ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„Vieš ty čo,“ riekol raz za rána Ďuro Škvorec k svojej Dore, „keď je ten boží fašaneček, zaberiem sa ja ku kmotrovcom — azda ma trochu počastujú.“

„Dobre,“ riekla Dora, „aspoň aj mne donesieš dajakú výslužku. Ale aby si len tak naprázdno nešiel, vezmi krstniatku pár tých lieskovcov — i tak sú deravé…“

„Veru máš pravdu, žena.“

Po tomto rozhovore Ďuro vyhľadal kúsok loja na polici, čo bol zostal od zápražky, namastil si čižmy, s pozostalým škvarkom pretiahol vlasy, aby vyzeral trochu onakvejší — obliekol halenu, natiahol na hlavu „šlofaňu“^[1] a klobúk, a šiel, vyprevádzaný žehnaním Doriným a príkazom, aby bez výslužky nechodil.

Ďurov kmotor, Trnka, býval v susednej dedine a bol „dobre sa majúci“ gazda; preto sa i Škvorcovci často tam poťahovali a ráčili sa veľmi. — Keď Ďuro vošiel k nim, práve ťahala kmotra z pece velikánsku babu a kopu „škrovánkov“^[2] (škrovánky pečú sa len na fašiangy). Pekne ho privítali, usadili za stôl pod „fogaš“,^[3] a o chvíľu vybehol kmotor von do pitvora za ženou, ktorá tam čosi kutila okolo ohniska.

„Počuj, ženo! Ak by sa kmotor trafil pribaviť na obed, daj o niečo viac rebár a klobásky na randlicu, a ja skočím pre kvapu toho trúnku.“^[4]

„No — ja nedbám,“ odvetila táto, „však sa patrí, aby sme ho uctili, keď sme už raz v rodine.“

Sotva zazvonili na poludnie, už parilo sa na stole „napražené“: klobáska s rebierkami a na to uderené vajce a — „hriato“^[5] s cukrom a starým sadlom. Hriato bolo sladké ako med a mastné, len sa tak ťahalo dolu hrdlom. Klobáska bola chrumkastá, až milá vec, no a škrovánky sa tiež nezahanbili. Hostili sa, fašiangovali, a už sa hodne zmrklo, keď vstali od stola.

„Pánboh nám daj stokrát viac!“ zaďakoval Ďuro trochu ťažkým jazykom, „no a už pôjdem k nám.“

„Ale čo by ste chodili, pán kmotor!“ zadržali ho Trnkovci len tak „skrz zuby“ — „však keby ste chceli, mohli by ste zostať u nás.“

Ďuro len na to čakal a zostal vďačne. Vedel, že kmotra uvarila klobásu, ale na ríf^[6] dlhú, a na stôl celú nedala — a že ju s tou velikánskou babou schovala do komory. ,Keď mi ju dnes neponúkli na výslužku pre Doru, zjem si ju zajtra tu,‘ rozmýšľal spokojne, a s tým vyliezol na pec za malým Janom, kde mu kmotra vrhla hlavnicu.

Na druhý deň kmotrovci čakali, kedy sa bude odobierať, ale Ďuro sedel, akoby ho prikoval.

„Vieš čo, ženo?“ šeptal Trnka žene v pitvore, „ak by sa kmotor nenamyslel odísť dopoludnia, hoď trochu zelia^[7] do hrnca!“

Žena poslúchla a na obed priniesla na stôl hodnú misu kapusty. Ďuro síce divno kukal, ale preto s chuťou pustil sa do nej. Čakal, že keď neobjavila sa klobása a baba na obed, že však na večeru ho neminie. — Večer síce kmotra pýtala sa, či bude jesť kapustu, ale on povedal, že nechce, a hladný vytiahol sa na pec. Však len akosi dočká do rána — a potom bude klobása a baba! A čakal.

Na druhý deň chýlilo sa už hodne k poludniu, a on ešte preťahoval sa na teplej peci.

„Čo je to za paráda?!“ čudovala sa Trnková, „vari sa ten kmotor tu strojí bytovať?!“^[8]

„Veru tuším,“ prisviedčal muž s kyslou tvárou, „ale vieš čo: ak by ho ešte doobeda čert neodvliekol, zohrej tú včerajšiu kapustu dobre na horúco, a keď sadneme k stolu, ja ťa budem hrešiť, prečo si ju lepšie nezohriala. Však uvidím, či sa vykúri!“

Sotva kmotra doniesla misu na stôl, Ďuro zliezol z pece a sadol k stolu. Keďže sa ale akýsi dlhý „otčenáš“ modlil, domáci vzal lyžicu a počal jesť.

