Zlatý fond > Diela > Z našej dediny


E-mail (povinné):

Terézia Vansová:
Z našej dediny

Dielo digitalizoval(i) Daniela Kubíková, Erik Bartoš, Ida Paulovičová, Katarína Tínesová, Ľuboš Tines.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 93 čitateľov

XV. Vďačný medveď

Uhliari tiež vedia všeličo rozprávať. Oni vedia to i to, i o černokňažníku i o tom čiernom z pekla, i počujú hudbu a škrek čertovej svadby, a preto musí to byť aj pravda. Veď sa za starých časov všeličo dávalo vidieť — teraz toho už nepočuť viacej.

Ale toto je naozajstná pravda. Uhliari to rozprávali.

Že išla jedna uhliarka s ťarchom[6] ku mužovi. Mala čo niesť na chrbte a preto len pomaly šla hore vrchom na „Rožkovú“. Ako tak ide, pozre hore, vidí tu veľkého medveďa sedieť pred sebou.

„Jaj, Bože môj!“ zvolá žena v strachu, a temer spadla od veľkého ľaku. Nevedela, čo urobiť, či sa vrátiť, či bežať na bok, či napred, — nič nevedela. Naostatok, vidiac, že mu ujsť nemôže, pomyslela si:

„Poručena Pánu Bohu, už som ja v tvojej moci.“

A tu medveď išiel proti nej. Ona sa ani nehýbala. Vystre medveď laby a chytí ju za plecia, posadí ju na trávu. Úbohá žena ani temer nedýchala od strachu. Medveď ku nej, a len otŕča jej labu a trasie, osŕka tou labou. Žena zbadala, že ten medveď musí dačo mať v tej labe. Vezme mu ju do ruky a pozerá, pozerá, len tu naozaj: v labe bolo drevo zadreté.

„No,“ pomyslela si, „to ja ihličkou nevykolem, to je veľké,“ — i spamätala sa, že má kdesi aj nožík. Vykrútila batôžok a vyňala nožík, i vyvážila mu to drevo z tej laby. Medveď všetko trpel, ako by rozumel a len hlavou kýval a mumľal — od bolesti.

Konečne bolo drevo von. Medveď oblizoval si labu a potom začal jej ruky i hlavu i háby lízať. Zrazu schytí sa macko a beží do hory. Ženička tiež nelenivá, nazdávajúc sa, že už medveď nepríde, pobrala svoje veci a hybaj, ponáhľala sa svojou cestou. Len tu vidí, že medveď vracia sa z hory a zaberá za ňou.

„No,“ pomyslí si žena, „keď si mi dosiaľ nič neurobil, neurobíš ani teraz,“ a zastala, čo bude ten medveď robiť. Medveď ide ku nej a nesie jej voľačo; príde bližšie, i vidí chudobná žena, že medveď nesie jej v pysku plášť utešeného medu. Položil jej med k nohám, pozrel na ňu a zašomral. Ženička naradovaná vzala med do obrúska, a medveď, vidiac to, spokojne pobral sa do hory.


[6] „ťarch“ — živnosť vydielaná sluhom, valachom a rubárom — toľko ako „merinda“

« predcházajúca kapitola    |    nasledujúca kapitola »




Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Prihlásenie do Post.sk Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.