E-mail (povinné):

Ladislav Nádaši-Jégé:
Omyl

Dielo digitalizoval(i) Miriama Oravcová, Viera Studeničová, Peter Kašper.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 88 čitateľov


 

Hosť

Bolo počuť tichučké zaklopanie na dvere a vošiel mladý, elegantný pán štíhlej postavy, snivých očí, s pobelavou mäkkou bradou a takými istými ružami. Bol to náš všeobecne známy advokát Bodrej. Prichádzal skoro každý deň navštíviť dámy pod zámienkou, že hľadá pána Generoviča. Vybral si vždy taký čas, keď vedel iste, že Generovič nie je doma. Tak i teraz.

— Ruky bozkávam, — riekol s poklonou, veľmi fajnovým hlasom.

— Á, pán Bodrej! — zavolala radostne milosťpani, ktorá úplne zabudla, že sa vlastne nachádza v posledných ťahoch.

Oľgine a Bodrejove zraky sa stretli vo významnom pohľade. Margita i Oľga sa zapálili ako pivónie. Margita vstala a so sklopenou hlavou čakala, kým jej Bodrej podá ruku.

— Servus, Janko, — riekol mi Bodrej.

— Servus, Ondrej, — riekol som Bodrejovi.

— Nech sa vám páči, sadnite si, — vyzvala ho milosťpani s úsmevom očakávania.

Oľga mu podala stolicu, ktorú jej on rýchlo vzal z rúk, ale tak, že sa jeho ruky dotkli jej a pozreli zase jeden druhému do očí. Pomyslel som si:

„Láska, bože, láska, kde ťa ľudia berú,“

a dokončil:

„Deti ťa vynájdu, maminky pestujú,“…

rým síce slabý, ale zato je to pravda, všakhej?

Ondrej si sadol. Bolo na ňom vidieť, ako dobre sa cíti v tejto mäkkej ženskej atmosfére. Hneď začal rozprávať maznavým tajnostkárským hlasom klebietku o apatekárovej panej, ktorá vraj muža… (šeptom ku každej zvlášť pokračoval)… bije.

Milosťpani v radostnom prekvapení híkala a zalamovala rukami.

— Nemožno, no to nemožno naskrze veriť. Skutočne nemožno veriť, — volala hlasom, z ktorého vyznievalo hlboké presvedčenie o pravde Bodrejových slov.

Oľga prisviedčala, že je to hrôza, iba Margita sedela vážne a ženírovane, pretože nevedela, ako sa v tomto prípade držať. Niekoľko ráz chcela čosi preriecť. Tvár jej rýchlo menila výraz, ale nepovedala nič.

Milosťpani medzitým začala reč slovami: — No, nech je už, ako chce, nech povie, kto čo chce, ale ja som vždy hovorila, že tá apatekárka… — atď.

Spoločnosť sa takto bavila dovtedy, kým Bodrej neprehlásil, že apatekárka pravda udrela muža, ale nie svojho manžela, lež asi šestnásťročného pastiera. Tento obrat milosťpaniu veľmi nemilo prekvapil, ale Oľga ho vyhlásila za veľkú duchaplnosť, následkom čoho Bodrej vďačne a roztúžene pozeral na Oľgu a táto s uznaniahodnou hanblivosťou klopila oči a potajomky ich zase na Bodreja obracala, čo tento veľmi dobre pozoroval: i srdce láskou chvelo sa v oboch. (Ako to v takých okamihoch obyčajne býva.)

Margita a ja sedeli sme ticho.

Margita preto nič nehovorila, lebo mala na srdci veľké tajomstvo. Ona vie celkom dobre, že Bodrej si chce ju vziať za ženu. Prečo? To ešte určite nevyfundovala,[2] ale bolo to isté, o čom svedčí i list, ktorý písala svojej priateľke Elene.

„Elenka moja, poľutuj ma, mám si vziať muža, ktorého neľúbim, muža síce elegantného a veľmi milého, ale klebetníka a slabého. Slabého? Ja! On sa mi síce ešte nevyslovil, ale ja to cítim, že sa stanem jeho obeťou. Ó, keby si vedela, ako ma bolí dakedy pre to srdce. Naše krásne mladé dni, kdeže ste?“

Takto asi znel odsek istého listu, písaného rukou Margity.

Necítila sa celkom voľne v tejto (Bodrejovej) spoločnosti, lebo jej každý jeho pohľad dačo rozprával, takže sa neprestajne červenala. Radšej by bola šla so starou kuchárkou Terkou rozprávať o Bodrejovi, ale na druhej strane vedela, že dáma nemôže vždy konať podľa svojej chuti a že musí priniesť spoločnosti i isté obete.

Terka prekáravala Margitu s Bodrejom a Margite tak dobre padlo dokazovať Terke, že jej na Bodrejovi naskrze nič, ale naskrze nič nezáleží, že je Bodrej vôbec nesúci človek. Načo sa Terka pýtala, koho že teda chce za muža, či anjela z neba.

Margita povedala, že anjela síce nechce, ale Bodreja tiež nie, ani za celý okrúhly svet. To už radšej doktora Gróba, povedal ten pyštek ružový.

Načo Terka s veľkým opovrhnutím povedala: — Tohoó!? Za toho by ani ja nešla, čo by ma priam, tu hľa, pýtal. Už bude len pán Bodrej. Eh, viem, čo viem.


[2] vyfundovať (zastar.) — vyhútať, vymyslieť

« predcházajúca kapitola    |    nasledujúca kapitola »



Ladislav Nádaši-Jégé

— významný prozaik generácie neskorého realizmu, redaktor, literárny teoretik, lekár, znalec jazykov Viac o autorovi.

Pridajte svoj názor »



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Prihlásenie do Post.sk Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.