E-mail (povinné):

Ladislav Nádaši-Jégé:
Omyl

Dielo digitalizoval(i) Miriama Oravcová, Viera Studeničová, Peter Kašper.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 88 čitateľov


 

Problémy života

Margita vedela dobre, že je veľmi vzdelaná osoba, lebo bola v elegantnom inštitúte tri roky. Preto pokladala za svoju povinnosť „rozmýšľať“, alebo ako sa vyjadrovala, „lúštiť problémy života“.

Bol krásny letný večer. Margita svižko vybehla po večeri z jedálne do veľkej záhrady za domom, sadla si do besiedky a hľadiac na plný mesiac, hlboko rozmýšľala:

— Bodrej si ma vezme, — dumala, opierajúc okrúhlu briadku o svoju mäkkú ženskú rúčku, — srdce mi to šepká, čo za dar mi kúpi…? Náušnice už mám, to by bolo škoda. Nakoniec aj dvoje sa zídu. Ale Matilda dostala utešené knihy. Aká bola pyšná v svadobných šatách. Ja taká nebudem…

I predstavila si seba v svadobnom úbore: čerstvú, peknú a pritom zronenú, ako sa sluší na každú poriadnu mladuchu. Ľudia sa budú na ňu dívať a ju, ako si so zadosťučinením predstavovala, obdivovať.

Takto snila Margita.

Noc bola úplne tichá. Na kúsku neba, ktorý Margita videla spomedzi stromov, bol práve rozosiaty milión hviezd. Vzduch ťažký, akoby opojný, nasýtený bol vôňou ruží a orgovánu.

Margitine myšlienky stávali sa čím ďalej neurčitejšie. Pomaly ju ovládal pocit nemožnosti dosiahnuť šťastie. Cítila teraz tak jasne, aké daromné je všetko jej snenie. Chcela sa neslýchaným spôsobom obetovať za dajakú krásnu vec. Rodičov, sestru ľúbila nevysloviteľne, akosi nimi pritom opovrhujúc. Jasne teraz cítila, aký velikánsky rozdiel je medzi nesmiernymi priestormi fantázie a uzunkým pásikom každodenného života.

Vtom sa naraz ozval vo vzdialenom kríku hlas slávika. Margita zatajila dych. Ľúbezne niesli sa zvuky roztúženého vtáčika tichou nocou, ktorá sama akoby ho počúvala… Margita si oprela hlávku o ruky a hlboko rozochvenej jej tiekli slzy dolu tvárou…

— Čo tu robíš? čo sa potĺkaš po noci! Marš domov, zaznel zrazu nahnevaný hlas pána Generoviča, ktorý sa zjavil v župane a v papučiach pred besiedkou. So stiesneným srdcom hľadal Margitu, a teraz, keď ju našiel, obrátil sa jeho strach v hnev nad tým, že mu pokazila noc.

Milosťpani, ktorá spávala s dcérami v jednej izbe, sa v noci zobudila a nenašla Margitu doma. Hneď jej napadla možnosť, istotne najpravdepodobnejšia, že ju alebo niekto uniesol, alebo že sama s niekým utiekla. Skočila z postele na rovné nohy a so zúfalým výkrikom: „Jój, bože! Našej Margity niet!“ vtrhla do izby pána advokáta.

Prvá myšlienka zo sna prebudeného Generoviča bola — rozumie sa — že horí, i vyskočil, ako v takých okolnostiach ľudia vyskakujú. (Vie to každý podľa seba.)

— Naša Margita zhynula, ach, zhynula, — bedákala milosťpani altom, do čoho teraz už vpadol i ustrašený Oľgin soprán.

Generoviča tiež pochytil panický strach: stiahlo mu tvár ako mechúr na tabak, takže iba o chvíľu sa mohol dozvedieť o náleze, ktorý urobila opatrná Oľga, že totiž rebrík pod oblokom nie je, že teda akiste nejde o únos, a ak áno, tak by to bol únos proti všetkým pravidlám, čo by bolo také nešťastie pre rodinu, aké pán boh na ňu dopustiť nemôže.

Generovič vyšiel do záhrady a našiel delikventa.

Margita trucovito kráčala pred otcom domov.

V izbe sa dala do nej milosťpani.

— Nemáš žiadnu šetrnosť. Takto človeka zostrašiť! Sotva stojím na nohách a trasiem sa na celom tele; ach, ach, — vzdychla. — Kto to kedy slýchal, po noci sa potĺkať, há?!

A pretože bola milosťpani v podobných rečiach vycvičená, tak rozprávala ešte pol hodiny bez toho, žeby i len jednu „myšlienku“ opakovala.

Margita si ľahla do bielej postieľky a plakala, kryjúc tvár do vankúša, takže si myslela, že jej musí srdce puknúť.

V izbe nastalo pomaly úplné ticho, len Margitin vzlykot ozval sa z času na čas.

Milosťpani i Oľga chvíľku počúvali. Asi sa dial i dokonal v nich prevrat, lebo najprv Oľga začala hlboko vzdychať a potom milosťpani.

Zrazu hneď za Margitou vzlykala Oľga a za Oľgou milosťpani.

Margita, najdúc takýto ohlas, zabedákala: „Ach, bože, bože“, načo Oľga pokračovala hlasným plačom, ktorý s prekvapujúcimi moduláciami sprevádzala ďalej milosťpani.

— A čo ti to urobil ten „tyran“? — spýtala sa milosťpani, narážajúc na pána advokáta.

Margita potom rozprávala, ako ona má všetkých veľmi, veľmi rada a ju nikto. Že je taká opustená na tomto svete, ako — ach, ach, tá studňa — a — ach… na puuúšti… Sa-ahaare.

Načo milosťpani vzala svoje „utrápené chúďatko“ k sebe, lebo „nebožiatko môže ešte i horúčku dostať“. (Akú má horúcu hlavu!) — Len kedy už bude mať rozum ten, ten… — zakončila zase s pánom advokátom.

Chúďatko privinulo sa k mame a o päť minút bolo po bolestiach. Pravidelné tiché dýchanie troch dám i tikanie hodín ozývalo sa izbou, do ktorého z času na čas pán advokát z druhej izby vpadával ráznejším zachrápnutím.

« predcházajúca kapitola    |    nasledujúca kapitola »



Ladislav Nádaši-Jégé

— významný prozaik generácie neskorého realizmu, redaktor, literárny teoretik, lekár, znalec jazykov Viac o autorovi.

Pridajte svoj názor »



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Prihlásenie do Post.sk Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.