ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Kdesi a kedysi žil bohatý človek. Mal všetkého dosť, bohatstva toľko, že ani sám o ňom nevedel. Mal i peknú ženu, ale čože, keď nemal toho, po čom najväčšmi túžil: detí. Často rozmýšľal o tom, komu on to svoje bohatstvo nechá, či len pre cudzieho nasháňal toľkého imania? Veď aj najchudobnejší bedár teší sa dieťaťu svojmu, i najbiednejšia mať objíma vrele plod srdca svojho, a on ktorý by ho zlatom odvážil, nemá ho mať?

Konečne vyslyšal Boh jeho prosby a túžby: žena jeho stala sa matkou.

Ich radosť bola veľká, s nimi radovali sa aj ich priatelia a čeliadka. Ale radosť táto bola neúplná, lebo vešteno bolo tomuto dieťaťu, ktoré malo sa narodiť, že v šestnástom roku zabije ho hrom.

Dieťa narodilo sa — hodný chlapec!

Rodičia strážili nad ním, chránili ho, ako to oko v hlave, aby sa mu nič nestalo, a vychovávali ho tak, ako ľudia bohatí vychovávajú deti svoje.

Deti rastú, ako konope. Rástol i náš chlapec a bol poslušný a čo deň hodnejší. Ale nikdy on nebýval taký veselý a samopašný, ako iné deti.

Rodičia často pozorovali vážnosť a zamyslenosť chlapcovu, a spytovali sa, čo mu je, prečo je taký vážny. Ale chlapec sám nevedel im odpovedať na to.

Roky uchádzaly. S veľkým strachom videli rodičia prichodiť šestnásty rok svojho syna. Rozmýšľali, ako zachrániť svojho syna pred strašnou smrťou, ako a kde ho ukryť?

Po dlhom trápení a radení rodičia prišli na tú myšlienku, že dajú vystaviť pivnicu s múrmi na dve siahy hrubými, so sklepením takým, že ani hrom ho nerozbúra. Pivnica stála naprostred dvora a bola svojou pevnotou nemalým potešením bohatého človeka. Lebo myslel si, že už zachránil syna svojho pred istou smrťou, keď v tej pivnici schová ho v ten deň, na ktorý prorokovaná je smrť chlapcovi.

I svitol osudný deň. Bolo krásne letné ráno. Nebo bolo čisté, ako slza. Na celej oblohe nebolo vídať ani mráčka. Rodičia, ktorí od strachu a bázne celú noc ani oka nezatvorili, vstávali ešte s väčším strachom s lôžka svojho.

Pred samým poludním vedie otec syna svojho do pivnice. Ide s nimi i matka a sprevádza ich aj čeliadka.

Na dvore sa zastaví chlapec a spytuje sa:

„Načo vediete ma do tej pivnice? Tam je tma a zima, tu je svetlo, jasno a teplo: nechajte ma tu von.“

No rodičia nechceli mu privolif, len aby šiel, kam ho oni vedú. Že veď oni tú pivnicu pre neho vystavili.

„Pre mňa?“ spytuje sa zadivený chlapec, „a načo?“

Tu naveľa vyrozprávali mu rodičia, ako mu bolo vešteno, že v deň, keď bude vstupovať do šestnásteho roku, zabije ho hrom.

Chlapec ešte len teraz nechcel isť do tej pivnice.

„Keď,“ riekol, „súdeno mi je umrieť, nájde ma smrť aj pod tým sklepením, tak ako pod holým nebom. Ak mám umrieť, umriem radšej tu. Všade som v rukách a moci Božej.“

A nedajbože pohnúť sa s miesta.

Prosil otec, plakala mať, aby šiel do toho pevného úkrytu, no on nič, len ruky zopial k modlitbe a hľadel k nebu…

Na nebi sniesol sa malý sivý obláček — vietor zavial, zablysklo sa, zahrmelo a ohnivá strela vletela do sklepenia pivnice a rozpárala kríž na kríž múry na dve siahy hrubé.

Chlapcu pod holým nebom stojacemu nestalo sa nič…