Stroskotanec sférických letov

Ako ten život uteká! Jak auto šialene pádiace krajom, zelenou alejou sviežou, kvetnatou nivou, (kde motýli pestrí sa hrajú, detvákov dvoje sa na slnci vypeká) okolo chalúpok — kuriatok učupených tak skromne, (pred nimi vetché stareny klebetia podaromne) i pozri zamĺklych lesoch, potokoch bublavých, pustnúcich hradoch, čo veky ich opriadly tajom, povedľa šípkových ruží, odľahlou dolinkou snivou, kde z krovia vtáča sa ozýva pieseňkou šveholivou, a pasažier znavený mäkne, kýms’ sladkým zvládnutý citom, jak doma cíti sa, na lone rodnej vsi — matky, (šťastného detstva zašlý čas, akýs’ bol radostný, sladký!) beh mierni bujného tátoša, zastáva na chviľku celkom, — — — — — — — — — — — — — — — — — — — — — — — — aby za okamih krátky zas v diaľavu neznámu uháňal s divokým revom, opojným závratom jazdy šialenej zmámený, (kol neho radostný hymnus znie života), ako by ešte pred svitom vletieť mal v kraj bájny, vysnený. V tom behu divom, čo prestania, oddychu nezná, sa mihá obraz za obrazom, jeden krajší než druhý, kraj letí za krajom, pestrými barvami hýri; vše krava pred autom sstrečkuje, splašená husička vzlietne, nezbedný prebehne chlapec, vysmiate kývajú dievčatá; dážď tiahne po horách, slnce pás vykúzli dúhy; kobyliek kŕdle tančia, keď lučinu pokosili; pravica zamáva v pozdrav, keď auto — paripa druha vše stretne. V tom behu závratnom nezbadáš ani, že slnce zapadlo, deň sa už k večeru chýli. Len lampa keď cestou vše mihne sa rozžatá, hora sa začernie v stráni, nad tebou hviezdnatá obloha rozpjatá, pod tebou viesky v čierny plášť zhalené jakoby snily: doľahne na teba samota, v dúm klbko hravo ťa zamotá, nad púťou svojou sa zamyslíš, kam speješ? Či to bdieš a či sníš? Kedy to auto dohrčí, čo blesky vysiela, pasažier z neho vyskočí: Už sme tu! U cieľa!?