ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

(Caput XXVIII. De Schola Vág-új-helyiensi)

Nové Mesto nad Váhom (Vágújhelyinum), pôvabné mesto Nitrianskej župy, bohaté vínom, chlebom a pivom.

O obľúbenom pestovaní hudby na tamojšej škole sa M. Ján Bocatius vyjadril vo veršoch, venovaných rektorovi školy Jurajovi Vátziovi.^[555]

V školskej službe sa vystriedali títo učitelia:

Juraj Vátzius (Vacius), ktorého M. Ján Bocatius označuje ako muža najučenejšieho (vir literatissimus) a najvzdelanejšieho a zaraďuje ho medzi najvzácnejších vedeckých činiteľov. Bol známy aj ako významný hudobník.

Ján Abrahamides pôsobil podľa záznamu Hornyánszkeho r. 1594 do r. 1600. Ord. vo Wittenbergu 1601. MEEE 127.

Tomáš Fabri bol správcom školy okolo r. 1603, ako zaznamenal Daniel Krman v Scriniách.

Mikuláš Martinko z Ružomberka. Podľa záznamu Mikuláša Lucae v Zablerovom Indexe, 127, stál v roku 1616 na čele tamojšej školy.

Mikuláš Lucae^[556] si osvojil základy vied v Ružomberku, potom v Nitrianskom Pravne, v Košiciach a Bánovciach. Na odporúčanie novomestského farára Štefana Kruscha bol v Novom Meste najprv kantorom, neskôr rektorom. Podľa Zablerovho Indexu bol potom farárom v Brezovici. (Index s. 127).

Rafael Pelargus úradoval v Novom Meste r. 1617. Niekdajší mošovský a brezovický rektor Pavol Faško označuje Pelargusa za ortodoxného, bezpochyby so zreteľom na jeho menovca synkretistu Krištofa Pelargusa. Pozri Zablerov Index, 122.

Michal Sartoris z Lutily bol v roku 1618 rektorom v Novom Meste (podľa berlínskeho exemplára s. 228 r. 1632). Jeho meno zachoval Martin Blümel, slovenský farár v Spišskom Podhradí. Pozri Zablerov Index, 57.

Andrej Andreae pôsobil r. 1620 podľa Hornyánszkeho, 153.

Ondrej Zidikius pôsobil po r. 1622, poznamenal to jeho žiak Martin Cedichius zo Sliezska, farár v Lomnici, v Zablerovom Indexe, 62.

Ondrej Andricius (Andritius); záznam je o ňom z roku 1630. Jeho pamiatku oživil Daniel Holetius, moravský kazateľ v Brutovciach na Spiši v Zablerovom Indexe, 171.

Štefan Gelenius,^[557] ktorého meno zaznamenal jeho žiak Štefan Brickmann zo Sliezska v Zablerovom Indexe, 209.

Ján Fabricius.

Jonáš Piscatoris. ^[558]

Juraj Pyxiades pôsobil okolo r. 1650 (Krmanove Symbola v SAV, s. 232, exemplár bratislavský, III, hlava XXIX, berlínsky exemplár s. 208). Hornyánszky (153) píše Juraj Pirides, rektor v Novom Meste r. 1651, odkiaľ prešiel neskôr za kazateľa do Žiaru nad Hronom.

Ten istý Hornyánszky (l. c.) zaraďuje k roku 1650 pred Piridesa Jána Krmana, najmladšieho syna Jána Krmana, kazateľa v Motešiciach, Hlohovci, Podolí, Čachticiach a Drietome. Dotyčný študoval v Bánovciach, v Trenčíne, Prešove a na iných domácich školách. Neskôr bol domácim učiteľom v Poľsku u Gašpara Rupnovského. Po čase sa stal rektorom v Novom Meste, odkiaľ prešiel v tej istej hodnosti do Senice.^[559]

Podľa uznesenia bratislavského snemu z roku 1638 bola tamojšia škola i kostol z rozkazu župana Jána Drugheta de Homonna zhabaná. Pozri Appendix k Historia Diplomatica, s. 24. Ale okolo r. 1658 bola vrátená a uvedená do pôvodného stavu, ako o tom svedčí záznam tamojšieho rektora Daniela Perliciusa, o ktorom pozri viac v stati o púchovskej škole, diel III, hlava XVIII, § 10.

O rektorovi Danielovi Perliciovi píšu Symbola Daniela Krmana (exemplár SAV, s. 232) a berlínsky exemplár (s. 208), že pochádzal z Čachtíc, kde sa narodil r. 1632 od otca M. Matiáša Perlicia, českého exulanta. Študoval v Čachticiach, v Trnave bol na nemeckej škole žiakom Matiáša Wolffa, v Sobotišti Jána Repacia, v Bánovciach bol päť rokov žiakom Jakuba Fašku,^[560] študoval ďalej v Levoči a v Blatnom Potoku. V Trenčíne,^[561] kde boli jeho učiteľmi Ondrej Horváth, Ján Institoris a Pavol Belobradensis. V roku 1657 bol rektorom vo Vrbovom, v r. 1658 prešiel do Nového Mesta nad Váhom. Keď musel ísť do vyhnanstva, usadil sa r. 1663 ako rektor v Sobotišti, odkiaľ odišiel v roku 1664 do Skalice, v r. 1668 do Púchova.

Násilný zánik novomestskej školy opisujú Gravamina Statuum Hungariae Evangelicorum in Comitiis Posoniensibus r. 1661 za prítomnosti cisára Matiáša v Appendix k Historia Diplomatica, s. 118.