Zlatý fond > Diela > Gymnaziológia 3. diel. Školy malomestské


E-mail (povinné):

Ján Rezik:
Gymnaziológia 3. diel. Školy malomestské

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Silvia Harcsová, Zuzana Babjaková, Lucia Muráriková, Ida Paulovičová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 84 čitateľov

Hlava V. Škola v Spišskej Belej

(Caput V. De Schola Belensi)

Belá (Bela), mesto v Spišskej župe, bolo jedno spomedzi 13 spišských miest a rozprestieralo sa neďaleko tvŕdze Strážky.

Ako to vysvitá z menoslovného zoznamu tamojších rektorov z roku 1526 (Catalogus Rectorum Nominalis ab Anno 1526),[94] protestantizmus prenikal zavčasu do tohto mesta. Zoznam zachoval Ján Mičinský a doplnil ho autor Gymnasiologie.

V katalógu sú uvedení títo rektori:

a) katolícki:

1. Vitus de Filka

2. Krištof z Kežmarku

3. Matiáš Anonymus

4. Krištof Uxoratus

5. Bartolomej Hospes

6. Pavol z Wartenbergu

7. Ondrej Kribius z Moravy

8. Šimon Prutenus

9. Stanislav Prutenus

10. Šimon Braun

b) evanjelickí:

Vavrinec Serpilius, o ktorom pozri viac u Dávida Czwittingera v diele Specimen, s. 353 — 360. V Spišskej Belej rektoroval podľa neskoršej, cudzou rukou vpísanej poznámky r. 1546.[95]

Pavol Magovita z Hlohova (Glogov) v Sliezsku.[96]

Krištof Glogoviensis zo Sliezska.[97]

Ján Fosten zo Sliezska.

Rehor Melcer z Moravy.[98]

Jakub Neosoliensis, ktorý sa zriekol priezviska svojich predkov a prisvojil si meno svojho rodiska, kde bol aj vychovávaný.

Krištof Schwartz

Ján Ľubloviensis, nazývaný podľa rodiska Ľubovne na Spiši.[99]

Damianus Graff

Juraj Lindner[100] z Durinska

Matiáš Frölich zo Spišskej Belej[101]

Šebastián Lahm z Kežmarku (aj Lam), ktorého filozofický spis Antitheses Ubiquitatis je namierený proti Jurajovi Horváthovi Stanzich de Gradecz a pochádza z r. 1591. Bol synom Ambrózia Lama, kežmarského občana; zomrel 24. októbra 1620.

Matúš Sommer z Kežmarku.

Ján Fabritius zo Spišskej Belej.[102]

Juraj Bartsch (Barč)

Samuel Bractius,[103] pôvodom zo Sliezska.

Daniel Topschauer z Levoče, prišiel z obce Dobšinej, o ktorej pozri diel III, kap. XXV.

N. Patscher bol od r. 1585 do r. 1594[104] magistrom školy v Spišskej Belej. Pozri spis Mikuláša Istvánffyho, Historia de rebus ungaricarum, kniha 26, s. 363.

Valentín Raab pôsobil od roku 1585 do roku 1594 ako učiteľ v Spišskej Belej.

Ján Fulgentius. [105]

Daniel Cornides z Prievidze, povolali ho na túto školu v roku 1596.[106]

Ján Praetorius zo spišskej obce Rakús.

Daniel Guttgesell (Gutgeschell) z Bardejova, Ján Bocatius napísal o ňom v liste Mikulášovi Eberhardovi Dalhemiovi báseň uverejnenú aj v jeho Hungarid., s. 485.[107]

Ondrej Vielkorn (Fielkorn) r. 1600. Vielkornovo pôsobenie opísali jeho žiaci Matúš Vith z Belej, Tomáš Geisner a Benedikt Schmiraginus.[108] Priraďujú ho k najznamenitejším mužom. Pod jeho vedením si osvojili v rodnej obci základy mluvnice a mravnej dokonalosti. Pozri Zablerov Index ord., 56.

Tomáš Deisner,[109] po rektorskej činnosti prijal úrad diakona.

Daniel Maday, Slovák.

