ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Hm, to stalo sa na klenovských vrchoch — ale dávno, dávno. Gazda klenovský mal na „Oltárnom“ kolešňu a izbičku. Klenovskí obyvatelia obyčajne letujú na vrchoch, ba ktorí majú viac statku, i zimovať musia tam, aby krm nemuseli po neschodných cestách voziť do mesta.

Bola tichá, jasná noc. Od Vepra dúchalo ostré povetrie — ako niekedy okolo Jána býva, že je chladno, ako v jaseň.

Gazda náš uložil sa do sena v stodole, ale nespal — načúval. Bolo ticho a predsa videlo sa mu, že od hory vietor nesie vravu chlapov. Vtedy chodili hôrni chlapci po horách, a veru nebolo radno postaviť sa im na odpor. Načúva ten gazda, načúva, len tu raz naozaj dostavia si tí istí chlapci, na ktorých myslel. Videl ich cez škáru, že ich je viacej, nebodaj ich bolo dvanásť.

„Chlapci“ išli hore na kôlňu, šeptajúci medzi sebou, a tam na mäkkom sene poukladali sa. Ale nemuseli ešte všetci byť, lebo po chvíli prichodí ešte jeden a štverá sa hor’ na kôlňu.

„Či si to ty, Paľo?“ opýta sa jeden z tých, čo už boli skorej prišli.

„Ja,“ odpovedá ten. „Čože je?“

„Nuž nič; len či si vykonal?“

„Vykonal, neboj sa nič.“

„A či si dobre?“

„Dobre, nenajde ho nik, iba takí, ako my dvanásti.“

„Akože si ho zaklial?“

„Ako? Nuž tak, aby ho len dvanásti bratia mohli dostať, takí, ako sme my dvanásti.“

„Tak je dobre. Spite, chlapci, zima je, lepšie tu na sene, ako dakde v hore.“

Ešte za chvíľku šuchotali a šeptali, potom pospali všetci, a gazda tam dolu nepočul inšieho, iba chrápanie dvanástich chlapov a tu i tu zhúknutie nočného vtáka.

Nemohol zaspať. „Dvanásti bratia! Dvanásti musia byť,“ opakoval si v mysli a hútal ďalej. „Pane Bože, kdeže ti tu dvanásti bratia? Ktorá mati že ich toľkých vychová?“ A nepokojilo ho to veľmi. Vtedy, tak ako aj teraz, groše páčily sa ľuďom a zišly sa im vždy veľmi dobre. I nášmu Klenovčanovi by sa boly zišly, vedel už napred, ktoré pole by si za ne kúpil a ako by si dom ponapravil — ale dvanásti museli byť, dvanásti bratia!

Hútal, hútal, no nič nevyhútal. Naostatok len predsa zaspal, a spal do bieleho rána. Keď sa zobudil, chlapov na šope už nebolo, kto zná, kde oni už frištikovali, a ktože vie, kde budú poludňovať.

Zamyslený šiel gazda do mesta (Klenovca). Príjduc domov, sadol si na lavicu, oprel sa o stôl a hlavu založil do dlane. Tí dvanásti nešli mu s mysle.

„Čože je tebe, starý?“ opytuje sa gazdiná, chovajúca kuriatka na izbe.

„Nič,“ povie gazda a hľadí na tie kuriatka, ako zobkajú chlebík. I príde mu zrazu niečo na um a on povie:

„A to máš samé kohúty, žena?“

„Veru samé, ani jedna mládočka; nuž ale predám a kúpim mládky za ne,“ odpovedá gazdiná.

„A koľkože ich je? Vari ich je dvanásť?“

„Dvanásť. Tak ako sa vykotúľaly, tak ich je aj toľko.“

„Dvanásti bratia,“ zasmial sa gazda a skočil od stola. Gazdiná temer sa naľakala, čo tak strmo skočil a zasmial sa.

„Jaj, ako som sa ľakla! Čože sa ti robí?“

„Nič, žena moja; len ich nachovaj, tých dvanástich, a potom ich do koša a odvezieme ich ta na Oltárno.“

„Na kýho —?“ chcela už tak povedať, ako netreba, ale gazda jej pekne-rúče vyrozprával, čo a ako, a gazdiná rada, všetko tak vykonala, ako gazda rozkázal. Dvanástich kohútikov nachovali, polapali a do koša zaviazali, a tak ich sama gazdiná vyniesla hore, aby sa im len niečo zlého neprihodilo.

Okolo hospôdky hrabkali veselo tí „dvanásti“, až ti tu zajdú i kus ďalej, ale nie na veľkom, len tam pod uhlom kdesi to bolo, — začnú hrabkať, a tu, ako od samo seba, vyvrhne sa im poklad: hromada peňazí…

Zoškriekaly kohútky, zasmial sa gazda, že predsa len našiel tých dvanástich, a posbieral peniažky do jedného. A potom už gazdoval, ako vedel, kýmkoľvek neumrel a nenechal všetko tu na tomto hriešnom svete.