ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

A už či veríte, alebo nie — predtým vám to bolo inak, ako je dnes. A predtým aj všeličo dalo sa vidieť, i tí diabli chodili pokúšať ľudí, lenže čo sa nespustil Boha, tomu neublížili — lebo nemali práva do neho. Iba čo ho napokúšali a čo strachu vystál.

Kosili raz chlapi kdesi pod Babinou trávy. A tam aj nocúvali, lebo „zavčasu, za rosy, najlepšie sa kosí“.

Nakládli, navatrili si ohňa, posadali okolo neho a potom čo ktorý mal, povyťahoval, a to slaninku, to bryndzičku ujedali si a zapekali fajky. Okolo nich ticho, tichúčko. Ohník veselo blnkotal, iskry letely a zhasínaly vo vzduchu, listie a ratolesti najbližšieho krovia chvely a trblietaly sa v zohriatom vzduchu, dolu žblnkotal potok a tu i tu zašveholilo vtáča. Bolo jasno, na nebi nikde obláčka nevídať.

Spomínajú chlapi všeličo, medzi besedovaním prišli aj na tých priepasníkov pekelných.

„Ha, švagre, bez tých je nie, no nie! To mi môžeš veriť, že tí chodia, aby pokúšali ľudí. Či vieš, Ondrej, keď sme to s našimi ženami striehli na tot poklad?“ spýtal sa rozprávajúci jedného z kamarátov.

„A to na Glôbišku?“ pýta sa Ondrej.

„Mhmm — tam.“

„Tuž a čože ďalej?“ opýtajú sa iní.

„Nuž, natáraly nám ženy, že tam na Glianiku a Glôbišku vyhára poklad, a že práve malo byť Vstúpenie, išli sme ho striehnuť. Pred Vstúpením v tú noc, tak mohlo byť okolo jedenástej. Ako tak sedíme — teplo bolo a ticho — len vám tu raz priletí na koni pán — s pípou, kúril, len mu tak z tej pípy oheň padal.“

„Adaj ale na koni?“ spytuje sa najmladší z chlapov.

„Akože, na koni, takom, len mu tak pod kopytami iskry sršaly. My sme sa nazdali, že to pán, ako pán, postávali sme pekne a poklonili sme sa: „Pán Boh daj dobrý večer!“ Ale on nič, len prefrngnul vedľa nás. Iba sme hlavami pokrútili, strach nás obchodil, až ja poviem: No nič, reku, to je nie dobré, poďme my domov. Ideme my za ním tou cestou k Píle a dívame sa naň, lebo mesiačik svietil a bolo ako vo dne, — kým nepríde na tot mostík poniže Píly. Iba tam hurt zostal a pán i s koňom prepadli sa, ani nevieme, kde. Tak, hľa, musí len byť voľáky ten pokušiteľ.“

„Nuž a tu na Kráľovom? Koľko ráz počuli tu voliari na lúke muziku — gajdy — a v potoku škrek, hvek, piskot, ako by všetko dodrúzgať malo — tak: na hore gajdoval, a v jarku svaďboval.“

„No,“ rečie najstarší, „nespomínajte ho veľa, lebo vám môže aj prísť.“

Nestačil to dopovedať, len, kde sa vezme, tam sa vezme, postaví sa pred nimi malý chlapčok.

„Či chcete trnky?“ opýta sa a hľadí na chlapov.

„I načože by nám trnky boly?“ riekli chlapi a popozerali jeden na druhého. Chápali, čo to už má byť.

„Či chcete šípky?“

„Nechcemo!“

„Či chcete hlôžky?“ pokušiava zasa maličký.

No aj naši vedeli, čo treba povedať. I ohlási sa Paľo Mihovkovie:

„Ale, čo nechceš, čo si neprišiel!? Oj, nech tam osvitne, kde zamrkne. A kedyže bolo Božie narodenie?“

Nestačil dopovedať, chlapčok zmizol, i strhol sa vresk, tresk po hore a po jarku a víchor sa schytil taký, len tak krovinu lámal a drúzgal. Ale našim nestalo sa nič, do nich zlé už práva nemalo, keď spomneli na Božie narodenie.

Dobre, že nepovedali, že chcú trnky, alebo šípky, hlôžky, lebo by ich bolo povláčilo po trnine, po ožiní, hložine a po všetkých čertoch-diabloch, kým by sa neboli zastavili hen kdesi v jarku.