E-mail (povinné):

Ladislav Nádaši-Jégé:
Omyl

Dielo digitalizoval(i) Miriama Oravcová, Viera Studeničová, Peter Kašper.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 88 čitateľov


 

Koniec

Ten istý deň okolo piatej poobede sa stalo, že v kancelárii stretol pán Bodrej v elegantnom čiernom fraku Margitu.

Margita zastala, srdce jej zabúchalo, ako keby bola dostala úder do pŕs. Stála pred Ondrejom so sklopenou hlavou. Bodrej najprv chcel vedľa nej prejsť, rozmyslel si ale inakšie, zastal pred ňou a chytiac ju za ruku, začal:

— Drahá Margita! Smiem si teraz toto pomenovanie dovoliť, keď dúfam, že sa stanem členom vašej znamenitej rodiny?

Bodrej hovoril od rozčúlenia trochu trasľavým hlasom.

Margita sa skoro udusila od pohnutia, keď jej Bodrej chytiac ju druhou rukou okolo brady, dvíhal hore hlavu. Zazrel radostnú, ale veľmi rozpačitú a zapýrenú tvár. Oči vytrvalo klopila.

— Táto hodina ma urobila najšťastnejším človekom. Však mi to uveríš, milá Margita?

Margita teraz otvorila svoje výrazné čierne oči a zašepkala: — Áno!

— Smiem ťa bozkať?

Margita, skoro zamdlievajúc od blaženého rozčúlenia, podávala mu svoje nevinné, červené ústa.

— Budešže nám za družicu! Ako sa Oľga bude tešiť, keď sa dozvie, že sa tomu tak raduješ, že sa stane mojou ženou, — pokračoval Bodrej pohnuto, potrasúc Margite ruku.

— Oh! — skríkla Margita. Naraz sa jej v hlave rozblyslo: On nechce mňa, on chce Oľgu! Že som to už dávno nevidela. Oh, ja hlúpa!

— Čo vám je, preboha, — zvolal preľaknutý Bodrej, keď zazrel Margitu naraz celkom zblednutú.

— Nič! Nechajte ma, prosím vás. Choďte preč!

— Sadnite si na fotel, hádam vám prišlo zle, — i zaviedol ju k leňoške, posadil a vybehol do salónu k milosťpanej, ktorá, chúďatko, práve zasľúbenú, utrápenú Oľgu z celých síl tešila, aby si nezúfala nad tým, že sa vyplnila jej najvrelšia túžba. Oľga, ktorá rozprávala na tému „Rodičovský dom a jeho opustenie“, javila veľký zármutok nad tým, tvrdiac, že je to veľká nevďačnosť, ktorá sa nedá ničím ospravedlniť. Rozhodne trvala na tom, že je veľmi nevďačná dcéra, keď vrazil ta Bodrej z kancelárie.

Margita sa za ten čas išla zadusiť od hanby a plaču. Nebol na svete biednejší človek v jej očiach ako Bodrej, horšia sestra ako Oľga. Vôbec celý svet nebol hoden ani tú piatku, ktorú dnes od apu dostala. Takto potmehúdsky pýta Oľgu a jej potom takto hovorí. A ten škandál, tá hanba! Čo povie Bodrej? Všade bude rozprávať, že behala za ním, že si myslela, že on si ju vezme.

Jedným slovom: Margita chcela zomrieť, a to čím prv, tým lepšie. Keďže to sa ale jedno s druhým predsa nepodarí hocikedy a hocikomu, napodobňovala aspoň s veľkým úspechom zamdletie, ovesiac bledú hlavičku a drobné rúčky (celkom ako už dospelá dáma), keď ta vošli milosťpani a Oľga. Pravda, mihlo jej pritom hlavou, že ak neprestraší matku a sestru, že sa jej bez ľútosti vysmejú. Takto môže byť z toho tragédia.

— Ach, božemôj! Čo je to s tým dieťaťom! Utekajte chytro po doktora, preboha vás prosím.

Oľga pozrela prosebne na Ondreja, a tento, miesto toho, aby poslal slúžku, rozbehol sa celý skonfundovaný sám do kasína.

— Margita! Ale, dieťa, príď k sebe! Ach, duša moja! Nič z nej nie je. Oľga, preboha! — nariekala v najvyššom zúfalstve milosťpani, dvíhala, drgala Margitu, ktorá „nič“.

Bodrej ma chytil pri taroku, keď som práve môjmu najväčšiemu nepriateľovi kontroloval pagátultimo,[4] a riekol:

— Poď chytro so mnou, preboha! Zle je!

Vidiac jeho zostrašenú tvár, musel som odhodiť karty (9 tarokov! To je veľmi zlá stránka nášho stavu!) a utekať. Cestou mi vyložil Ondrej, čo je vo veci. A že si myslí, že Margita sa domnievala, že si ju vezme.

Mal som ešte čas na poznámku (pravda v duchu, lebo Bodrej je môj najintímnejší priateľ), že je Ondrej najnamyslenejší človek na zemeguli, a už sme boli u Generoviča.

Margitu nemohli vzkriesiť za ten čas ani vodou, ani octom, ani špiritusom. Od papriky, ktorú jej dali užiť na radu Terky, kýchla, ale sa neprebrala, z čoho, ako aj z dĺžky mdloby, som súdil, že sa „len tak robí“.

Stal som si teda do kruhu zúfalých žien a riekol vážne, odhodlaný na najhoršie:

— Niet inej pomoci, ako do červena rozpálený pigľajz[5] alebo kutáč priložiť slečne na prsia.

Nad touto kúrou zhíkli dámy od strachu: milosťpani, slečna Oľga a slečna Margita.

Ďalšie, čo sa týka kúry, už potom šlo ľahšie. Pravda, Margita bola zo začiatku ešte celkom slabá a strašne utrápená, ale pohárik tokajčiny, ktorý sme si konečne všetci od strachu k duchu pripustili, popravil ju natoľko, že sa mi usmiala, keď som jej potajomky vyzradil, že mienim Bodreja, ktorého ináč pokladám za naskrze bez-cha-rak-terného človeka, vyzvať na duel.

V dôsledku tejto udalosti považovala sa Margita v kruhu svojich družiek za osobu, ktorá už čosi prežila, ktorá vie, čo je sklamaná láska a mužská nevera. I užívala často v týchto kruhoch výrazy „pozor si dajte“, „deti moje“, „skúsenosť“ atď. po celé dva roky, kým neprišiel istý pán Bilinský, ktorý napriek jej skúsenosti… Ale, to je už iná záležitosť.


[4] pagátultimo — postavenie pri tarokovej hre

[5] pigľajz (zastar.) — žehlička

« predcházajúca kapitola    |    



Ladislav Nádaši-Jégé

— významný prozaik generácie neskorého realizmu, redaktor, literárny teoretik, lekár, znalec jazykov Viac o autorovi.

Pridajte svoj názor »



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Prihlásenie do Post.sk Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.