ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Tam, kde tri chotáre sa schodia, sú tri „zmietky“, smiety skál —, a tie volajú sa „hajnaše“. Hajnašom menuje sa jedno celé tisovské pole, od chotára muránskeho sa tiahnúce. A „hajnaše“ sú aj na tom mieste, kde schodia sa chotáre píliansky, tisovský a klenovský. V jednom z týchto smietov bol vraj poklad. Teraz ostala po ňom len pekná suchá — diera.

Kto ten poklad vybral, ten už nežije. Len jeho potomstvo, aj to neduživé pomaly vymiera.

A to stalo sa podľa rozprávania starších takto:

Za starodávna Pílania furmanili inak ako teraz. Vozili uhlie do revúckych maší, ba i na Ploskô, a zo Železníka zasa vozili rúdu. Teraz už tá drôtová železnica všetko pokazila, — hej, veď vám je tá nejednému furmanovi tŕňom v oku! Zato aj tie čudá, pyramídy, tak často podpiľujú, že ich páni nestačia ani dať naprávať.

A taký furman poznal všetky kúty, cesty a chodníky, chodil po všetkých dolinách, kde bola rúbaň alebo uhlisko.

Jedna takáto cesta viedla od Hnúšte na Polom, potom dolu hlbokými dolinami, starými, rúdnymi cestami, ako to stojí v našich povestiach, ta na Burdu osamelú, kade tečie potok na Rovné a Zdychavu. Burda je krčma prostred hôr, asi v polovici cesty od Polomy po Ratkovú. Tam sišli sa neraz furmani i z tejto, i z tamtej doliny, obnovili staré známosti a započali nové. Zalievali to potom tou „tekutou hriešnicou“.

Tam sišiel sa za onoho času Pílan Mäkyš s vrchovcom Rovňanom. Oni kmotrali sa od nepamäti, aj ich starí kmotrali sa, a ich deti, dá Boh, tiež sa budú, lebo to je dedičné. Niekedy ešte staré ženy pochodily z Rovného, a ono odvtedy ostalo im to kmotrovstvo v rodine.

Zapili si, koňom nasypali do kreptúcha ovsa i napojili, a potom oba pohli sa odrazu. A že im už teraz prichodilo isť do vrchu, pohli koníky, vzali biče do rúk a s fajočkou v ústach kráčali vedľa zadného voza. Shovárali sa to o úrodách, o suchote a o daniach, potom zamyslel sa kmotor Rovňan. Zastal, poobzeral sa, poškrabal si hlavu a rečie kmotrovi:

„Hej, kmotre, keby ste vy, čo by som vám ja poviedal!“

„Ha, kmotre, čo takého, veď mi len povedzte.“

„Keby ste mi vy išli pod ruku, veru by nám mohlo dobre byť — aj našim deťom a detným deťom!“

„Keď je tak, čože by som vám nešiel pod ruku? Veď je adaj len po dobrom?“

„Tuž a? Vari po zlom! Ejže veru po dobrom.“

„Tak mi už len povedzte, čo máte,“ naliehal Pílan.

„Hja, to vám bývalo za starých čias inak, ako je dnes.“

„To ja viem, že inak; i dávky menšie, hoc si aj tú panštinu musel odvádzať.“

„A za tých časov chodili aj postranní chlapci po horách, brali tomu, kto mal, a dávali tomu, čo nemal. Aj po pílianskych vrchoch dosť sa nabývali.“

„Že nabývali! Veru nabývali, hľa, stará Marka má ešte dosť vecí, čo jej nanosili.“

„Žili, ako vedeli, jedli a pili, keď mali kde hlavu skloniť, a keď nie, tak aj pozaťahovali opasky, a muselo dobre byť. A čo nestrovili, nerozdali, to zakopali do zeme. Dosť vám je tam ešte po vašich chotároch i mariašov i križliakov, i tvrdých toliarov, i dvadsiatnikov — dosť, tfí!“ odpľul si Rovňan, lebo mu z fajky čosi do úst prišlo, čo nemalo.

„A vy to odkiaľ viete?“ opytoval sa Pílan.

„Nuž viem. Povedal mi to jeden starý, čo len toť umrel; nemal nikoho, i prenocoval u mňa a tam aj umrel.“

„A čo, kdeže by to bolo?“

„Veď je to tu, kmotre; aj povedal by vám, aj ubehali by ste ma!“

„Ale ja vás!?“ skríkol Mäkyš. „Ej, či tak myslíte o mne?“

„No veď som len tak; nehoršite sa preto. A keď neubeháte, tak vám len poviem. Či viete, kde to tie smiety na tých troch chotároch?“

„Vari by ja nevedel! Veruže viem. Veď tam neďaleko oriem.“

„No tam, v jednom hajnaši, a to v najvyššom, je založený základ. A ten my s Božou pomocou vyberieme, ak ma zavediete ta, kmotre.“

„Hm, hm,“ krútil hlavou Mäkyš; „že by tam dačo malo byť, tomu ja neverím; veď som ich ja dosť ráz obchádzal, a nikdy som ničoho nevidel!“

„Hja, kmotre, dosť ste múdri, a predsa ste takô sprostô slovo povedali: akože ste mohli dač vidieť, keď je základ v zemi?“

„Ha, kmotre, vás ten rab ošialil; tam, bouprisám, ničoho nenájdeme!“

„Í, adaj ošialil! Keď sa zaprisahal na svoje dušné spasenie! Keď mu je smrť na pažeráku, adaj len nebude cigániť. Nuž a keď nechcete, dajme tomu pokoj; keď nie vy, bude iný, pôjde so mnou hocikto, kto mi ukáže cestu. Lebo ja sa chcem statočne podeliť s ním.“

