Zlatý fond > Diela > Gymnaziológia 3. diel. Školy malomestské


E-mail (povinné):

Ján Rezik:
Gymnaziológia 3. diel. Školy malomestské

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Silvia Harcsová, Zuzana Babjaková, Lucia Muráriková, Ida Paulovičová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 84 čitateľov

Hlava IV. Škola v Bátovciach

(Caput IV. De Schola Batoviensi)

Bátovce (Batovium) pomerne rozsiahla obec v Malohontskej župe, obdarená veľkými výsadami.

O dejinách obce pozri stať Executio 90 Templorum, v diele Historia Diplomatica, 79, kde je zmienka aj o tamojšej škole. Po odchode katolíckeho plebána pripadlo sedem jutár ornej pôdy a osevnej plochy, ako aj úrodných lúk v bátovskom chotári evanjelickému kazateľovi, okrem toho aj vinice na úbočí Bátoviec, ktoré zasa mohol obhospodarovať školský rektor a kantor. Okrem toho od pradávna a podľa práva cirkev vlastnila aj záhrady.[74]

O bátovskej škole píše aj Martin Kreuchel v liste z 8. júna 1623, adresovanom z Bátoviec Jánovi Lochmannovi.[75] Zmieňuje sa o tom, že po ťažkých rodinných pohromách dostal sa v máji t. r. na školu do Bátoviec. Má dobre organizovanú školu s veľkým počtom žiakov. Plat mu zaistil farár Ján Černák.[76] V ďalšom liste Kreuchel blahoželá Matiášovi Lochmannovi k Novému roku formou latinského verša.[77]

Z ďalších starých bátovských učiteľov sa uvádza Adam Taganius (Tagany), syn oslanského občana Martina Taganiho a matky Žofie Malinovskej. Keď dospieval, na radu svojho svedomitého učiteľa Mikuláša Gulissa sa venoval vyšším vedám najprv v rečiach svojej domoviny, ktoré sú osobnou okrasou budúcich vedúcich školských činiteľov. Maďarskú reč si osvojoval na škole v Šali u učiteľa Blažeja Horvátha, gramatiku v Levoči u Gašpara Kramera a v Bardejove bol svedomitým študentom u Martina Weigmanna.[78] Podkutý lingvistickými a humanistickými vedami, znenazdajky a neočakávane sa dostal do Bátoviec,[79] kde ho pričinením farára Jána Černáka a rozhodnutím mestského senátu vymenovali za správcu školy. Po dva a polročnej[80] učiteľskej práci prešiel z bátovskej školy, kde zanechal po sebe dobrú povesť, na farársku dráhu. Pozri Zablerov Index ord., 34. O dobrých učiteľoch píše Gašpar Dornavius[81] v diele Oratio de Togata nobilitate: Treba sa učiť v ústraní a čo sa človek naučí, má uplatňovať vo verejnosti. Podľa Zablerovho Indexu na s. 34 ho zvolili za farára ad „Sarpatulienses“.

Z novších učiteľov[82] si zasluhuje zmienku Daniel Antonius (Antoni). Jeho syn bol známy štítnický farár a superintendent Samuel Antonius.[83] Daniel Antoni pochádzal z turčianskeho Hája a podľa správ jeho priateľov bol najprv rektorom v Bátovciach,[84] potom farárom v Novej Vsi,[85] neskôr v Háji, potom v Pribyline[86] a napokon v Hornom Lome v Honte. Danielovou manželkou bola Mária Kroheniová. Pozri Zablerov Index, 49.

Ján Simonides. Treba ho odlišovať od breznianskeho rektora toho istého mena, o ktorom sa hovorí v Gymnasiologii, diel II, hlava 2, § 24. Pamiatku o ňom zachoval jeho žiak Matiáš Sartorides v Zablerovom Indexe ord., 15.

