ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

(Caput II. De Schola Alsó-Kubinyiana)

Dolný Kubín (Alsó seu Inferius Kubinium) — mesto Oravskej župy.

Medzi prvých rektorov,^[27] ktorých pamiatka sa zachovala na kubínskej škole, patrí Juraj Miškovický,^[28] o ktorom Jakub Dispensatoris, dolnokubínsky rodák, neskôr farár v zemplínskej obci Lieskovce, píše: „Tak od svojich rodičov hneď od najútlejšej mladosti bol som vychovávaný v statočnosti a počestnosti, potom ma zverili cieľom osvojenia si slobodných umení Jurajovi Miškovicovi, vtedajšiemu rektorovi v mojom rodisku v Dolnom Kubíne. Neskoršie ma odovzdali jeho nástupcovi, veľmi ušľachtilému a učenému mužovi Jánovi Okrutskému,^[29] a tak pod jeho feruľou som sa venoval dva roky štúdiám.“ Pozri Zablerov Index ordinatorum, 63. „Šťastné sú školy, kde občania či už po odchode, alebo po smrti toho-ktorého učiteľa, získajú takého nástupcu, ktorý nebude obci na škodu, ale prinesie nebývalý úžitok“ — slová Petra Jána Perpiniana v Oratio 2.

Ján Mokossinus (Mokoschinus)^[30] pochádzal z rodiny s farárskou tradíciou, ako vlastnoručne poznamenal Juraj Mokoschinus, kazateľ v Pekľanoch pri Šariši v Zablerovom Indexe ord., 51. V roku 1605 sa vzdelával v dolnokubínskom útulku vznešených vied nie v svetských márnostiach a rozkošiach, ale osvojoval si humanistické vzdelanie. Pravdepodobne bol jeho otcom Leonhard Mokoschin,^[31] partizánsko (nemecko)-ľupčiansky kňaz (o ktorom pozri M. Jána Bocatia Hungarida, kniha II, 252). Gašpar Dornavius správne hovorí v diele Panegyricum Historicum na počesť Rudolfa Habsburského (s. 9), že rodinné mená, založené na počestnosti, pretrvávajú veky.

Juraj Philippi, zvaný aj Paulinus z Topoľčian, syn Pavla Philippiho. Už od detstva ho vychovávali podľa blahodarných pravidiel života a nadobúdal múdrosť štúdiami a dobrými mravmi. Podľa Krmanových záznamov (Scrinia) dali ho do opatery vychýrených mužov. Na škole v Bodiciach Mikulášovi Bodicenovi, na gymnáziu v Bánovciach Krištofovi Zahronskému, na škole v Prievidzi Michalovi Petrovi, na lýceu v Prešove Maxmiliánovi Fabinimu a Melchiorovi Roháčovi.^[32] Na štúdiách vynikal ako dôvtipný logik, rozumný metafyzik, bezúhonný etik a vynikajúci rečník. Ušľachtilosť mravov a vzdelanosť ho uschopnili na rektorský úrad v dolnokubínskej škole, kde pôsobil dva roky a dva mesiace; na cirkevný úrad za diakona v Dolnom Kubíne ho povolal Juraj Thurzo 19. januára 1612. Autor charakterizuje Philippovu povahu: „Tí, čo sa slepo a násilne ženú za kreslami cirkevných a svetských hodností, nerobia zväčša česť školám. Viac osožia tí, ktorí sa z nižších miest nadaním a schopnosťami dostávajú na vyššie hodnosti.“

Izrael^[33] Hrabetzius nastúpil po Jurajovi Philippim v r. 1612. Z dolnokubínskeho rektorátu sa dostal v tej istej hodnosti na školu v Prievidzi,^[34] keď si prv nadobudol vzdelanie vo Wittenbergu.^[35] Potom bol dvorným kazateľom u Révayovcov,^[36] odtiaľ prešiel za farára vo Sv. Helene a za dekana turčianskeho kontubernia. Z príležitosti slávneho pohrebu Petra Révaya, turčianskeho župana, napísal v r. 1622 pohrebnú reč.

