ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

(Caput VI. De Schola Csetnekiensi)

Štítnik (Csetnekinum), mesto Gemerskej stolice, bolo známe po celom Uhorsku železnými baňami.

Mesto bolo oddávna sídlom vznešených vied,^[128] najmä od obdobia superintendenta Samuela Antonia.^[129]

Štítnickí študenti museli z núdze zháňať spevom podporu po susedných župách. Stalo sa, že dvoch spomedzi nich na tejto žobráckej púti po Liptove zbili sluhovia protonotára Dvornokoviča, a to pre podozrenie z kacírstva.

Zo zoznamov tamojších rektorov sú známi nasledujúci:

V roku 1562 pôsobil tam učiteľ Martin Moller.^[130]

V roku 1595 Tomáš Fabritius, rodom z Blatného Potoka, ktorý v diele Disceptatio de imaginibus zavrhoval uctievanie obrazov, čomu odporoval bytčiansky farár a senior Eliáš Láni v diele Scutum libertatis christianae in usu ceremoniarum, nominatim autem imaginum (1595). Proti Lánimu sa bránil Fabritius spisom Exarmatio scuti Lányiani.^[131]

V roku 1610 spravoval štítnickú školu Andrej Kribeny.

Od roku 1616 do roku 1619 bol správcom Ján Szakál, senior ,Lythopaganus‘, o ktorom podáva charakteristiku jeho žiak Michal Nicolai, diakon štítnického farára Petra Sextia. Študoval u Szakála tri roky vyššie vedy; prvý rok ako alumnus, ďalšie dva roky ako kantor. Pozri Zablerov Index ord., 18.

Gregor Payer (Pejer) pochádzal z Popradu od otca Jána a matky Anny Nikasovej. „V lone svojej vlasti“ študoval v Prešove pod vedením Maximiliana Fabiniho, Melchiora Roháča, Martina Weigmanna, Jána Kosmanna^[132] a ďalších učiteľov, potom v Novom Meste v Zemplíne, kde pre svoje presvedčenie takmer prišiel o život. Neskôr sa stal správcom štítnickej školy,^[133] potom osem a pol roka spravoval školu v Rožňave.^[134] Keďže pre výčiny žiakov a ľahostajnosť patrónov k škole chcel zmeniť povolanie, prijal miesto farára v Smižanoch na Spiši. Pozri Zablerov Index, 16.

Eliáš Husár,^[135] šľachtic z Turca, pôsobil na štítnickej škole v r. 1622. Jeho meno zachoval v oslavnej básni aj Ján Bocatius v diele Poemata Hungarida, kniha I, s. 30.^[136]

Matiáš Šuňavský,^[137] o ktorom pozri viac v stati o škole v Csepregu, diel I, hlava IV., § 7.

Martin Reich z Banskej Bystrice pôsobil r. 1636 v Štítniku.^[138]

Krištof Bartholomaeides z Brezna. Meno tohto muža spomína Matiáš Fischer z Brezna, farár v Krupine, v Indexe ordinatorum Martina Wagnera na s. 8. V Štítniku pôsobil r. 1636, ako to zaznamenal Michal Bartholomaeides z Brezna, kazateľ v Hanušovciach v Šariši, a ako je to zaznamenané aj v Zablerovom Indexe ordinatorum, 126.

Ján Querini (správne Quercini = Dubovský). Pozri školu v Košiciach.^[139]

Ján Badanius, „skromný syn svojich rodičov“, „vir honestus“ — poznamenáva o ňom synopsa, citujúc slová jeho učiteľa v Rajci Michala Molitorisa, u ktorého sa učil dva roky. Pozri Index ordinatorum Martina Wagnera, 92.

Martin Remenius. ^[140]

Andrej Vidonius; o ňom ako o významnom mužovi píše Matiáš Nagel, ktorý bol svojho času farárom v Šuňave na Spiši v Indexe ord. Michala Lieffmanna, s. 22.^[141]

M. Ján Fabritius z Oravy. Pozri stať o škole v Košiciach.^[142]

Ján Veigelius zvelebil štítnickú školu^[143] svojou usilovnosťou. Jeho meno oživuje Matiáš Nagel slovami: V Štítniku som mal troch učiteľov: v prvom rade najušľachtilejšieho muža Vidonia, po jeho odchode Jána Fabritia, neobyčajne učeného muža a veľmi svedomitého majstra košickej školy, napokon Veigelia, u ktorého som sa vzdelával vo vyšších vedách. Pozri Index ordinatorum Michala Lieffmanna, 22.