Ján Brezány sa narodil v Dobronivej na Zvolensku od otca Matiáša a matky Zuzany Fabryovej. Keď vychodil školy vo svojom rodisku, dali ho na výchovu do Radvane k rektorovi Matiášovi Kefalidesovi.[87] Odtiaľ prešiel do Banskej Bystrice k M. Matiášovi Stürtzerovi.[88] Keď ho stade aj s učiteľmi vyhnali, šiel študovať do Štítnika. Oženil sa s dcérou veľkohontianskeho seniora Daniela Špetku a dostal sa najprv do Čerova v Honte, potom do Tesár, kde bol päť rokov správcom školy. Napokon so súhlasom Teodora Leopolda a Schmidek, držiteľa tohto územia, dostal sa do Bátoviec. Tam pobudol takisto päť rokov, kým ho nepovolali do cirkevnej služby v obci Drženice[89] v Honte, ako je to zaznamenané v Zablerovom Indexe ord., 16.

Juraj Bonis sa na gymnáziu v Toruni dobre pripravil na užitočnú prácu vo svojej vlasti. V dlhšej latinskej hexametrickej básni,[90] venovanej vznešeným osobám mesta, opisuje ťažké protivenstvá uhorskej krajiny zo starších čias aj zo súčasnosti. Z Bátoviec ho povolali za farára do Pukanca.[91]

Eliáš Valentini bol synom Martina Valentiniho z Lišoviec v Honte, kde zastával farársky aj rektorský úrad, „môj spolubojovník na krupinskej škole“ — poznamenáva autor Gymnasiologie. Z bátovskej školy ho povolal gróf Görgey za učiteľa šľachtických detí do Toporca v Spiši, skade prešiel neskôr za farára do Hontianskej župy.[92]

Eliáš Lány. Odvolanie sa na stať o škole v Dolnom Kubíne, diel II, hlava 21, je nesprávne.

Samuel Pellionis; pozvali ho z Bátoviec do zboru rektorov v Banskej Štiavnici.[93]

Michal Masnitius bol vnukom exulanta Tobiáša Masnitia, o ktorom pozri Specimen Dávida Czwittingera na s. 249. Krátky čas pôsobil aj na prešovskom kolégiu, neskôr bol farárom v hontianskych Tesároch.

Bátovská škola, ktorá veľmi trpela tureckými vpádmi, „dnes“ stratila všetky stopy po vznešených a krásnych vedách.


[74] Pozri viac u Fabóa. III, 318 n.

[75] Martin Kreuchel bol jelšavský rektor (pozri tam). List je v rkp. zväzku Lochmannových listov II, 640, odpis v Gymn. III, hl. 4, § 2.

[76] Ján Černák bol bátovský farár do r. 1618. Fabó III, 318.

[77] Epistolae ad Lochmannum, I, 171, odpis v Gymn., u. m., § 3.

[78] Gašpar Kramer pôsobil v Levoči r. 1571 (Gymn. II, hl. 15, § 13), Martin Weigmann v Bardejove r. 1606 (Gymn. II, hl. 1, § 16).

[79] R. 1618 podľa Fabóa III, 310.

[80] Fabó III, 318 píše, že v r. 1618 evanjelici stratili kostol aj školu a farár Ján Černák s rektorom Adamom Taganym museli opustiť obec. Tagany sa stal farárom v Blatnom Potoku. Exempl. SAV 151.

[81] O Gašparovi Dornaviovi pozri pozn. 31.

[82] Náboženskú slobodu bátovčania znova získali r. 1647. Fabó III, 318.

[83] Pozri Fabó II, 12.

[84] Podľa Fabóa III, 310 r. 1660

[85] Fabó III, 245.

[86] Fabó III, 330.

[87] Kefalides pôsobil v Radvani r. 1665. Gymn. I, hl. 13, § 8.

[88] Stürzer v Banskej Bystrici r. 1671. Gymn. II, hl. 17, § 23.

[89] Od r. 1681. Fabó III, 325.

[90] Odpis básne v Gymn. III, hl. 4, § 8.

[91] V Pukanci pôsobil v r. 1684. Fabó III, 316.

[92] Fabó III, 322 o ňom zaznamenal, že bol r. 1704 farárom v Boďanoch a u. m. III, 334 a v Dol. Šemnerovciach r. 1713.

[93] Gymn. II, hl. 20, § 38.

« predcházajúca kapitola    |    nasledujúca kapitola »



Ján Rezik

— autor biografickej prózy, pedagóg, autor dejín hornouhorského ev. školstva v 16. — 18. storočí, autor lat. príležitostnej poézie a školských drám Viac o autorovi.

Pridajte svoj názor »



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Prihlásenie do Post.sk Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.