Benedikt Schmiragius v rokoch 1606 — 1609 pôsobil ako rektor v Belej.

Jakub Hoffmann. [110]

Ján Erythraeus pôsobil v rokoch 1611 — 1613.

Jakub Kosmann (Kuszmann) zúčastnil sa aj s inými školskými rektormi 23. januára 1614 na voľbe Štefana Xyladera na úrad superintendenta v Spišskom Podhradí.

Bartolomej Pater r. 1616.[111]

Matúš Vitz zo Spišskej Belej, od roku 1609 sa sedem rokov vzdelával v Jihlave za pôsobenia M. Jána Fitkera z Drážďan a Pavla Multera. Stade odišiel do Prahy, kde bol poslucháčom M. Eliáša Ursiniho.[112] Potom sa pobral do Frankfurtu nad Mohanom k svedomitému učiteľovi M. Henrichovi Herzvigiovi, k M. Gothardovi Irthusiovi z Gdanska, kde pobudol dva roky. Cez Frankfurt sa vrátil do vlasti a prijal rektorský úrad v Ľubici na Spiši. Neskôr bol tri roky[113] správcom školy vo svojom rodisku v Spišskej Belej, napokon po právoplatnej voľbe prešiel znova na školu v Ľubici; naposledy bol diakonom v Spišskej Belej.

Tobiáš Stachel (Statzel) zo Spišskej Belej, učiteľ, ktorý vedel zapôsobiť na myseľ žiactva podnetným vyučovaním.

Izrael Leibitzer, syn farára Joachima Leibitzera, ktorý popri svojej 25-ročnej farárskej službe v Starej Lesnej na Spiši verne zaznamenával kroniku svojich čias v diele Verzeichniss etlicher Geschehener Dinge. Jeho matka bola rodená Marthaminová. Základy školského vzdelania si osvojil v rodnej obci a na štúdiách v Kežmarku u Dávida Praetoria.[114] Úsilie nadobudnúť jazykové znalosti ho hnalo na štúdiá do Banskej Bystrice a napokon do Kremnice.

Keď sa Tobiáš Weis, farár v Spišskej Belej, presvedčil o ňom, že má schopnosti na učiteľské povolanie, dostal ho za rektora do Belej,[115] kde sa neskôr stal aj diakonom. Pozri Zablerov Index ord., 89.

Baltazár Wogler[116] pochádzal zo Spišskej Belej. Keď absolvoval školy vo svojom rodisku, odišiel na štúdiá do Spišského Podhradia, do Spišskej Novej Vsi, do Spišskej Soboty, Levoče a do Vratislavi, kde boli jeho učiteľmi M. Jeremiáš Tschonder, Michal Coelius a M. Matiáš Wolfak, ako čítame v Zablerovom Indexe ord., 98. Keď zanechal rektorstvo v Spišskej Belej, stal sa kantorom v Spišskej Sobote a napokon farárom vo Vrbovom.

Michal Gamba (čiže Gomba). Nepriazeň doby vylúčila tohto muža z počtu školských rektorov a ponechala ho v úrade iba ako kolegu alebo kantora, ako zaznačil v r. 1626 Izrael Leibitzer vo svojich citovaných poznámkach.

Michal Eisdorffer sa narodil v roku 1600 od otca Krištofa a matky Margaréty. Až do 10. roku chodil do školy v rodnej obci Salovci v Gemeri, potom sa učil po maďarsky v Rožňave a v Moldave, po slovensky v Brezne, kde si osvojil aj humanistické vedy. Od nádejných zahraničných ciest ho odvrátili vojnové časy. Preto pokračoval v štúdiách vyšších vied vo vlasti, a to deväť rokov v Levoči u M. Eliáša Ursinyho a M. Stanislava Horlera. Pôsobil najprv ,per bimestre‘ na škole vo Fiľakove, potom v Spišskej Belej (1628),[117] až sa napokon stal farárom v spišskej obci Veľbachu.

Ján Philemannus je autorom oslavnej blahoprajnej básne[118] na počesť M. Jána Vindischa, pod ktorú sa podpísal ako rector scholae Belensis.

