Z našej dediny

^[7]

„Za čo som kúpila, za to predám.“

Kde bolo, tam bolo, že vraj bolo v Muránskej Hute. Stalo sa, že umrela jedna stará dievka, menom Hajvidla. Za živa jej nikto nechcel mať za ženu a po smrti skoro zabudli na ňu.

A žil tam kdesi tiež jeden mládenec. Bol ináče hodný takto, aj dobre sa opatroval, a predsa ženy dostať nemohol. Dosť sa nachodil, naprosil, napýtal, nedaj Pane Bože dostať ženy.

Konečne raz, idúc domov zdakade, cestou stretne sa s poriadnou, hodnou dievkou. Dali sa do reči. Ona spytuje sa, kde chodí a čo hľadá, a on jej povedal, že si hľadá ženu.

„No, keď je tak, ja ti budem ženou. Sľubujem ti, že ti budem dobrá a verná, len jedno musíš sľúbiť aj ty.“

Naradovaný mládenec opýtal sa, čo to má byť?

„To, že sa nikdy nenahneváš na mňa. Lebo ako sa prvý raz na mňa nahneváš, vtedy opustím ťa a nikdy viac nevrátim sa k tebe.“

„Nenahnevám sa; ej, čo by som sa mal nahnevať!“ sľuboval mládenec, a oni šli do domu jeho a žili spolu veľmi pekne a dobre, ako dva holúbky.

Len tu raz umrel otec mužov. Bol to človek statočný, a preto plakali ho mnohí. Ale nevesta nie; ona práve dala zavolať hudcov, a čímkoľvek on ležal mŕtvy, hudci hrali a nevesta spievala, tancovala, veselila sa. Muž ovesil hlavu, zaťal zuby, ale nepovedal nič. Kýmkoľvek mŕtve telo neodprevadili ku hrobu, ona len veselila sa, ihrala a hudci museli ešte aj do cintorína isť a hrať aj tam. Potom opýtala sa ona:

„Muž môj, či sa nehneváš?“

„Nehnevám,“ povedal jej a vyšiel von.

No minulo pár čias a naši manželia žili zasa veľmi dobre a pekne, ako dva holúbky. Ona mu gazdovala, pracovala a múdre si počínala vo všetkom, tak že on nemal príčiny ani hnevať, ani len mrzieť sa. Hospodárstvo vzmáhalo sa očividome a ľudia chválili dobrú ženu a muž blahorečil tej hodine, kedy sišiel sa s ňou.

Len raz prišiel do dediny žobrák akýsi otrhaný, ošklbaný, nik ho neznal, nik ho nemal rád — ba ešte aj pohľad mal taký, ako by bol sedem dedín podpálil; a tento žobrák umrel tam v dedine. I mali ho pochovať, ako pochovávajú žobrákov, bez spevu, bez náreku, bez modlitby.

Ale čo sa nestalo! Naša mladá žena začala žobráka nariekať, zaplatila za pohreb, dala mu peknú truhlu spraviť a plakala, nariekala usedave za ním, dokiaľkoľvek posledná hruda naň nezapadla, ona plakala a nariekala, len jej tak srdce trhalo a oči ani neosychaly.

Príde potom domov; akoby nič, opýta sa muža:

„Muž môj, či sa nehneváš?“

„Í, čert by sa nehneval nad tým, čo robíš. Umrel mi otec, ona tancuje, veselí sa; umrel žobrák, zkaderuka-zkadenoha, ona dobre neumorí sa v žiali. Neviem, kto by sa nad tým nehoršil!“

„Tak? Ty sa hneváš — ja idem. Ale i vedz, prečo som ja to urobila. Tvoj otec bol statočný, bohabojný človek; on umrel a prišiel do slávy nebeskej, preto som sa ja veselila. Ale ten žobrák, to bol veľký hriešnik, on kradol, zbíjal a neľutoval hriechov svojich, preto prišiel do večného zatratenia. Nad touto ztratenou dušou zaplakala som ja, ktorá som prišla nazpäť na tento svet, aby som ťa šťastným urobila. Lebo vedz, ja som Hajvidla!“

Ešte raz pozrela naň ľútostive a zmizla. Ani jedno ľudské oko nevidelo jej viac na tomto svete.^[8]