SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Umiera jeseň

Sa objímajúc s dňami slnnými stárnuca jeseň — márnotratný kráľ — rozdáva skvosty hrsťmi plnými. Od granátov jej sa leskne, od perál jazero smavé, jej listie chodník zláti, čo milenci ním blúdia túžbou spjati. Tak ľahko, bezstarostne rozdáva poklady svoje každému dookola, až zaľahne hmla obzor modravá. Lež v noci vietor prudký zaveje, nametá raždia, piesku v aleje, sa spustí leják, zaburáca hrom. Čo vidíš ráno? — asnáď zlým to snom? — kráľ-jeseň zmizol — žobrák úbohý navíja handry scvrklé na nohy. Zrak zúfalý má, div ťa neumučí, v noci sa s hrúzou zo sna strhávaš, keď vonku s vetrom žobrák bôľne skučí.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
SkryťVypnúť reklamu
reklama