ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Po záhradkách okolo domov a v sadoch „všia“ rastie zelinka, „čo jej čert vrštek odštiknul“. Kvietok má belasý, a ako rečeno, vršteku nemá.

Zelinka táto má ešte aj iné meno, ale to málo kto vie, meno čudné: „zraďsasám“. Ktože zná, kedy to meno dostala, a ako. Kto to chce vedieť, nech počúva, alebo nech si prečíta sám.

Bola vám jedna žena, vdovica. „Vdovica, cez blato lavica“, psota, bola dosť chudobná a nadto nadovšetko mala ešte aj so svojím nebohým mužom také trápenie, ako nik na svete. Lebo vám ten každý bohovitý večer prišiel domov a pýtal si jesť i piť, a musela ho tak obsluhovať a tak obchodiť, ako len živého. Naveľa sa vraj i hostina zunuje, nie to ešte mŕtvy muž, ktorý jesť zje, ale zarobiť nie. I bála sa ho, lebo bol strašný, aj nevyvladovala už s trovením a so živnosťou. Beztak je mrtvý nepriateľom živého — smrť nepriateľka života, — premyslela si teda žena, ako odpúdi si muža z domu.

A keď myslela, tak aj vymyslela. Ako jej tak prišiel poznovu do domu, rečie mu žena: „Ale, muž môj, ty viac vieš, ako ja; čože, ja som sprostá žena a z môjho sprostého rozumu nič nevykonám, poraďže mi ty, čo ja s tou mojou jalovicou robiť? Zakaždým, keď ju vyženiem na pole, vráti sa mi nazpäť do dvora. Už si neviem rady s ňou.“

A to všetko padalo na neho, ale on, hoc sa aj múdrym robil, nevedel, čo to má byť.

Nuž odpovie jej mŕtvy muž: „Nič inšie, žena moja, neurob, len ty choď do záhrady a naber zelinky, čo jej čert vrštek odštiknul, a navar jej hodne a potom pokrop všetky kúty aj okolo domu. Nikdy viac nevráti sa ti jalovica domov.“

Žena chytrá, hneď na zraň (za rána) navarila tej zelinky, a z večera, keď jej nik nevidel, pokropila „všia“ okolo hospôdky dovôkola, a už potom so strachom čupela pod pecou a čakala, čo sa bude robiť.

Len ti tu v obvyklú hodinu príde tot umrlý zasa, ale tentokráť len pod vyhľad (oblok), bo mu už tá zelinka zbraňovala prístup do izby. I volá zpopod toho výhľadu:

„No, máš ty šťastia, že som ťa nedostal, lebo by som ťa na márne kusy roztrhal, že si ma oklamala.“

Hoc aj dosť strachu vystála, ale žena mala odvtedy svätý pokoj.

A čo sa nestalo Jozefovi, Hroncovi — či bol z Telgartu, alebo zo Šumiaceho, neviem, dosť na tom, že zjednal sa on do Martinov za baču. Bol poriadny a tichý ako muška a neublížil nikomu, ani ako slncu prach.

Bačoval on tedy tým gazdom na spoločnom gazdovskom salaši, a dokým košarovali po iných poliach, bolo všetko dobre. Ale vám tak o pol lete prichodilo gazdom redikať sa so salašom, i preniesli košiar na Martinovie zem, pred „Vlčou pasekou“, kde to tie studničky blízko — a od tých čias Martin bol ako nie sám svoj. Lebo to miesto je od akživa nie dobré. Tam vychodí aj čierna pani, ba i poludnice vídať, i so zlým stretajú sa tam ľudia, — jedným slovom, je tam nepokoj veľký.

Ako Jozef niekoľko dní na svojom salaši pobudnul, zbadali ľudia, najmä ženy, že je s Jozefom nie dobre, že je veru nie sám v sebe. Ani už tak nedovrával sa s nimi, ako dosiaľ, ani nežartoval, iba hľadel do zeme, a keď ho tak nezradky dajedna zavolala, strhol sa, ako taký, čo má — nedaj Pane Bože — zlého v sebe. Ba aj to vídali, ako vyzlečený, taký, ako ho Pán Boh dal na svet, obehúval kolibu divo, až sa zajachtal, a keď už nevládal, srútil sa ako bez seba na zem.

Našla ho tak mamovka Máňovie, tá istá Marika, Pán Boh im daj slávu večnú — keď mu odnášala chlieb aj variačik s jedlom. I zastala si stará žena a prehovorí k sebe:

„Pane na nebi! s naším Jozefom je zle. Tomu treba spomáhať, lebo o toho pokúša sa sám ten zlý z pekla. ,Jozef — Jozeeéf!‘“ kričala starká už zďaleka na behajúceho baču. Jozef zastal a potom vbehol do koliby, aby si prehodil hábky na seba, a tak ide gazdinej v ústrety.

„Čože je to s tebou, Jozef?“ opýtala sa ho starká.

„Jaj, mamovčička,“ tak volali gazdinú starí i mladí, domáca i prespolná čeliadka, — „jaj, so mnou vám je zle! Ja sám neviem, čo mi je, ale mám veľký nepokoj, a to len, čo som sem prišiel. Ak ste z Boha, spomáhajte mi, aby som nezahynul ja aj moja dušička.“

„No nič, synak, neboj sa,“ tešila ho starká, „tebe my z Boha pomoci spomôžeme a vyženieme to zlô z teba. Najtro (zajtra) o tomto čase čakaj ma, ja prídem a prinesiem, čo treba.“

Jozef uspokojil sa a odobral hrnček s kapustou, chlebík položil na podišiar a starká odišla domov. Na druhý deň prišla zasa. Doniesla so sebou hrnčíček s odvarkom zelinky, „čo jej čert vrštek odštiknul“, a svätenú vodu, ktorú vypýtala si u dobrej známej, katolíčky, ktorá tu neďaleko v Hámriku bývala. Jozefa gazdiná zelinkou okädila, svätenou vodou obkropila, aj celú kolibu i okolo nej zôkol-vôkol, hovoriac pritom:

„Nerobím to zo svojej moci, ale z Pána Boha i Krista pomoci.“ I prežehnala Jozefa svätým krížom. Jozef načúval zbožne a veril tomu na vlas, že všetko to, čo mamovka s ním robila, vyženie to zlô z jeho srdca, a aj tak bolo, že od toho dňa Jozef už zasa stal sa tým istým človekom, čo bol pred pokúšaním zlého.

Ďakoval on mamovke našej veľmi pekne za túto službu, aj keď odchodil do svojho kraja. A ak žije — musel by už byť hodne vo veku — opýtajte sa ho, a on vám rozpovie, ako to bolo tam blízko tej povestnej „Vlčej paseky“ a čo mu preukázala zelinka, „čo jej čert vrštek odštipnul“.