Ján Fabritius sa narodil v Skalici. Jeho otec bol poeta laureatus, pôvodom Čech ,Potychovianus‘, matka česká šľachtičná Ľudmila Müllerová. Ján Fabritius sa narodil v r. 1637. Po štúdiách vo svojom rodisku pokračoval v Bánovciach, Prešove aj v Košiciach. Gabriel Bakoš z Oždian ho vymenoval za správcu štítnickej školy.^[144] Rok svojej farárskej ordinácie vyjadril latinskými veršami so skrytým chronogramom a vpísal ich do Indexu ordinatorum Martina Wagnera, 219.

Juraj Špetko,^[145] známy svojou dišputáciou De festi Paschalis Energiis sive Operationibus v roku 1695 za Deutschmannovho predsedníctva. Jeho žiak Ján Brezányi, bývalý bátovský rektor, spomína si na Špetku počas svojej ordinácie ako na vzdelaného učiteľa. Pozri Index ordinatorum Jakuba Zablera, 17. Martin Valentini, farár v Lešne si v exile spomína na tri roky, ktoré prešiel u Juraja Špetku v Štítniku. Pozri u. d., s. 19.

Ján Caban (Zabanius).^[146] Štítnickí žiaci Peter Schebo z Jelšavy a Matúš Szopoczi z Turca nezabúdajú na svoje dvanásťročné štúdium v Štítniku pod ,feruľou‘ Juraja Špetku a Jána Cabana (pozri Index ord. Filipa Heutschia, 19). Popritom humorne dodávajú, že feruľa je sťa žezlom pedagógov. Lenže kedysi Bacchovi ctitelia nosievali pri jeho slávnostiach palmové ratolesti, kým dnes namiesto ratolestí pedagógovia trímajú palice.

Juraj Budari (Budary)^[147] zo Sárváru v Maďarsku, kde žil jeho otec, vlastným menom Kiss, a matka Alžbeta Horváthová. Študoval v Bratislave a v Košiciach, kde ho na odporúčanie M. Adama Kissa pridelili šľachtickému mladíkovi Adamovi Peitkovi. To mu umožnilo dostať sa na akadémiu do Wittenbergu, kde študoval filozofiu u Gerharda Weichmanna, Juraja Mayera, teológiu u Calovia, Meisnera a Deutschmanna, pod ktorého predsedníctvom dišputoval na tému o mníšskych sľuboch.^[148] Keď sa vrátil do Uhorska, prijal miesto na štítnickej škole. Po roku na priaznivé odporúčanie Eliáša Ladivera ho prijali za súkromného učiteľa mladých prešovských šľachticov.^[149] O ďalší rok ho však pozvali do cirkevnej služby v Lipanoch pri Šariši, lebo viacerí učitelia unikajú od školských prác a vyhľadávajú pokojný život v zátiší. Pozri Index ord. Michala Lieffmanna.

Mikuláš Flentis zo Štítnika. Spravoval tam školu neskôr, ako to dosvedčuje Ján Mičinský v poznámkach Cimelia.

Michal Abrahamides pochádzal z Cerova vo Veľkom Honte; rozhodol sa venovať svoj život štúdiám. Študoval na rozličných miestach a skúsil to u mnohých učiteľov. V Debrecíne si osvojoval maďarčinu. Potom sa päť rokov vzdelával v Štítniku u Jána Cabana tak horlivo, že sedem rokov mohol túto školu veľmi úspešne spravovať.^[150] V tomto prípade sú ozrejmené výsledky správneho učiteľa a schopného žiaka, ktorý si počas svojich štúdií určil pevný cieľ, a tento cieľ aj dosiahol. Napokon Abrahamidesa zvolili za farára cirkvi v Rybníku v Gemeri.^[151] Pozri Index ord. Jakuba Zablera, 24.

