SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

A zažiarila…

A zažiarila predsa raz z tej svojej nadoblačnej výšky, keď nepohol sa stromu list, len kvety ľúbal vánok tíšky, keď zaspieval som nadšene jakéhos’ blahocitu plný, sťa slávikov by k závodu chcel vyzvať žitia na výslní, keď hviezda s neba padala tak skvelá, čistá, jasná, biela, sa zdalo mi, že nebo tiež svoj úprimný nám pozdrav ssiela. A hviezda s neba padáva, a slávik roztúžene spieva, a vetrík tíšky lístočky vše poobjíma, poovieva. A dívavam sa na nebo, kde milion svetiel ohňom blčí, a srdce moje sklamané len mlčí, mlčí.