odpľuješ, ak ju stretneš a poľutuješ chudiaka… No, nech si frajter vyjde na prechádzku so svojou kuchárkou — celý svet mu závidí! A vo vojne tiež nechcel by byť generálom. Kde-aká guľa len k nemu prší a keď sa prehrá, ešte jemu chrbát prášia… A frajter, ak sa mu práve nechce chlýpať najhoršie, sadne dakde za stodolu, natiahne čapicu na uši, aby sa mu do niektorého granat nezavŕtal — a na sáry nech bárs hrom bije! Museli uznať, že má pravdu a ešte teraz, ako vyliezol na pec, sa usmieva, jako ich pretromfoval.

Ako už rečeno, Rázvora okamžite zadriemal. Ale hneď aj akoby nezadriemal, počuje vrznúť dvere a čo vidí? Do chyže vnišli dvaja generáli a zrovna k nemu. A pán frajter sem, pán frajter tam, že aby sa mu ľúbilo na „manébre“. On sa trochu zľakol i počudoval: jaké manébre, jaký frajter?! No pozre po sebe: na prsiach zlatá hviezda, na pätách ostrohy! Zľakol sa ešte viac i hovorí, že veru nejde. Ale tí vzali ho na ruky i vyniesli von ani ablegáta. A tam vojska ani maku a jako ho zazreli, všetko stavia sa „hapták“ a robí mu počestnosť… To mu dodalo gurášu, (boli to samí generáli!): zaďakoval, ako sa patrí, štrngol ostrohami a zkríkne: „Chlapci, nedajte sa!“ No, tým tiež nebolo viac treba, i strhla sa preukrutná patália. Strielali, rúbali a kanóny, ani čo by hromy bily, bum! bum! On si len stál a štrngal ostrohami — a tu gule okolo neho, ani komáre o Jáne. A zrazu bum! granát roztresol sa mu pod samým nosom — —

Rázvora sa ztrhol, i rozhliadol sa dookola. To sa mu len snívalo! Ale v tom skutočne akoby ho čosi treslo do nosa a šľahlo cez oči… Rozospalý strhol sa — — a v tom sa zrútil do čohosi mäkkého, vlažného. To „čosi“ sa s ním zakolísalo — a zase letel dolu kamsi a to „mäkké“ ho zalialo a pochovalo…

Kým Rázvora, čo slávny frajter, kommandoval armádu, za ten čas Eva cítila sa preveľmi nešťastlivou. Ako už rečeno, fígeľ s pušným prachom dávno obanovala a teraz sediacej na výške, prichodily na um strašné veci. Rychtárovie Jano odstrelil si prst; starého Borovinu zase pri lámaní skaly „ofúklo“ tak, že ho v plachte domov doniesli. A keby len to — ale koľko nešťastí postávalo sa i mimo tohto! No, to všetko z Božieho dopustenia; ale jak sa starému dačo stane, to len ona bude na vine — len ona! Zima ju drvila, dych sa jej zastavoval, ako načúvala, kedy už „buchne“. Snáď ešte teraz keby sišla a sa priznala, hriešnica hriešna! No, nemala smelosti — a už je i tak pozde — —

Dolu skutočne ozval sa prenáramný hurt. Eva zdúpnela… už sa stalo, čo sa malo stať! Iste ho už dochrámalo, alebo nedopusť Bože, zabilo! Hádam, je už vdovou! A svojou vinou, svojou: sama si muža zamárnila!

Po chvíli ako bez duše vyskočila i beží ku dverám. Snáď ho ešte zratuje, preberie, ak len do mdloby padol! Ale jako prišla k rebríku, zostala ani zkamenelá: po ňom škriabalo sa čosi biele, strašné, ohromné… Vzkríkla, prirazila padajúce dvere a oprela sa celou silou o ne.

Ale hrôza! To čosi tiež nezastalo: už je pri dverách i dvíha ich a fučí pri tom ani kováčsky mech. „Strašidlo!“ napadlo nešťastnej Eve. Áno, strašidlo, celé biele, iba oči sa mu černejú… nebodaj Kačin zomrelý manžel, čo nemá pre nevernicu v hrobe pokoja! Alebo je to snáď sama smrť: ide ju zamárniť, ako ona si muža zamárnila!

„Otvor!“ zavznelo v tom za dverami.

„Chvál každý duch…!“ vzkríkla Eva, polomrtvá strachom.

„Otvor!“ opakovalo za dvermi.

„Chvál každý duch…!“ znovu vzkríkla Eva.

„Ale otvor, no!“ volalo to už zloste, ale ona zase len bráni sa ako prv: „Chvál každý…“

„Hej, veď ti ja pochválim — keď už toľko…!“ zlostí sa mátoha za dverami a tisne ích až ju naddvihuje. „Bláznieš, či čo?! Hľadám, volám — akoby si sa bola prepadla — —“

Eva zhíkla od divu: veď je to starý, jej dobrý, úprimný muž! A hneď jej polovic strachu odpadlo.

„A neni ti nič…?“ spytuje sa plačlivo, od strachu i od radosti.

„Čerta nič!“ odvráva zlostne i počuť, ako usilovne odpľúva. Ale hneď nežne a krotko dohliada: „Už sa ani žena moja nehnevaj, trochu som na peci zadriemal, len som ti veru spadol do kvásku…“

„Ach, mužíček môj radostný!“ zvolala Eva a otvorila okamžite.

Rozumie sa, obom neslýchane odľahlo. Dopratala ho do izby, kde bolo koryto s celým obsahom na zemi. Ako padol do neho, zrútilo sa s lavice a ho priklopilo: mal roboty, kým sa vyškriabal! No, ale bol aj doriadený: samý kvások, ani rozkysnutý posúch. Ach, že ju neslúchol, že liezol na tú nešťastnú pec!

A ľútosť jeho je tým väčšia, keď vidí, že Eva ochotne škriabe s neho kvások a nehreší… A zaslúžil by — zaslúžil! Iná aké divy by stvárala. Čoby mal anjela, i ten by ho za toto s papekom… A táto nič, len ho čistí, a ešte sa neborká robí radostná…

Keď ho už obriadila a sa umýval, šuchne si dlaňou po tvári i vidí sa mu jakási šutá. Siahne pod nos, beží k zrkadlu — fúzy v čerty! Jeho pekné fúzy, pamiatka „z vojny!“ Iba na ľavej strane chlp, akoby len pre ľudský smiech… Kam sa podely, nechápal — —

Cez celé sviatky nešiel do kostola, i do hory len poza humny. Skoro ošedivel, čo sa trúdil. Ako sa to len stalo: či to vo sne, či to vtedy, keď ho čosi šľahlo cez oči… Po dobrom to nebolo: nebodaj mu bosorky počarovaly!

Konečne mu trochu svitlo: fajka! Zaspal, nuž jaksi zatlelo mu pod nosom…

Eve neriekol ani slova, ale prestal fajčiť. Eva tiež neriekla ani slova, len bola preveľmi radostná…