ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Bývala raz tu za Rimavou, tam, kde teraz Petricovie kolešňa stojí, malá, šťúpla ženička. „Peknou“ ju prezývali.

Jednu sobotu išla ženička do Soboty na trh. Zastala si na námestí, predávala tuším plátno. Idú tade rabi — po dvaja — a na predku i za nimi pandúr. Idú vedľa nej a „Pekná“ díva sa zvedave, lebo toho na Píle nevidí. Tu osloví ju jeden rab:

„Zkade ste, nevesta?“

„Z Píly,“ povie ona smelo a popošla za ním.

„Z Píly! Ej, či viete tie studničky v Štvorňovom?“

„Ako by som ich nevedela! Veď aj my tam máme kosienku.“

„Ver’ by sa rád napil z tej vody!“ vzdychol si starý, chorý rab. „Ej, neraz priľahol som si ku tým studničkám a pil, pil, kým mi duša žiadala.“

„Je to za voda!“ prisviedča „Pekná“.

„Ako oheň,“ doložil starý, „Povedal by vám dačo, nevesta, keby ste mi tej vody doniesli.“

„A čo by som nedoniesla, veru donesiem; ak chcete, celú bedničku vám donesiem.“

„Veru zjavím vám, kde leží „základ“ tam pri jednej z tých studničiek. Bude vám dobre, i vašim deťom.“

„No, čakajte ma na dnes týždeň, tu budem.“

S tým rozišli sa s rozdielnymi túžbami v srdciach.

„Pekná“ nemala ani strpenia do toho času, kým nenabrala vodičky zo studničiek do malej bedničky. Jej žiadosť rabova nebola podivná. Náš ľud nemá mnoho viac nad dobrú vodu, a ťažko ju postráda v Sobote a na Dolnej zemi, kam chodí na žatvu.

Ako prišiel piatok, ona vzala vodičku na chrbát a putuje pešo do Soboty, aby ráno včas už bola na mieste. Vyzerá, čaká rabov, — čaká dlho darmo. Okolo nej schodia i rozchodia sa ľudia, jedno predáva, iné kupuje. Ten chváli, tento haní, a tu počuť divnú miešaninu slovenských a maďarských slov. Jedna známa osobnosť sobotského trhu volá na „Peknú“:

„Kúpte, ženička, kleba, dobrá, puha, zítrá pečená!“

Ale „Pekná“ jej nepočuje, smiech jej rodných odzneje naprázdno…

Vodička už oteplieva, čakaný neprichodí.

Ide tade zástup do cintorína. Smutný to sprievod. Vopred chlapec s čiernym krížom, kňaz i kantor za ním a potom rad rabov, po dvaja spolu. Medzi nimi štyria nesú rakev prostú. Márne vyzerá „Pekná“ svojho „starého“ medzi nimi; za rabmi zasa stráž pod bajonetmi…

Ľudia zastávajú a hľadia vážne za smutným sprievodom. Chlapi snímu klobúky — hľadí aj „Pekná“.

Ktosi spytuje sa: „Koho to nesú?“

„Nuž raba, — či nevidíte; starého, Slováka — umrel včera ráno,“ odpovie Soboťan.

Tak poznala „Pekná“, že prišla pripozde, že vyniesli ho a s ním sľub jej daný o tajnom „základe“.