Eliáš Sartorius, syn Juraja Sartoriusa z Tvrdošína na Orave a matky Kataríny Sluhovej. Chlapecké a mládenecké roky strávil na štúdiách vo svojej vlasti pod starostlivým vedením učiteľov, najmä na prešovskej škole, potom v Ratkovej, na ktorej prijal pozvanie na šľachtickú školu v Liptovskom Jáne.^[152] Skoro potom ho povolali do Štítnika a odtiaľ do Jelšavy.^[153] Keď ho stadiaľ vyhnali, uchýlil sa do Mošoviec.^[154] Ale keď ho aj tam postihol ten istý osud, stal sa správcom štítnickej školy,^[155] ktorú ako rektor viedol s veľkým prospechom na úžitok slovenskej mládeže. Nepriaznivé pomery mu zabránili študovať na akadémiách, čo naskrze neubralo jeho nadaniu. Ustavičným čítaním vedeckých kníh dosiahol dôkladné vzdelanie. Napokon ho cirkev v Jelšave zvolila za farára.^[156]

Ondrej Holvaid, vnuk Mikuláša Holvaida, rektora v Nostitzi (v Lužici). Neskôr Ondrej Holvaid žil pod ochranou Žigmunda Tököliho ako farár v Štiavniku, ako zaznamenal Martin Wagner v Indexe ordinatorum na s. 173, napokon vo Vyšnej Slanej v Gemeri.^[157]

Tomáš Schuschnay pochádzal z Banskej Štiavnice; v Štítniku bol od roku 1701 do roku 1706 rektorom, ako poznamenal Daniel Krman vo svojich Scriniách.^[158]

Štefan Chlevini; pozri o ňom stať v diele III, hlava I, § 20.^[159]

Andrej Fabry spravoval štítnickú školu v r. 1707. Pozri stať o jelšavskej škole, diel III, hlava I, § 21.^[160]

Pavol Aldássy.^[161] Autor Gymnasiologie nezabudol zdôrazniť, že ho Aldássy učil „vnútri prešovských hradieb“ v triede poetiky a syntaxe. Prirodzené schopnosti si rozšíril u rožňavského rektora Michala Mišovica,^[162] ktorý ho vhodne pripravil na akademické štúdium. V štúdiách ho podporoval Mikuláš Szirmay v Altorfe. Keď sa vrátil domov, dostal sa do Štítnika,^[163] čoskoro sa stal farárom v Gemeri. Neskôr sa po násilnom vypudení z leštianskej fary v Novohrade uchýlil do Rábu v Zadunajsku. Bol aj seniorom ostrihomskej cirkvi. Pozri Schmal, Adversaria, III, X.

Ján Fabritius pochádzal zo Slovenskej Ľupče. Po návrate zo Sedmohradska žil v Jakubovanoch v Liptove, kde sprvu viedol šľachtických synov vo funkcii efora. Osobitne sa venoval mladému šľachticovi Eisdorferovi, ktorý si osvojoval maďarský jazyk na kolégiu v Blatnom Potoku. Stade odporúčali Fabritia na školu v Štítniku za rektora mládeže.

Peter (Pavol?) Lendray^[164] zo Slovenskej Vsi na Spiši. V roku 1722 sa vrátil z akadémie vo Wittenbergu do vlasti a prevzal po odchode Juraja Bohuša rektorský úrad v Kežmarku,^[165] kde zotrval iba krátky čas (23 týždňov). V marci 1723 prišiel do Štítnika, kde sedem rokov vyučoval mládež s nevšedným úspechom, najmä gréčtinu. V januári r. 1724 bol už kazateľom slovenskej cirkvi v Prešove.

(Stať o štítnickej škole ani v prešovskom ani v martinskom exemplári Gymnasiologie nie je dokončená. Podľa nesúvislých rukopisných doplnkov, písaných cudzou rukou, a podľa ďalších prameňov možno zostaviť nasledujúci zoznam štítnických rektorov v 18. storočí):

Daniel Sartorius pôsobil v roku 1730 (Monumenta, 17).^[166]

Jakub Tubel sa narodil v Skalici, ale v Sabinove ho vychovali. Študoval v Štítniku za rektora Petra Lendrayho a v Kežmarku za správcu Buchholtza. V máji 1733 sa stal súkromným učiteľom u Lániovcov v Kežmarku, neskôr v Bardejove učil deti Martina Kelera. V Štítniku bol v r. 1735 rektorom (podľa Monumenta III, s. 17, roku 1732). V roku 1743 odišiel za farára do Rozložnej. Ordinovali ho 24. januára 1744. Rok bol farárom v Ochtinej, potom sa r. 1745 vrátil opäť na cirkevný úrad do Štítnika (podľa Monumenta u. m., 20 malo to byť v r. 1754), zomrel v r. 1752. (Bartholomaeides, 253, synopsa Gymnasiologie, Prešovský exemplár III, list 38.)