Matiáš Vincentius. O jeho pôsobení dosvedčuje iba poznámka v životopise jeho druhého nástupcu Juraja Rotha, ktorý bol Vincentiovým žiakom (pozri nižšie). Autor Gymnasiologie poukazuje na § 43, kde má byť doklad o jeho pôsobení na belánskej škole, ale cit. odsek v rukopise je vynechaný.[119]

Ján Pilemann (Philemann) mladší z Rakús na Spiši, syn Jána Pilemanna, farára v Spišskom Podhradí. Dva roky študoval v Toruni u profesorov Petra Zimmermanna a Basilia Zolnetiho, ako píše Zablerov Index, 191.[120]

Daniel Nikerlakus (Nikerleus), bol pravdepodobne syn Wolfganga Nikerlakusa, o ktorom pozri stať o škole v Strážkach, diel I, kap. XI, § 10.[121]

Andrej Roth zo Spišskej Belej, syn Šimona Rotha a matky Marty, narodený v r. 1632. Na škole svojho rodiska získal základy gramatiky a hudby. Potom prešiel na levočské gymnázium, do Bratislavy a do Banskej Štiavnice, kde sa vzdelával päť rokov, až sa dostal na akadémiu do Wittenbergu.[122] Tam pre finančný nedostatok bol iba rok. Keď sa vrátil do vlasti, bol krátky čas kantorom; až v r. 1683[123] bol rektorom v Belej, neskôr v Matejovciach na Spiši. Na pastorský úrad do Gerlice v Gemeri sa dal ordinovať 29. septembra 1683. Pozri Index ordinatorum Filipa Heutschia, 21.

Juraj Roth z Belej bol syn znamenitého Filipa Rotha a matky Judity. V rodnej obci Belej sa vzdelával u učiteľa Matiáša Vincentzia. Dvanásťročného ho poslali do Bardejova a zverili najprv jeho strýcovi a kantorovi Jurajovi Rothovi, potom pomocníkovi Hekeliovi, konrektorovi Zapkovi a Ritzmannovi a napokon rektorovi Pfeifferovi a veľaslávnemu Ladiverovi. Vo vzdelávaní pokračoval ešte dva roky v Kežmarku u Václava Johanidesa.[124] Rok strávil vo Vratislavi, potom tri roky „sedával pri nohách“ významných učencov, Müllera, Götzia, Bethmanna, Niemanna, najmä Jána Ernesta Gerharda v Jene.[125]

Keď sa vrátil do vlasti, stal sa správcom školy vo svojom rodisku Belej.[126] Spravoval ju šesť rokov, kým nebol nútený odísť spolu s inými učiteľmi do vyhnanstva. Uchýlil sa s manželkou a s deťmi do Vratislavi. V roku 1684 ho povolala rodina Horvátha Stansitha za farára do Strážok. Pozri Index ordinatorum Filipa Heutschia, 29.[127]


[94] Na Katalóg sa odvoláva aj exempl. SAV, s. 152, hl. 7, diel III. Súpis autorov podáva aj Frankl 76 n. a uvádza ich latinskými menami. Katolíci: v r. 1526 Filkai Vitus — Christophorus Caesareoforensis — Matyás Cristophorus — Bartholomaeus Hospes — Vartenbergi Pavol — Crinius Andreas — Brutenus Simon — Stanislaus Polonus — Braun Simon. Súpis katolíckych učiteľov pozri v knihe Sam. Weber, Geschichte der Stadt Bela z r. 1892. Zoznam podáva v období 17. až 19. storočia na s. 117 n. Na s. 130 — 131 uvádza súpis evanjelických učiteľov, ktoré tlmočí aj Frankl u. m. podľa Gymnasiologie III, hl. 5, § 4 n.

[95] Vavrinec Serpilius, pôvodným menom Quendel bol synom bohatého sudcu, otca 17 synov a dvoch dcér v Spišskej Belej, kde sa Vavrinec narodil. Štyri roky študoval v Krakove teológiu, potom bol farárom a znova sa zapísal 1. októbra 1530 (Bartholomaeides 8 n) na štúdiá do Wittenbergu. Tam bol poslucháčom Luthera a Melanchtona. Po návrate pokračoval v cirkevnom aj školskom povolaní v Spišskej Belej r. 1546. Po 13 rokoch r. 1558 ho pozvali do Levoče, r. 1564 do Ľubice na Spiši (podľa bratisl. exempl. III, hl. 5, r. 1576), kde 11. júna r. 1572 zomrel. Klein I, 323 — 330. Pozri aj Hornyánszky 22, Fabó, I, 53, 349, Czwittinger 353 — 360 a i.

