ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

No čo bolo medzitým u Srniankov? Umrel Srniankovi bezdetný strýc; jeho majetok pripadol bratovým deťom. Ušlo sa z neho Srniankovi pod päť meríc rolí, dve kravy a tisíc korún. Pribudlo s majetkom práce i starosti.

„Požičiam to medzi ľudí,“ rozmýšľal sedliak, „ktovie, či vrátia. Chalupa je stará, postavím novú. Tí chudáci Hladkí budú mať dve izby, a my sa strkáme po všelijakých kútoch a pri jednej obchádzame — a to pri našom požehnaní…!?“

Nuž dali sa Srniankovci stavať. Postavili veľký, nový dom, pokryli škridlicou. Mnoho sa pritom nadreli, mnoho nahrešili. Lebo Srnianek, keď mu to zdedenú sumu ďaleko prevyšovalo, chcel všetkých remeselníkov utískať. Tí sa nedali, a ktorí sa dali, zlorečili potom aj jemu, aj Bohu. A keď všetko bolo hotové, vtiahla rodina do domu celá rozorvaná a nešťastná.

Keďže Srnianková nemala nič tak spravené ako to ona chcela, začala sa s mužom žrať. Toho i tak trápilo, že mu prirástlo dlhu. Hnal teda všetkých do práce tak, akoby každý mohol robiť za troch.

Za krátky čas bol ten nový dom práve taký nečistý a v neporiadku, ako býval ten starý. Nikde tichého, čistého kútika; lebo aj keď už mali prednú izbu, v ktorej nebývali, ale nanosili si tam hrncov s mliekom, a ktovie čo ešte. Na posteli boli tie isté špinavé periny, ani nepokryté. A kamkoľvek oko pozrelo, nikde nebolo nič na mieste a nič pekné. Ach, nebol by sa mal Pán Ježiš ani v tom novom dome kam usadiť, tak ako v tom starom. A načo by si sadal? Však nik nemal pre Neho času. Slovo Božie čítavalo sa už len v nedeľu, aj to pre veľkú únavu nad ním všetci spali.

Prišiel raz Hladký k Srniankovi, doniesol mu obuv. Pýtal si plácu toľkú, ako od každého druhého. Začal sa sedliak jednať:

„Spusť mi, Janko; mám toľké veľké výdavky, mnoho ma stála tá stavba.“

Spustil mu Hladký, ale hovorí:

„Počuj, Ondrej, načo sa ty tak drieš? Bolo tebe treba narobiť toľko dlhu? Zdedili ste pekné peniaze, mohli ste nimi vyplatiť staré dlhy. Dom ste mali ešte nepoškodený. Keď vám jedna izba bola málo, mali ste predať tie zdedené role — však máte dosť svojich, ani obrobiť nestačíte — a pristaviť za to peknú, veľkú izbu. Dnes by si bol bez dlhu a bez starostí. Takto pre samú starosť čochvíľa zabudneš sa starať o kráľovstvo Božie a jeho spravodlivosť. Poznáš Boha, poznáš Krista, a tvoje deti vyrastajú ako tá nemá tvár. Však im nedáš ani času, aby premýšľali o Kristu, nie to aby si ich o Ňom učil.“

Uznal to sčiastky Srnianek — ale len sčiastky.

„Vieš,“ hovorí, „ja chcem ľuďom dokázať, že žije ešte ten istý Boh, ktorý požehnával patriarchov, a že ten, kto Jemu slúži, aj tu na zemi prežije veľké požehnanie.“

„Dobre, Ondrej; no, to nie je to najväčšie požehnanie, mať cez hlavu rolí, lúk, dobytka! Ale to je požehnanie: mať Syna Božieho v srdci a vo svojom dome. Pozri na mňa; keď sa k tebe prirovnám, ty si boháč, ja chudák, a predsa by som nemenil s tebou. A aký je vlastne medzi nami v tom telesnom rozdiel? Ty máš dom, aj ja ho mám; ty sa naješ doma koľko ti treba, aj ja sa toľko najem; tvoje deti sú zašatené, zaobuté, moje tiež. A raz, keď zomrieš, pôjdeš pred Boha s prázdnymi rukami, ako aj ja. No mne sa bude ľahšie odchádzať. Vy u vás či v lete, či v zime, nikdy neporobíte; ja, keď Pán zavolá, odložím hoci aj rozočatú obuv — veď ju druhý majster dokončí — a pôjdem. Teba bude veľmi tlačiť, že si to a ono nedorobil.“

„Hovor si, čo chceš!“ namrzel sa Srnianek. „Ja nechcem, aby moje deti, keď umriem, boli žobrákmi; Božie slovo hovorí, že „nevidel som potomstvo spravodlivého žobrať chleba“.

„A to ty musíš dokázať, aby tvoje deti nežobrali chlieb? Chudiatka! Či nevieš, že čo ty krvopotne nastĺkaš, môže sa stratiť v jednej chvíli, čo by to nikdy nebolo ani bývalo? Ja mojim deťom nenechám majetok, to je pravda. Ale ten Boh, ktorý — keď som hľadal Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť — pridával mi to ostatné pridá aj im.

Povedal som, že by som s tebou nemenil, a musím to ešte raz opakovať. Pritom ťa prosím, neprikladaj srdce k majetku a nenechaj ho tak veľmi k nemu prirastať. Lebo keď ťa Boh bude chcieť zachrániť, musí ti ho vziať. Ktovie, kto z nás viacej deťom zanechá; či ty, ktorý máš mnoho majetku, no i hodne dlhu, a či ja, ktorý to, čo mi Boh dal a zveril, môžem nazvať svojím. Lebo nikto nemá právo položiť ruku na to, len môj Boh, ktorému patrím so všetkým, čo mám.“

Rozišli sa obaja mužovia. Zabudli obaja na rozhovor, a všetko išlo po starom.