ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Rástla predtým medzi papierňou a Zlámancom hustá rokytina. A z tej rokytiny vychodil s času na čas pán. Že to pán nebol dobrý, to môžete vedieť. Tí, ktorí ho videli, veru ľakli sa ho. Oblečený bol čierno, mal — nezľaknite sa — kopytá a na hlave klobúk. Ale čo pod klobúkom, to vám neviem povedať, lebo on klobúka nezdvihol nikdy, ani keď v meste alebo na Píle zvonili, ani keď sa sišiel s niekym.

Ide raz cestou sedliačik, tuším z Handľov, aleho z Polhory. Zabral sa bol do jarmoku do Soboty kupovať voly, ale ho omínalo čosi. Vzal si málo groší. Veď by si on bol vzal aj viac, keby bol mal, ale kdeže ich mal vziať? Ide tou cestou a rozpráva si hlasne:

„Ta, hriešny človeče, ta čože budeš robiť? Peňazí málo a statky chceš kupovať. Chudobný človek — hotová opica. A chudobnému i z hrnca vykypí. Len ako to bude s tým jarmokom, ako! A zborgovať teraz nikto nechce — na statočnosť nikto nič nedá.“

Ako si tak hovorí, len vám tu raz kde sa vezme, tam sa vezme, postaví sa pred neho pán Rokytovský. Chudobný človek ho ešte nepoznal, a preto poklonil sa:

„Pochválen Pán Ježiš Kristus!“

Pán Rokytovský smraštil sa veľmi, on nerád mal poklony, a ešte túto, preto neodpovedal ani bé ani cé, len sa hneď spytuje, kde a načo ide. A ten mu pekne-rúče vyrozpráva a všetku svoju biedu vyžaluje.

„No, keď je tak, tu máš sto zlatých na tie volky, čo ti ešte chybujú.“

Sedliak neverí svojim očiam, ale jednako, čo vraj oko uvidí, to srdce uverí, a ešte: oko je zbojník. Nuž peniaze páčili sa mu a rád by ich bol mal; ale čože, zadarmo nik nič nedá — pomyslel si a nahlas riekol:

„A akože to, pán urodzenký?“

„Akože? Nuž na takto rok, v túto istú hodinu, donesieš mi tie peniaze sem vrátiť.“

„A interes?“ opytuje sa Polhorec.

„Nijaký, iba peniaze, sto zlatých. A akby som tu ešte nebol, zavolaj len vo tri vrhy: ,Pán Rokytovský!‘ a ja ti hneď tu budem.“

Peniaze prešly z ruky pána Rokytovského do rúk sedliaka. Poďakoval sa Polhorec a šiel svojou cestou, všade shovárajúc sa so sebou a tešiac sa svojim grošom. Na jarmoku dobre sa mu vodilo, kúpil krásne dva voly ani ľvi, a také párne, že by ich nebol ani pri lampáši na poludnie navyberal.

A dobre sa mu viedlo s tými „voukami“. Zarábal na nich, a nezabúdal odkladať pre pána Rokytovského. Na konci roku aj pekne-krásne mal sohnatých všetkých sto zlatých až do krajciara. I vybral sa s nimi zasa na tú istú cestu.

Prišiel ku rokytine, volal: „Pán Rokytovský!“ Nič neozvalo sa. Cesta bola pustá. Zasa: „Pán Rokytovský!“ Zasa nič, nikto nečuchnul.

„Pán Rokytovský!“ kričí milý Polhorec po tretí raz. Ale volaný neprichádza — iba sa vám tu ozve ktosi z húšťavy:

„Darmo ty voláš pána Rokytovského! Ten zabil sa na Čiernom blate. Choď domov a užívaj tie groše v bázni Božej aj ďalej…“

Polhorec nedal si to viac ráz opakovať, vrátil sa domov, a ak neumrel, i posiaľ žije.

A možno, že si ku tým volkom kúpil aj kravičku, a tá mala zvonec…