Z našej dediny

Aj tetkou Hvezdárkou volali tú istú staričkú, o ktorej som už raz rozprávala, že so svojím tiež veľmi staričkým bračekom na Máňoviech peci sedávala a ihrala sa s čriepkami a drobným kamením.

Prečo ju volali „Hvezdárkou“? Preto, lebo jej muž večer vždy hľadieval na hviezdy a vedel o všetkých, ako sa volajú, kedy vychodia, kedy zapadajú; vôbec vedel on všeličo o tých hviezdach, ale to všetko zaniklo s ním v hrobe.

Preto pomenovali ho ľudia Hvezdárom a jeho ženu Hvezdárkou.

Ona, ešte kým aj sama sebe gazdinou bývala, nič nemala horšieho, ako keď jej prišiel žobrák do domu. Vyhnala ho obyčajne metlou a nedala mu ničoho. Potom, keď už tak veľmi sa ostarela, že bola zasa dieťaťom, sedávala, hľa, na tej peci a zakaždým, keď žobrák otvoril dvere a natrčil sa do izby, ona zlostne skríkla:

„Tajdite, nevidíte, že gazdiná má dvoch žobrákov tu na peci? Practe sa!“

Dosť gazdiná, tá dobrá, pobožná Marika, nadpoviedala: „Ale, tetka, čušteže, čušte, keď vám je dobre. Či neviete, čo nám Písmo káže o almužnách?“

Tetka Hvezdárka dudrajúc stiahla vycivené telo svoje nazpäť na pec, aby tam zasa úbohého bračeka drážila, alebo ihrala sa s ním.

Ale raz len prišla tá hodina, o ktorej povedáme, že nepáči sa nám. Prišla — a tetka Hvezdárka sišla s pece, sniesli ju, aby ju položili „na dosky“. Obliekli ju pekne, lebo mala od smrti hábky všetky, ako náleží, prichystané; mala plachty vyzdobené starobylými, hodvábom vyšívanými mrežkami a čipkami — tie jej dali so sebou a tak pekne vypravili ju na tú poslednú cestu.

Medzitým stalo sa, že do dediny prišiel žobráčik-neboračik, starý, vycivený, ubiedený. Nemal ničoho, ničoho, len tie handry na tele, a triasol sa, chudák, zimou, starobou a chorobou.

Na kraji dediny, tam, kde teraz krčma stojí, stála vtedy len akási pivnica slamou krytá. Ta vtiahol sa pod slamu opustený žobrák na noc — a umrel. Ráno našli ho tam mimoidúci ľudia. Oznámili to rychtárovi, odniesli ho odtiaľ, a že bol taký veľmi, veľmi chudobný, nemali mu za čo spraviť ani truhlu, ani zaplatiť za zvonenie, ani za jamu, i usniesli sa na tom, že vynesú ho na cintorín a pochovajú do hrobu toho, koho najskôr pochovávať budú.

A ona to bola sama tetka Hvezdárka.

I položili žobráka na dno jamy.

„Na, tu máš,“ povedal hrobár a napil sa pálenky, ktorú mu poslali od rychtára. „Tu lež, dobre ti bude!“ A začal mudrovať, ako hrobári majú vo zvyku.

Tetke Hvezdárke pekne vyzváňali, veľký sprievod ľudu hrnul sa na cmiter, i spustili truhlu dolu na toho žobráka-neboráka. Tie krásne, starobylé plachty pekne zakryly handry jeho, že ani kúska z nich vidno nebolo — a potom prežehnal ich kňaz a hrob zasypali…

„Uloženo je človeku umrieť a potom bude súd.“

Hneď, idúc s cintorína, povedaly si ženy:

„Hľa, tetka Hvezdárka nechcela žobrákov; teraz musí po smrti so žobrákom ležať v hrobe.“

(1893 — 95)