Z našej dediny

Na kraji mesta stojí dom. Predtým hovorili o ňom, že je tam nepokoj veľký. Teraz býva v ňom stráž bezpečnosti a, možno, že i tie duchy utiahly sa pred tými kohútimi perami.

Ešte predtým, kým títo nebývali v ňom, bývali dvaja starí ľudia: muž a žena. Mali slúžku, vdovicu. Bola to osoba nábožná a rozumná a vedela, kedy slovo povedať a kedy mlčať. Zbadala ona ten nepokoj v dome. Ale dlho nepovedala nič, len čakala, čo bude ďalej.

No, naveľa, v jednu noc nemohla ani spať. Z pivnice dvere, idúce do kuchyne, otváraly sa a ztade bolo počuť: „tap, tap“ kroky, akoby mokrými nohami, lebo pivnica bola mokrá.

„Ale, čože si?“ povie Marka. „Či si pes, či si mačka? Počkaj, veď ťa ja vydurím.“ Vstala, zapálila svetlo a hľadá po kútoch, popod posteľ, no nikde nič — aj do pivnice chcela isť, ale dvere boly pekne-rúče zatvorené.

Marka ľahla si, že už bude spať. Ledva zadusila svetlo, už tu zasa: „tap, tap, tap.“

„Ale, čože si? Čože mi nedáš pokoja?“ spytuje sa Marka, a zasa len vstane, zažne a tu zasa nič, všetko pekne bolo v poriadku, ako večer, a nikde živej duše.

„Nič,“ hovorí Marka, „muselo sa mi to len prisniť, či čo; alebo na dvore to bolo.“ A už len zasa ľahla si do postele.

Nestačila zadúchnuť sviecu, už len zasa „tap, tap, tap“ po dlážke a po schodoch.

„Nuž ale čože si?“ spytuje sa Marka naveľa zasa. „Ty do mňa nič nemáš, ja do teba nič nemám — čože chceš? A ak to chceš, nuž tak vo meno Božie: Ak si chlapčok, tak si Adamčok, ak si dievčička, tak si Evička, vo mene Boha, Otca i Syna i Ducha svätého. Amen!“

Tak pokrstila a prežehnala Marka tú nepokojnú dušu, a potom vzdychla a preriekla:

„A teraz chcem spať!“ A zaspala, ako spia spravedliví, pokojne až do rána.

Iba ráno vstane, len tu si našla všetok riad so stien a s políc na zemi poukladaný, ale ani jeden kus nebol poškodený, na znak toho, že tá pokrstená dušička naozaj tam bola, a Marka od tých čias mala svätý pokoj.