[96] Exempl. SAV 152 píše jeho meno Massovita, Weber, u. d., 130 Majorta s letopočtom 1547.

[97] Krištofa zo sliezskeho Hlohova (Glogoviensis) r. 1548 uvádza iba exempl. SAV 152. Takisto nasl. Fostena r. 1549.

[98] Melcer bol rektorom v r. 1550 (Weber, u. d.), od r. 1568 bol farárom v Banskej Bystrici, kde aj zomrel. Rizner III, 188.

[99] Jacobus Clemens podľa Webera u. d. pôsobil r. 1551; v tom istom roku pôsobil aj Krištof Schwartz. Ľubloviensis pôsobil v r. 1552 podľa Frankla (u. d.), v r. 1553 podľa Webera (u. d.). Aj synopsa školy v § 9 a bratislavský exempl., III, hl. 5, sa kloní k roku 1552.

[100] Damian Graff bol r. 1554 rektorom (Weber u. d.), Lindtner, alebo aj Lander v exempl. SAV 152 v roku 1557 (Weber, u. d.).

[101] Frölich rektoroval v r. 1559 (Weber, u. d.). Pozri Fabó II, 128 n.

[102] Weber, u. d., ako aj Frankl u. d., zaraďuje po Frölichovi Sommera. Vystriedal ho Ján Fabritius v r. 1566 a po ňom v texte neuvedený Lorenz Fabriczi v r. 1573 (Laurentius Fabriczius Belensis), ako píše aj bratislavský exemplár III, hl. 3, aj Frankl, u. d.

[103] Po Vavrincovi Fabricim nastúpil správne Sebastián Lahm (Laam) r. 1575; od r. 1583 bol farár v Kežmarku v Thökölyho kaštieli, kde zvádzal urputné dogmatické škriepky s Albertom Graverom, rektorom gymnázia.

Rektor Barč pôsobil v Belej r. 1582, Bractius r. 1585. Weber u. d.

[104] Daniel Topschauer čiže Töpchen bol rektorom v Belej, r. 1586. Vystriedal ho r. 1589 v texte nemenovaný Ján Brammer. Weber u. d. Patschera dáva Frankl do r. 1585, po ňom Valent Raab—Corvini, Frankl a Weber, u. d.

[105] Fulgentius pôsobil r. 1595 podľa exempl. SAV 153 a bratislavského exempl. III, hl. 5. Weber, u. d., k r. 1596.

[106] Rok 1596 uvádza Weber u. d., exempl. SAV, 153, určuje rok 1598. Od r. 1634 bol seniorom 24 kráľovských miest uhorských. Exempl. SAV, u. m.

[107] Rok 1596 uvádza Weber u. d., exempl. SAV, 153, určuje rok 1598. Od r. 1634 bol seniorom 24 kráľovských miest uhorských. Exempl. SAV, u. m.

[108] Podľa Webera u. d. mal po ňom nastúpiť r. 1601 neskôr uvedený Slovák Daniel Maday, po ňom r. 1602 Ondrej Vielkorn. Meno Schmiraginus píše bratislavský exempl., u. m., raz ako Schimgar a hneď ďalej Schimrag.

[109] V synopse sa píše jeho meno Geisner (takisto aj Weber u. d.), v exempl. SAV 154: Kniesner. V Belej bol rektorom r. 1604. Weber u. d. Weber okrem Tomáša Geisnera uvádza r. 1604 podobné (pravda, podozrivé) meno Tomáša Gniesnera v roku 1606.