„Ach, ženo! ale nevedela si tú kapustu trochu zohriať — však je ako ľad!“

„Ale, ja neviem, čo je to: drevo mi nechcelo horieť, len sa tak smolilo,“ odvetila žena.

„No, kmotre, nehrešte pani kmotru: aspoň nemusíme dúchať,“ riekol Ďuro, a naberúc plnú lyžicu, vrazil ju do seba — avšak hneď zhíkol, vyvalil oči ako plánky k povale, otvoril ústa, omakajúc v nich kapustu, len sa mu tak z nich kúrilo. Trnka sa uškŕňal a štuchol ženu lakťom.

„Čo vám je, kmotre?“ spýtala sa ho táto nevinne, „tuším chcete čosi povedať?!“

„Ale nič — toť, reku, odkiaľ to máte hrady?“^[9]

„A, to sú z Pahltnej!“ odvetil rýchle kmotor.

Ďuro položil lyžicu a o chvíľu pobral sa domov. Kmotor smial sa, až sa za boky popádal.

„No a teraz rýchle sem daj tú klobásu a babu!“ zvolal na ženu, „som hladný ako vlk, a keby ešte dva dni bol u nás kmotor na hostine, zomrel by od hladu!“

Trnková poznášala a rozložila na stôl; ba k veľkej radosti mužovej priniesla i džbánok hriateho, čo bola v prvý deň opatrne do komory šuchla. Zavolali malého päťročného Janka a práve chceli pustiť sa do „hostiny“; Vtom vyzrie náhodou Trnková von oblokom, a vidí, ako Ďuro tiahne spiatky.

„Prepánaboha! Veď sa ten ide vrátiť! — Janko! chytro vybehni naproti krstnému otcovi, a zabav ho, ja zatiaľ schovám babu do postele, klobásu do pekelca^[10] a hriato pod lavičku.“

Janko bystro vybehol von a stretol krstného otca práve v pitvorných dverách. „Čo robia vaši?“ spýtal sa ho krstný otec. — „A nič — práve sme chceli pojesť hostinu, ale keď vás mamička videli, nuž mi riekli, aby som vás zabavil, oni že schovajú babu do postele, klobásu do pekelca a hriato pod lavičku,“ odvetil Janko s vážnou tvárou a šuchol do izby.

Keď bol Ďuro prinútený odísť z „hostiny“ bez baby a klobásy, veľmi mu bolo ľúto; a keď si pomyslel, ako by ho Dora privítala, keď príde bez výslužky, nuž sa radšej odhodlal vrátiť, ak by sa mu lepšie zdarilo. Teraz ale, keď mu Janko porozprával, mal už celý plán hotový. Urobil sa veľmi naľakaným a rýchle vbehol do izby.

„Jaj, pán kmotor! jaj, pán kmotor! zle je, zle je!“

„Čo je? Čo sa stalo?“

„Juj — nemôžem ani preriecť od ľaku! Pomyslite si: ako idem toť za humná okolo stodoly, prevliekol sa mi pod nohy veliký, velikánsky had, — ale bol taký veliký, že neviem ho ani k čomu prirovnať: veru mohol byť toľký ako tá klobása hen v tom pekelci!“

Trnka pozrel na ženu, ona naňho, a oba až ozeleneli od divu.

„A ako sa mi prevliekol, ja som sa veľmi zľakol; skočím tam k stodole a ovalím hada veľkým kameňom. A ten kameň bol taký veľký — no — mohol byť toľký ako tá baba vo vašej posteli!“

Trnkovci div neskameneli od divu.

„A keď som ho tým kameňom opálil, tu vylialo sa z neho toľko jedu, že to bol až strach! No — verte — neverte, mohlo ho byť toľko ako toho hriateho pod lavičkou!“

Kmotra neriekla nič, len poznášala menované lahôdky. „Veď som si priam myslela, že to pošlem kmotre na výslužku,“ riekla, pozväzovala do uzlíka, a o chvíľu už kráčal Ďuro domov, natešený, že si tak „pofašiangoval“.