Ondrej Fabri vynikal veľkou učenosťou, ako to zaznamenali Ján Holmitius z Košíc, Ján Gauber a Matiáš Javodník z Trenčína a ako sa o tom dozvedáme aj z Krmanových Scrinií. V r. 1613 zverili jeho rukám žiarivý a neobyčajne cenný poklad dolnokubínskej mládeže. Lenže o krátky čas poznali, že Fábri zanedbáva školské povinnosti^[37] a má na zreteli len svoj prospech, čo ostro pranieroval Krištof Besold v diele Aximata Politica, II, 8.

Mikuláš Hrabetzius bol učiteľom Jakuba Hvezdula z Dolného Kubína, ako to spomenutý sám zaznamenal v Zablerovom Indexe ord., 23.^[38]

Ján Zitkius,^[39] bol syn Ondreja Zitkia z Rajca. Vzdelával sa vo svojom rodisku u Františka Hrabetzia a Pavla Lovčániho, v Trenčíne u Ondreja Tornaya, v Bytči u Michala Crispina.^[40] Na odporúčanie rajeckého farára Jána Haliera ho uznali za schopného viesť školu v Dolnom Kubíne.^[41] Po roku účinkovania v Kubíne ho pozvali na školu do rodného Rajca, kde sedem rokov^[42] zotrval pri práci vo svojom povolaní. To vyvoláva autorovi Gymnasiologie spomienku na vhodné prirovnanie Melchiora de Lacerda v jeho knihe Campi eloquentiae, II, 551: „Čím je plodonosná pôda pre ovocné stromy v záhrade, tým je aj bystrosť nadania vynikajúcich mužov pre vlasť. Tak sa aj toto mesto dožíva význačnej slávy, z ktorého vychádzajú mužovia vedy a vzdelania. Podobne tá krajina sa najviac ctí a váži, z ktorej pochádza veľa slávnych a vzdelaných mužov na udržiavanie a zveľaďovanie štátu.“

Po dvojročnom úspešnom pôsobení „apud Lobnenses“ vrátil sa do Dolného Kubína, kde sa stal diakonom okolo r. 1623. Scrinia Daniela Krmana.

Juraj Jesenský, žiak Alexandra Socovina v Brezne a Pavla Malusa v Hlohovci.^[43] Zo školy v Kláštore pod Znievom v Turci, kde bol rektorom, ho v r. 1615 pozvali na školu do Dolného Kubína, kde pôsobil až do roku 1622.

Ondrej Hieronymides (Hieronymi), šťastný otec piatich synov, Izáka, Jakuba, Ondreja, Michala a Eliáša, spomedzi ktorých Eliáša, i keď nedosiahol menšiu slávu v hudbe ako Damón^[44] a Lampus, odporučili do kapely hudobníkov cisára Leopolda a povýšili do šľachtického stavu.

Samuel Platani starší. Jeho vynikajúce pôsobenie v Dolnom Kubíne ospieval žiak Juraj Christiani v Elogiu, zaznamenanom v Indexe ordinatorum Martina Wagnera, 56. Z Kubína prešiel za rektora do Liptovského Mikuláša.^[45]

Matiáš Urbanovič, syn Gašpara Urbanoviča z Dolného Kubína. Vychodil školy vo svojom rodisku, v Martine, Jelšave a v Prešove. Od roku 1646^[46] spravoval dolnokubínsku školu, na ktorej tri roky úspešne pracoval. Opovrhujúc všetkými svetskými pôžitkami, jediné potešenie nachádzal vo svojich žiakoch. Od roku 1644 zastával aj úrad diakona.^[47] Pozri Scrinia Daniela Krmana.