„No len, no, nehoršite sa už zasa,“ chlácholil už Mäkyš; „veď ja pôjdem s vami, či mi dač dáte, či nie; ak mi dáte, dobre, ak nie, aj tak dobre bude.“

„A spierali ste sa! A ja vám len dobre chcem. Na druhý týždeň mám beztak kus práce v Tisovci, prídem k vám ráno; ale sa len ohlásim a potom nazpäť idúc pôjdeme spolu ta.“

„Dobre, dobre, koma, len či nás nekopne?“

„Čože by nás koplo; len či nás dakto neubehá?“

„Vari dovtedy? Ak nás dosiaľ neubehal, tak nás už neubehá; no, ale pohnite, kmotre, a ľa, medzi besedovaním došli sme na vrch — hijó“. A s tým posadali si furmani do vozov a koníky krepčily, ako vládaly, dolu vrchom. Tu i tu zavolal kmotor na kmotra, ale kolesá „herbeľovaly“, a oni ich nechceli a nemohli prekričať.

Na druhý týždeň naozaj dostavil sa Rovňan. Bol „opatrený“ ako vo sviatok, aj tvár jeho bola sviatočná, čistá a oholená. Uhliarske háby i prach doma nechal — veď žena opatrí, keď má človek dobrú ženu.

Mäkyš mihnul na ženu, a ona hneď ako na hotové — a veď aj tak bolo — doniesla chlieb, bryndzu, pálenku, ba aj klobásky nakrájala na paveň i so slaninkou a nabila na to vajíček, a len sa šmotlila z komory do izby a zasa naopak. Ani nemala tak čo robiť v tej komore, no len ju ta čosi tiahlo; len tam, kde krompľová jama založená doskami a pri nej láda s hábami.

„Tak, kmotre, čakajte ma v taký čas, keď bude slnko zapadať a potom nám bude dosť času; veď je vidno. Ostaňte s Bohom!“ odberal sa Rovňan.

„Do navrátenia, kmotre.“

Rovňan odišiel — i Mäkyš išiel si po práci, usmiaty, spokojný.

Predvečerom už sišli sa na ceste. Mäkyš prišiel na koňoch. Potrebovali asi pol druhej hodiny, kým prišli na miesto. Rovňanovi chvely sa pery i ruky, ktoré složil ako k modlitbe, lebo vedel, že bez modlitby ani základ zodvihnúť nemožno; avšak prihnúc sa ku smietu najvyšnejšiemu (na sever), vykríkol, veď hajnaš bol rozbúraný — pod ním zíva hladká diera a prázdna!

„Kmotre — to vy!“ zvolal Rovňan so zdesením v hlase i posunkoch.

„Čo, čože vám je?“ spytoval sa Mäkyš, ktorý mal okolo koní čosi naprávať.

„Základ je už vyzdvihnutý — ubehali ste ma, oklamali ste ma!“

„Ale ja?! Čo to vravíte! Nuž základu nebolo, a teraz vy na mňa. Veď vám ľahko vinu na mňa složiť…“

„Nevedel o ňom nikto na tom Božom svete, iba vy a ja; a vy ste ma ubehali, kmotre. Priznajte sa, veď nežiadam všetko, ani polovice mi nemusíte dať, a všetko dobre bude.“

„Z čohože vám dám, keď o ničom neviem.“

„Dajte mi aspoň jedon na pamiatku,“ prosil Rovňan, ale Mäkyš nie a nie, a tajil a tajil a zaklínal sa, až tej zemi ťažko bolo trímať.

„Bodaj som oslepol — aby som oslepol, ak som len jeden videl z tých peňazí.“

„No, keď je tak,“ povie naveľa Rovňan, „tak nech sa vám stane! Bodaj ste oslepli a nevideli ani svojich detí, ani toho Božieho slniečka, a bodaj vyništelo aj vaše pokolenie — bodaj!!“

Jasná a teplá bola noc, keď uberal sa Rovňan cez Trstie, chodníčkami len ľudu známymi, domov. Ale on išiel zasa len chudobný, ako i ta, a ešte chudobnejší, lebo sklamal sa veľmi, veľmi. Kde veril v statočnosť, tam našiel podvod a faloš, a trpkosťou naplnené srdce jeho hľadalo si uvoľnenie v hlasitej mluve.

„Božie mlyny pozde meľú, ale meľú naisto; ešte, kmotre, nepreskočil si, a ja i s mojimi deťmi a so ženou neumrieme hladom. Nech sú ti na duši, aby si nikdy pokoja nemal pre ne…“

Tak a podobne znely slová jeho, vietor šelestil po hore a niesol ich od kríčka do kríčka…

A Mäkyš? Dobre mu bolo gazdovať — ani sa ľudia nemohli prenadiviť, ako si vám Mäkyš začal vymieňať pozastavované roličky a lúky, ako kmotra kupovala si hrdé háby a syn jediný nosil bankovky za klobúkom, len mu ich tak vietor preberal — ba že si raz aj fajku piatkou zapálil.

Ale raz vám začnú oči Mäkyšove slabnúť, syna medzitým „ozdobil“, t. j. oženil, a čím diaľ, tým temnejšie videl, na ostatok oslepnul a len biedne a o palici sa pohyboval z izby do dvora a predo dvere.

On už dávno umrel — slepý starec, aj jeho syn, a potomstvo, ktoré vymrelo až na dve ženy, len tak živorí, neduživé, oplakáva zašlé časy, a radšej by sa v chudobe opatrovaly, ako vo veľkej hospode isť istej záhube v ústrety.