Z našej dediny

Naše staré ženičky poznali ju, tú „Babušku“. Ona bola tiež taká len malá, ale pohyblivá ženička. A nebola sprostá. Predtým to tie ženičky všeličo vedely, dnes nevedia a neveria už nič. Babuška vedela krásne prípoviedky rozprávať. To, čo ona rozprávala, už dávno sa ztratilo, ako vlna vo vlnách; len málo ostalo v pamäti našich starých, málo. Mládež to už ani veriť nechce, ako by to ani pravda nebola, — ani o vedomých ženičkách, ani o strigách (kameň im a sv… v ušiach).

Babuška rozprávala, ako Marku Šuchovie — pravda, už dávno — niečo zpoza plachty vyviedlo. A to vraj bolo takto:

Marka bola mladá ženička a bývala tu v „dolinke“ za farskou záhradou, kde ešte i teraz Šuchovci bývajú. Marka mala malé a ležala za plachtou s veľkými kohúty, hodvábom vyšívanými. Na prípecku ležala stará mať. Vyjmúc ich dvoch nebolo nikoho v dome. Chlapi to pásli kone, to boli na furmanke; bolo ticho v izbe i na dvore.

Zrazu zobudí sa Marka a zodvihne hlavu. Ktosi zavolal ju na meno:

„Marka, Marka!“

Hlas vidí sa jej byť známy, skoro ako hlas mužov. Sadne na postieľku a načúva, a tu len zas počuje:

„Marka, Marka, hybajže von málo.“

Ona vstane a ide za hlasom. A to len volá ju a vedie ďalej hore sadom až k tomu kameňu, kde to močidlo nad farskou zahradou. Tam rastie materina dúška, kvitnú belasé zvonce, myší chvostik, strieborník a iné.

V tom počuje zasa ten istý hlas blízko; ale už nevidí sa jej taký známy, ako jej rozkazuje: „Žienka, chyť sa zvonka; žienka, chyť sa zvonka!“

Slabosť a strach nadchodí mladú ženu. Ona klesá k zemi a chytá sa niečoho rukami, ako človek, ktorý padá, alebo topí sa; i počuje v tom zasa hlas druhý, akoby tomu prvému v odpoveď:

„Nič nemáš do nej, lebo má dúšku v ruke…“

Vôňa materinej dúšky rozniesla sa vzduchom a vôkol zavládlo ticho…

Doma dieťa zaplakalo, stará mať zobudia sa:

„Marka, Marka, či spíš? Či si to ty bola tam von, či prisnilo sa mi, že dvere zívly?“ Marka neodpovedá.

Sídu stará mať s prípecku, zažnú svetlo, posvieťa za plachtu: tu Marky niet.

„Pane na nebi, toto je nie s kostolným riadom!“, zvolá zostrašená žena a počne sháňať súsedy, aby išly hľadať Marku, čo je s ňou.

Našly ju, našly tam pri tej skale „omhletú“ (ako hmla). V ruke pevne zovrenej mala chĺpok materinej dúšky. Keď ju prebraly, ona rozprávala im, čo a ako sa s ňou porobilo.

*

Tak sa zdá, že zvonky neznamenajú dobré. Rada by vedieť, či aj inde. Nemci hovoria: „Glocken bedeuten Tod.“ A keď mladý zať dá kvietok mladuche a je to náhodou zvonček, oni vraj nesídu sa, alebo umrie jeden z nich.