Michal Cicatricis (vlastne Šramko) pochádzal z Trenčína. V roku 1741 študoval vo Wittenbergu,^[167] keď sa odtiaľ vrátil do vlasti, v r. 1743 prevzal vedenie štítnickej školy. Po dvoch rokoch prešiel za rektora do Gemera. Ordinovali ho 22. apríla 1748 za farára. Pôsobil v Tisovci, vo Veľkých Slavošovciach a neskôr v gemerských Kameňanoch (1750), kde v r. 1784 v hodnosti seniora zomrel (Barthol., 245).

Ján Major pôsobil v Štítniku v r. 1758 (Barthol., Csetnek, 128).

Ján Raduch sa narodil v Sekuliach. Študoval vo Wittenbergu, od 4. júla 1755, v Štítniku bol štyri roky rektorom, od r. 1760. Odtiaľ ho pozvali dňa 10. marca 1762 do Rozložnej za farára. (Barthol., 264 a Barthol. Csetnek, 425.)

Jonathan Vietoris pochádzal z Kunovej Teplice v Gemeri. V roku 1766 ho pozvali zo Šopronu za konrektora do Štítnika (Gymnasiologia III, list 49, Barthol, Csetnek, 435).

Martin Klanica. Narodil sa 2. septembra 1740 v Martine. Otec jeho bol Ján Klanica, dozorca na majetku Pavla Révaya, matka Anna Palušová. Po štúdiách vo Wittenbergu, kde sa dal zapísať 21. novembra 1767, ustanovili ho vo februári 1769 za rektora v Štítniku, kde pôsobil do 5. februára 1771. Keď ho ordinovali za farára, hneď na to ho pozvali do osady Maglód pri Pešti. Neskôr pôsobil v Kameňanoch v Gemeri. Tam aj v r. 1810 zomrel. (Barth., 268, Monumenta, III, 17.)

N. Nicolai, správne Ján Nicolaides, narodený v Ponikách. Po štúdiách v Prešove a Kežmarku pokračoval od r. 1771 v Jene ako poslucháč prof. Danovia a Ziclera. Po návrate do vlasti účinkoval od r. 1777 ako rektor v Štítniku (podľa Haana, 77, iba do r. 1775), keď ho ustanovili za farára v Kostolných Moravciach (v Honte), kde aj zomrel. (Pozri aj Monumenta, 1. c, 17.)

Michal Schuhmacher, študoval v r. 1782 v Jene, v tomto roku pôsobil aj ako profesor v Štítniku. Neskôr učil v Šoprone, kde v r. 1786 zomrel. (Haan, 94.)

Tomáš Tsich „paedagogus insignis“ (Haan, 96), po štúdiách v Jene uplatňoval v r. 1783 v Štítniku Salzmannove pedagogické zásady, ako si ich osvojil na štúdiách v Nemecku, kde pobudol do r. 1804. V tom čase získal pre svoje výchovné reformy niekoľko dobrých spolupracovníkov, ako Pavla Magdu, Martina Klanicu, Jána Klebovského a Ondreja Farkaša. V Štítniku šíril dokonca „zásady nevery a beznáboženstva“, ktoré si osvojil v období francúzskej revolúcie. (Gymnasiologia, bratislavský exemplár III, caput VI, Haan 96, Barthol. Csetnek, 434.)

Ferdinandy, r. 1786, rodom z Revúcej. Gymnasiologia prešovský exemplár, 38.

Ondrej Farkaš. Spočiatku mu zverili funkciu ,adjunkta‘ po boku spomenutého Tomáša Tsicha; neskôr sa stal rektorom školy v Rožňave. Študoval r. 1787 v Jene, v tom istom roku pôsobil aj v Štítniku. Prekladal z nemčiny (napr. dielo Eliza testamentoma a mága leányához, vyšlo r. 1803 v Pešti). Ako pedagóg bol vo veľkej úcte a vážnosti. (Haan, 98.)

Dávid Lauček, r. 1793 (Barth, Csetnek, 287).

Samuel Hegedüs, 1794 (Barth., 1. c. 288).

(Okrem uvedených rektorov sa prešovská a bratislavská Gymnasiologia zmieňuje aj o Mudroňovi, Reiszovi a Henriczym — bez bližšieho chronologického udania.)