[110] Bartholomaeides 117 dáva na r. 1612 rektora Jána Bergera z Oľšavice vo Spiši, ktorý študoval vo Spišských Vlachoch za rektora Jakuba Schwartza (rektorom bol r. 1601. Gymn. III, hl. 16, § 3), v Levoči za Gašpara Kramera (1610, Gymn. II, hl. 15, § 22), v Kežmarku za Jána Frölicha (1587 — Gymn. II, hl. 14, § 7), vo Vratislavi a Wittenbergu (zapísal sa v máji 1612, Bartholomaeides, 117). „Factus post reditum primum Belae in Scepusio rector“ — teda asi v rokoch 1612 — 1613, neskôr tam bol diakonom, potom farárom, keď ho ordinoval Peter Zabler 26. júna r. 1616.

Weberovo poradie sa odchyľuje od textu Gymnasiologie. Po Giesnerovi stál na čele školy Gašpar Motazzilla r. 1607, potom Benedikt Schlimergius r. 1607; vystriedal ho aj v Gymnasiologii uvedený Ján Erythräus r. 1610, ďalej Jakub Räsmann r. 1614, po ňom Bartholomaeus Bertram r. 1619 a Matúš Vitz r. 1620.

[111] Bartolomej Pater pôsobil podľa exempl. SAV v r. 1616 — 1619 (s. 154). Bratislavský exemplár III, hl. 5, uvádza namiesto Patera Bartolomeja Aucupisa zo Spišskej Belej, ale s letopočtom 1641.

[112] O Eliášovi Ursinim pozri Gymn. I, hl. 1, § 9.

[113] Podľa synopsy Gymn. III, hl. 5, § 33, roku 1620, podľa exempl. SAV, 154, v r. 1620 — 1622. Tobiáš Stachel pôsobil v r. 1624. Weber u. d.

[114] Praetorius v Kežmarku, pozri Gymn. II, hl. 14, § 8.

[115] Leibitzer v Belej r. 1626 podľa synopsy v § 35, r. 1624 podľa Webera, u. d., ktorý uvádza ďalej rektora Michala Jambu (v Gymn. je tvar Gamba) r. 1625.

[116] Baltazára Woglera pozná iba exempl. SAV, 155, a Weber, u. d., s letopočtom 1625.

[117] Michal (podľa iných Krištof) Eisdorfer pôsobil v Spišskej Belej v rokoch 1628 — 1633 podľa exempl. SAV, 155.

[118] Philmann, čiže Pilemann bol rektorom v r. 1640 (Weber u. d.). Odpis básne v Gymn. III, hl. 5, § 38.

[119] Bratislavský exempl. III, hl. 5 píše: Hic 1641 campanum minorem et Epitaphium fieri curavit (Tento mal na starosti menší zvon a pohrebné reči).

[120] Jeho meno zaznačil iba exempl. SAV 155.

[121] Podľa bratisl. exempl., u. m., bol rektorom, r. 1656, podľa Webera, u. d., r. 1652.

[122] Zápis 26. júla 1659. Bartholomaeides 159. Rektorom podľa Webera, u. d., mal byť do r. 1666.

[123] Bratislavský exempl. kladie túto funkciu na r. 1666.

[124] Konrektor Zapko pôsobil r. 1660. Gymn. II, hl. 1, § 24. Michal Ritzmann bol takisto konrektorom v tom istom čase. Rektor Martin Pfeiffer pôsobil v Bardejove r. 1650. Gymn., u. m., § 23, Eliáš Ladiver ml. r. 1661 (u. m., § 25), Václav Johannides pôsobil v Kežmarku r. 1659 — 1674. Gymn. II, hl. 14, § 14.

[125] V Jene r. 1666 podľa Haana 20.

[126] R. 1669 podľa synopsy exempl. SAV, 155.

[127] Obidvaja Rothovci, Ondrej a Juraj, odišli do vyhnanstva. Neisté pomery trvali až do r. 1777, keď nastúpil rektor Tomáš Draypfenig.

« predcházajúca kapitola    |    nasledujúca kapitola »



Ján Rezik

— autor biografickej prózy, pedagóg, autor dejín hornouhorského ev. školstva v 16. — 18. storočí, autor lat. príležitostnej poézie a školských drám Viac o autorovi.

Pridajte svoj názor »



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Prihlásenie do Post.sk Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.