ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ide povesť o našej Rimave, že každý rok musí mať ľudský život za obeť. Veru, veru, dosť často prihodí sa, že z jari, keď v tisovských vrchoch topí sa sneh, Rimava vzrastá na rieku, nešetriacu ani hatí, ani brehov, ani mostov a lavíc cez ňu položených, strhne so sebou dieťa na brehu sa ihrajúce, alebo ženu načierajúcu do kupy vodu.

Alebo, keď príde príval v lete, vzrastú potoky Losinec, Rejkovo (Turek-Rejka), Ľadovo, Dolinka a Holubov potok, a tu berie divá riava skaliská a vŕby a vlečie ich ani čo by hračky boly, že to len tak hrkoce a hučí v tých mútnych vlnách, ako keď by sa deti obrov na skalky ihraly… A pred každým takým prípadom hučí to vo vode už vopred a ľudia si povrávajú: „Zasa niekto sa zatopí.“

Za dávnych časov, keď ešte Trstie bola jedna veľká hora a jedle velikánske rástly až po brehoch Rimavy, mala táto iné koryto. Tiekla ona tam, poza kolešne,^[1] kde len nedávno ešte ľudia prišli na stopy zhnitým doskám, pozostatkom tej píly, od ktorej obec dostala meno, keď usadili sa tu prisťahovalci, odtrhnuvší sa to z muránskej posádky, to z husitských vojov, to boh vie odkiaľ.

Za Miškovie^[2] kolešňou je i teraz krútňava. Voda pení sa a vlny rozbíjajú sa jedna o druhú.

Ale niet pamätníka tomu ani medzi staršími, len z úst do úst nadpovedia ešte staré ženy, že za jednej Veľkej noci Rimava dostala dva ľudské životy za obeť.

I vtedy, tak ako dnes, chlapci kúpavali dievčatá. A dievky, vediac, že neujdú tomu, čo im je súdeno, nezhŕdaly sa, ba čo aj zubami drkotaly, ony šly ku Rimave — „vďačne, koj musely“, kde ich taký parobok potom „otrepal“ do prostred vody. A voda ešte ľadová — dievčatá volaly na ratu, na mamičky, ale „u Boha pomoc“; iba keď boly ako myši, vtedy už bežaly domov preobliecť sa; niekedy aj nie, veď háby uschly i tak, a zdravému to neškodí. A za to dievčatá musely pekne-krásne uhostiť chlapcov pálenkou a koláčom.

Bola tu vraj dievka driečna, jediná dcéra svojej matere. Ilenkou ju volali, nemala páru medzi pilianskymi dievčatmi. Hrdo si viedla, i hrdo sa nosila. Mala by bola záletníkov dosť, ale ona nechcela ani jedného, len Štefan, chudobného komorášov^[3] syn, páčil sa jej: ale čože, keď im bránili veľmi, i otec i mať, i celá rodina. Lebo vám aj medzi sedliakmi jesto vyšší i nižší — a to najlepšie vraj, keď len svoj ku svojmu.

V tú istú Veľkú noc, keď toto sa stalo, Ilenka tak nechcela a nechcela sa dať obliať. A chlapci (známa vec je, že chlapci sú huncúti) nechceli upustiť od nej a na veľa predsa len vytiahli ju z úkrytu a vliekli ku Rimave.

No ona ešte aj tým mala ujsť — mocne sa im bránila. Napokon Štefan, nazlostený a „roznáturený“ na ňu a na tých, čo mu ju bránili, schytil Ilenku cez pás a niesol ju k Rimave.

„Do krútňavy s ňou, do krútňavy,“ vískali parobci.

„Jaj, kvietky moje, nieže ju, nie… prechladne, alebo ožobráči sa mi moje dieťa!“ volala a prosila matka.

Ale Štefan brodí sa vodou a hodí Ilenku do prostred riavy, ale ona drží sa jeho hrdla, ťahá ho za sebou a vlny krútia, rozbíjajú sa, hučí to v nich, ako chór vodných panien. Dvíhajú sa Ilenkine vrkoče i plávajú okolo jej hlávky, len ona nehybná, hlávka k nebu obrátená, oči otvorené hľadia bezvýrazne na zostrašených ľudí, ústa akoby na výkrik otvorené, osinelé.

Niektorí na brehu stojaci ešte smejú sa, iní už bedujú:

„Jaj, Bože ti môj, čo sa stalo, zle sa stalo. Deti, deti, čože sa nehýbete?“

„Ilenka, dieťa moje! Ľudia, ak ste z Boha, zachráňte mi moje dieťa!“ volá matka, zúfale zalamajúc rukami.

Medzi krikom chlapov a plačom žien opovážil sa ktosi do vody ku tým dvom mladým. Ťažko ich bolo roztrhnúť, oba už boli mrtví. Keď Štefana osvobodili od Ilenky, voda zafarbila sa krvou. A to na spodku vody v hlbokom nánese bola kosa, obrátená hore ostrím svojím. Na to hodil Štefan Ilenku svoju, a kosa prebehla mladým tielkom dievčaťa a prebodla i Štefanovi prsia.

Tak mala Rimava v tú jar dva mladé ľudské životy. Odvtedy mnoho vody ušlo dolu Rimavou, mnoho životov ľudských zahynulo vo vlnách rozľútených, a tak to bude ďalej, kýmkoľvek nevyschne Rimava, nespustnú obce okolo nej.