Štefan Scholius; pozri o ňom stať o škole v Kysuckom Novom Meste, diel I, hlava 19, § 17.^[48]

Juraj Sartorius nastúpil v roku 1649 ako právnik dolnokubínskej školy, kde zotrval päť rokov. Stade ho povolali do Partizánskej Ľupče.^[49] Juraj Moller zo Šariša oživuje Sartoriovu pamiatku a pamiatku jeho predchodcu Scholia tým, že ho zaraďuje medzi svojich najvzdelanejších učiteľov. Pozri Index ord. Martina Wagnera, 112.

Štefan Dianovský z Necpál v Turci. Z dolnokubínskeho rektorského úradu ho 16. januára 1656 zvolili za orátora na gemerskej kongregácii v Námestove. Odtiaľ ho povolali za diakona do osady Veličnej a neskôr do Zaškova.^[50] Pozri Subsidiá Juraja Buchholtza.

Ondrej Serary^[51] pôsobil v r. 1657 ako rektor v Dolnom Kubíne. Tak uvádzajú Scrinia Daniela Krmana.

Ondrej Mensatoris pochádzal od otca Juraja Mensatorisa a matky Anny Pilarikovej. Vzdelával sa u rektorov vo svojom rodisku v Dolnom Kubíne u Matiáša Urbanoviča, Štefana Scholia a Juraja Sartorisa; u nich si začal osvojovať aj mimoriadnu dokonalosť mravov. Keď fyzicky aj rozumove vyspel, rodičia ho zverili do opatery učiteľovi Jánovi Petrovičovi^[52] v Brezne. Neskôr prišiel do Banskej Bystrice k M. Eliášovi Krucheliovi a M. Jánovi Heinseliovi.^[53] Keď už nadobudol isté pokroky vo svojom ďalšom vzdelaní, zásluhou osožného a svedomitého vyučovania uvedených mužov, odišiel do Trenčína, kde bol poslucháčom filozofie u Pavla Belobradena.^[54] Od r. 1661 do roku 1667 ho poverili správou školy v Dolnom Kubíne. A tak spravoval toto učilište plných šesť rokov. V roku 1667 bol podľa záznamov Scrinií Daniela Krmana diakonom v Necpaloch a Okoličnom.

Juraj Kazar mladší, syn kubínskeho farára Ondreja Kazara a vnuk Juraja Kazara staršieho. Znamenitý spevák a poľovník.

Samuel Mitcsi, bol hudobne nadaný, a preto sa najviac venoval tomuto umeniu.

Zachariáš Petrovitius (Petrovič), človek v živote zlým osudom stíhaný, bol synom Matiáša Petroviča, pôsobiaceho na škole v Liptovskom Mikuláši^[55] a žiakom Jonáša Sartoria, necpalského rektora,^[56] napokon vytrvalým poslucháčom Jána Rezika na prešovskom kolégiu. Vyučoval na škole v Paludzi,^[57] ktorá za jeho vedenia oplývala veľkým počtom mládeže a kde vykonal veľký kus práce. Po otcovej smrti sa venoval cirkevnej službe v Leštinách^[58] a po jednomyseľnom zvolení príslušných patrónov ho Daniel Krman ordinoval za farára.

Po dočasnom zrušení dolnokubínsku školu znova obnovili a oživili. Podľa zákona tam povoľovali slobodné cvičenie v evanjelickom náboženstve, i keď po boku katolíckeho rektora. Posledným evanjelickým rektorom bol Michal Pica, ale po jeho smrti zanikli vznešené vedy v Dolnom Kubíne.

Ku koncu sa autor zmieňuje o všade rozšírenom zvyku spevom vyžobrávať pre školu múku a inú obživu, ako aj o turíčnom pochode žiactva do hory s hudbou a spevom latinských aj slovenských piesní. Vracajúcu sa mládež vítali občania koláčmi a krčahmi plnými ,potu Martiali‘.