ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Aj u Hladkých mali jeden taký obľúbený citát a že sa ho pridŕžali, mnohý povedal o nich, že sú blázni. Pre Hladkého to bolo dôležité, že Syn Boží povedal:

„Hľadajte najprv kráľovstvo Božie a jeho spravodlivosť, a to všetko vám bude pridané.“

K tomu veršu tak pekne pristal druhý:

„Nestarajte sa o zajtrajší deň, lebo zajtrajší deň sa bude starať o svoje veci. Dosť má deň na svojom trápení.“

„Ten človek si vám vždy spieva,“ hovorili susedy, „či v zime, či v lete, či sa mu dobre vodí, alebo zle, on si vždy spieva.“

Nemali Hladkí okrem tej chalúpky len svoje štyri ruky a drobné deti. Prvý rok to išlo dosť tvrdo, než sa vyplatili všetky drobné dlhy, a vymenilo sa, čo kde bolo zastavené.^[3] Potom bolo treba slušne zašatiť deti i seba. Neraz videli susedia Hladkého šiť až do polnoci. Remeselník bol on dobrý, a žena mu pomáhala, čo len mohla; aj na okolí dali si k nemu šiť. Termín nepretiahol, robotu robil dobrú, prívetivo sa s človekom pozhováral, a keď nebolo ako zaplatiť, uznal, počkal. Niektorí ho síce naťahovali nesvedomite; on sa s nimi nedoháňal.^[4] A Boh ich vždy naklonil, tak že mu predsa poplatili.

No pri takom poriadku by sa bol mohol obuvník ľahko zmôcť, keby nebolo tej výpovede: „Hľadajte najprv kráľovstvo Božie.“ Hladký mal viac časopisov, a tie ho voľačo stáli. Z nich sa dozvedel o nejednej potrebe v kráľovstve Božom, a každej chcel — čo ako málo — pomôcť. Len si už so ženou porátali, koľko by mohli dať, poradili sa, on napísal; ona zaniesla na poštu. Tým sa stalo, že Hladkého meno bolo známe na mnohých miestach. Mnohí muži, omnoho vzdelanejší, prišli sa podívať na toho prívetivého kresťana, ktorý také srdečné listy písaval a zaujímal sa o všetko dobré. Nosili mu knihy, takže po krátkom čase mal už celú peknú knihovničku.

Práve pre ten citát stal sa z Hladkého človek, ktorý nechcel zostať taký sprostý, ako ho našiel Boh, keď vzhliadol v milosti na neho. Myslieval si on: „Mám hľadať, šíriť kráľovstvo Božie na zemi; a ak mám sám patriť do neho, hanba by mi bolo zostať takým sprostým a ani len nevedieť, čo ten môj Kráľ robí za chotárom, ako sa šíri Jeho kráľovstvo medzi ľuďmi. A keď mám raz bývať v onej novej zemi so všetkými Božími dietkami, musím predsa vedieť i ako sa im tu vodí, čo robia, koľko musia znášať. A musím niečo vedieť o tých národoch, z ktorých pochádzajú.“

Nuž, a „všetci budú učení od Boha“. Keď Boh videl, že Mu Hladký chce robiť česť, tak mu v tom pomáhal svojím Duchom a do jeho domu mu posielal i primeraných ľudí.

Za tých pár krátkych rokov sa s mladým obuvníkom vďačne porozprával nejeden vzdelaný človek. Neraz volal Srnianka, keď mal nejakú milú návštevu. Ale tento buďto nemal kedy, alebo keď aj prišiel, otváral ústa, o čom sa to Hladký rozpráva so svojím hosťom. Lebo on sa držal len svojho požehnania. A keďže to požehnanie spočívalo na tom kúsku zeme, ktorá mu patrila, tak bol k tejto zemi prikutý celou mysľou, celým srdcom, že nemohol ani pochopiť, ako sa to ktosi môže starať o ľudí, ktorých nikdy nevidel. „Ja od nikoho nič nepýtam, nech sa každý stará o seba!“