ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Kedy to bolo, neviem; ale to viem, že bolo dávno. Lebo dnes vám už zlato nerastie po horách, ani ohník zlatý nehorí, — ani takých vecí nevídať, nepočuť, aké predtým sa stávaly.

Išiel raz jeden mladý valach — Handelec bol — pásť ovce, tam vôkol toho Vepra. A to viete, že okolo Vepra všelijakých vecí dosť vídať, kto ich najsť umie, — to Jánošíkova zahradka a v nej všetko, všetko, čo do kuchyne treba, i Jánošíkov kostolík, kde mu pán farár Šramko prisluhoval večeru Pána, — i pivnica, v ktorej visia Jánošíkove nohavice; ale o pivnici niet znaku, len zápole strmia k nebu, jedle, ukazujúce vchod do nej, dávno vyvalily víchre. No o všetkom tomto náš mladý valach nevedel ničoho, lebo bol trochu nasprostastý a sveta nezkúsený. Nevedel teda o nijakých fígľoch, ako už len starší valasi vedia. Ale si on veselo prehvizdával a hľadel na tie svoje ovčiatka, ako veselo sa pasú.

Len ako tak pred seba hľadí, zatrbliece, zajasá sa mu niečo pred očami, ako malý ohník, ba pahrabka živých uhlíkov celá. Udivený nad tým, že kto navatril tu ohňa, začne pichať do toho ohníka svojou paličkou, a čo viac kutal do tej žiary, tým viac nabralo sa mu z nej na tú paličku. Ale nie že by bola obhorela, ako v ohni, — nie, ona ožltla, ako keď králiky rozkvitnú sa po lúke…

Ako sa ovčiatka napásly, zahnal ich dolu do doliny, do dvora gazdu svojho. Keď ich opatril, bolo ešte trochu vidno, sadol si ku vrátam na kameň, vzal paličku i nožík a začal tú paličku strúhať, len tak fŕkaly stružliny okolo neho.

Ide tade gazda, obzre sa na valaška, a vidí aj tie stružliny po zemi. Vezme z nich za hrsť a prizerá sa im, prizerá…

„A to si kde vzal?“ opytuje sa gazda.

„Tam, hen pod Veprom.“

„Daj mi tie stružliny, zaplatím ti za ne.“

Chlapec usmial sa: „Há, veď si ich berte; načože sú mi.“

Gazda zohnul sa a posbieral ich do jednej so zeme, a čo by ako mak, nenechal tam. Valach udivene prizeral sa tomu a nepovedal nič.

„A či vieš to miesto, kde si to nabral?“

„Viem, akože by som nevedel.“

„No, keď je tak, na zráň zavedieš ma ta, zaplatím ti; aj tebe bude dobre, aj mne.“

„Čože by vás nezaviedol, keď tak veľmi chcete; zavediem vás, veď toho tam bolo hromada, môžete si ho aj do cedidla nabrať, ak vám nevyhorí.“

Gazda nespal celú noc od samej nedočkavosti. Konečne brieždilo sa, a on sohnal valacha i kázal mu isť pod ten Vepor.

Idú, idú, prichodia oni popod tie zápole — a čo diaľ, tým sú ony strmšie. Už nevidno ani chodníčka, chlapec obzerá sa, postáva; zarudla mu tvár od spechu, pot vyrazil sa na čele; no konečne zastal, obrátil sa ku gazdovi a rečie: „Gazdíčko, ja už neviem, kde sme; toho miesta ja najsť nemôžem.“

A ani nenašiel ho viac. Gazda musel uspokojiť sa s tými stružlinami, za ktoré dal valachovi celých sedem groší; ale viac nedostal. Valach bol spokojný, či aj gazda — o tom sme nepočuli.

(V T. túto istú povesť tak rozprávajú, že valach našiel jaskyňu, v ktorej rástlo drevo takej podivnej žltej farby, a z toho odrezal si paličku, ktorá gazdovi zapáčila sa a on kúpil si ju od valacha. Za tú paličku dostal mnoho peňazí a z toho vystavil si dom, ktorý aj podnes stojí a ukazujú ho ľudia, že to ten za tú zlatú paličku vybudovaný.)