Z našej dediny

Uhliari tiež vedia všeličo rozprávať. Oni vedia to i to, i o černokňažníku i o tom čiernom z pekla, i počujú hudbu a škrek čertovej svadby, a preto musí to byť aj pravda. Veď sa za starých časov všeličo dávalo vidieť — teraz toho už nepočuť viacej.

Ale toto je naozajstná pravda. Uhliari to rozprávali.

Že išla jedna uhliarka s ťarchom^[6] ku mužovi. Mala čo niesť na chrbte a preto len pomaly šla hore vrchom na „Rožkovú“. Ako tak ide, pozre hore, vidí tu veľkého medveďa sedieť pred sebou.

„Jaj, Bože môj!“ zvolá žena v strachu, a temer spadla od veľkého ľaku. Nevedela, čo urobiť, či sa vrátiť, či bežať na bok, či napred, — nič nevedela. Naostatok, vidiac, že mu ujsť nemôže, pomyslela si:

„Poručena Pánu Bohu, už som ja v tvojej moci.“

A tu medveď išiel proti nej. Ona sa ani nehýbala. Vystre medveď laby a chytí ju za plecia, posadí ju na trávu. Úbohá žena ani temer nedýchala od strachu. Medveď ku nej, a len otŕča jej labu a trasie, osŕka tou labou. Žena zbadala, že ten medveď musí dačo mať v tej labe. Vezme mu ju do ruky a pozerá, pozerá, len tu naozaj: v labe bolo drevo zadreté.

„No,“ pomyslela si, „to ja ihličkou nevykolem, to je veľké,“ — i spamätala sa, že má kdesi aj nožík. Vykrútila batôžok a vyňala nožík, i vyvážila mu to drevo z tej laby. Medveď všetko trpel, ako by rozumel a len hlavou kýval a mumľal — od bolesti.

Konečne bolo drevo von. Medveď oblizoval si labu a potom začal jej ruky i hlavu i háby lízať. Zrazu schytí sa macko a beží do hory. Ženička tiež nelenivá, nazdávajúc sa, že už medveď nepríde, pobrala svoje veci a hybaj, ponáhľala sa svojou cestou. Len tu vidí, že medveď vracia sa z hory a zaberá za ňou.

„No,“ pomyslí si žena, „keď si mi dosiaľ nič neurobil, neurobíš ani teraz,“ a zastala, čo bude ten medveď robiť. Medveď ide ku nej a nesie jej voľačo; príde bližšie, i vidí chudobná žena, že medveď nesie jej v pysku plášť utešeného medu. Položil jej med k nohám, pozrel na ňu a zašomral. Ženička naradovaná vzala med do obrúska, a medveď, vidiac to, spokojne pobral sa do hory.