ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Toho roku bola veľmi veľká úroda na poli; a také dobré časy dal svätý Boh, že či sená, či zbožie, všetko popratali ľudia do stodôl. V každom stavaní si počul mlátiť. Aj u Hladkých v šope mlátili muž so ženou, a veľmi sa tešili, keď prišlo na meranie. A hoci mali roľu len pod mericu, odmerali dvadsať meríc zrna, čistého ako zlato.

„Aké požehnanie,“ radoval sa Hladký, „na celú zimu máme dosť chleba!“

„Nezabudni,“ pripomínala žena, „čo sme našli v Božom slove; že Bohu máme dať spravodlivý desiatok.“

„Ó, nezabudnem; a práve tak ma teší, že to môžem rozdeliť na dvoje. Jednu mericu na pohanskú misu, a tú druhú pre domáce potreby v Božom kráľovstve: vydávať kresťanské spisy a šíriť medzi ľudí, žeby tak nehynuli v mrákotách. Keď ešte zaplatíme cirkevnú a obecnú daň, dosť nám zostáva na celú zimu, môžeme udeliť ešte aj núdznemu.“

„Pozri,“ ukázala Hladká na deti, „ako im je dobre!“

Veru dobre im bolo. Najstarší chlapec staval duby v slame, mladšie dievčatko vozilo sa v nej zhora nadol, a najmenší s krajcom chleba sedel a smial sa radosťou, až mu slzy tiekli po tučnej tváričke. Vybozkával Hladký chlapčiatko, sám mal plné oči sĺz nad tou veľkou Božou milosťou a láskou.

„No, deti, dosť kriku,“ hovorí potom, „poďakujme Pánu Bohu, že nás tak požehnal.“

Pokľakli deti podľa príkladu rodičov; i maličký zložil ručičky. A keď sa pomodlili, prisvedčil i on hlasitým: „Amen.“

Zaspievali si: „Nuž Bohu ďakujme,“ a chceli práve ísť do domu, keď sa na hornom konci dediny strhol krik:

„Horí! Horí!“

Vydesení ľudia vybiehali zo stavísk.

Sucho bolo veľké, vody v potoku temer nič.

K nebu vystupoval ohnivý stĺp.

Rozbehol sa Hladký pozrieť k miestu nešťastia; vzal sekeru, putňu. Už zďaleka videl, že to horí Srniankovi dom. Kravy ručali, kone ako divé utekali — vyhnané zo stavania — dolu dedinou. Zbehli sa ľudia; krik, bedákanie — no, na ratovanie ani pomyslenia.

Stodola bola plná, pred ňou veľký stoh slamy, šopa oň opretá. Od veľkej horúčosti chytil sa dom, škridlica praskala, lietala na všetky strany: rozpraskali sa sklá na oknách, čerstvo maľované rámy i dvere horeli ako sviece. A ľudia stáli a stáli; na ratovanie ani pomyslenia! — Zhoreli okrem Srniankovho ešte dva domy a tri stodoly, potom stíchlo všetko. A netrvala táto hrozná chvíľa ani pol hodiny, a už len holé, čierne múry s očadenými komínmi čneli k nebesiam. Ako a kde oheň vypukol, nedalo sa určiť. Prostovlasá, rozcuchaná, mokrá, začiernená behala Srnianková, lomiac rukami nad hlavou; ani neplakala, ani nekričala; no, bola ako bez rozumu. A Srnianek? Toho keby nebol Hladký nasilu vyvliekol zo šopy, ktorá už horela, keď chcel sečkovicu ratovať — istotne by ležal zhorený na uhoľ pod zhoreniskom.

Keď sa ľudia rozišli každý po svojom, stál muž nad hrobom všetkého, čomu žil na zemi. Dom bol tam! — Celoročná úroda, to veľké požehnanie, na ktorom si toho roku toľko zakladal, rozpadlo sa v prach. Dlhu mal toľko, že jeho role sotva naň postačia, poistený bol málo — z čoho stavať? Jedna krava, tri prasiatka, husi, sliepky — všetko podusené. — Nepotrebuje oheň ani hodinu času, aby zničil výsledok mnohoročnej, ťažkej práce.

Ó, kto opíše noc žiaľu, ktorá zavládla v Srniankovom srdci? Udrela chvíľa rozlúčenia; opustilo ho všetko, čomu na zemi žil, a o čom vedel, cítil, že sa nikdy viac nenavráti.

Ako tak stojí s rukami skríženými na hrudi na dvore medzi pohoreniskom, okolo neho plačúce, ožobráčené deti, napadli mu slová Hladkého: „Ktovie, ktorý z nás zanechá deťom viac, či ty, či ja? Chudiatka!“

Áno, boli ony naozaj chudiatka: majetok zhorel, a Krista ešte nepoznali.

Ucítil muž, že on je všetkému príčina. Bolo tak, ako povedal Hladký:

Keď ťa bude Boh chcieť zachrániť, musí ti to vziať!