ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

No keď k Hladkému chodievali tak často na návštevu rozličné dietky Božie a u neho čítavali Božie slovo, spievali radostné piesne na česť Pánovi — a každý ho naučil nejakú — prišiel obuvníka navštíviť ešte jeden hosť, ktorého oni nevideli a tak ani nemohli vyhnať, a to bol — diabol.

Bolo to vtedy, keď Hladká zdedila po svojej tetičke tristo korún. Nahovoril neviditeľný hosť Hladkému, že keď má tých tristo korún, mohli by si teraz zväčšiť chalúpku.

„Veru,“ prisvečila žena, „všelikto k nám chodieva, akoby to bolo dobre mať osobitnú izbu, ktorá by bola vždy čistá. A keď sa susedia zídu na rozhovor, nemuseli by ich deti mýliť.“

Začali hneď robiť plány. Za kuchyňou mali veľkú komoru. Z tej bude tá izba, a vo dvore pristavajú komoru. Ach, temer od radosti nemohli ani spať. Tak si to krásne predstavili: v tej izbe nové, veľké okná, dvere, dlážka, pekná posteľ, nový stôl, lavica — až radosť. Nepotrebovali by oni takú veľkú izbu. Ale chceli by mať panskejšie, aby sa tí hostia cítili dobre.

Začal Hladký zháňať materiál do šopy; rozkázal si robiť okná i dvere. Ono, keď všetko porátal, čo bude stáť náklad na komoru i do izby, potom majstri, náradie, dlážka, kachle — videl, že k tým tristo ženiným korunám musí si on šesťsto vypožičať. Nezdalo sa mu to ťažké, veď každý rád požičia na jeho chalupu, a mali aj kúsok role, asi pod mericu — no hlava mu začínala byť ťažká. A raz v noci, keď nemohol spať, zažal si svetlo a čítal v Písme svätom. Prišiel po ten bod: „Nikomu nebývajte nič dlžní.“ Tak ho to preniklo. — Číta druhý raz. Skutočne je to tam: „Nikomu…“

„Ale, keď človek musí, a nemá kde vziať, predsa si musí požičať! Či nehovorí sám Pán Ježiš: „Od toho, kto si chce od teba niečo vypožičať, sa neodvracaj?“ No tu predsa stojí: „Nikomu.“ Keď ja potrebujem materiál na obuv, koľkokrát si požičiam; no však vždy zaplatím. Či ani to nie je dobre? Obchodníci si vždy požičiavajú a vracajú. To je azda iné, to tak musí byť. No, či toto musí byť? Potrebujem ja tú izbu tak veľmi, ako hladný potrebuje kus chleba, keď si ho ide požičať? Zakrútil Hladký hlavou: „Tuším ma to ten lev revúci obchádza a chce zviesť k pýche. Však to nikto z mojich priateľov nežiada odo mňa. Dobre by bolo, keby som mal pre nich tiché miestečko, už kvôli tým maličkým, aby nás nemýlili pri Božom slove. — Pane Bože, pomôž mi; rád by som Ti poslúžil, ale zadĺžiť sa nechcem!“

Modlil sa Hladký dlho; potom myslí, myslí, tvár sa mu rozjasnila, konečne zaspal. Ráno pri raňajkách vezme ženu za ruku: „Ty ani nevieš, akého sme my tu mali hosťa po tieto dni u nás!“ hovorí veselo.

„Akého?“ divila sa.

„Ach, nuž myslíš, žeby nás Pán Ježiš naviedol, aby sme toľko stavali a tak sa zadĺžili? Iste nie. Neľúbilo sa diablovi, že žijeme bez starosti. O každodenný chlieb — aby sme ho mali — môžem prosiť každodenne; vie zaiste Otec náš nebeský, že to všetko potrebujeme. A keď budeme hľadať najskôr Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť, to ostatné nám bude pridané. Ale nikde v celej Biblii nemáme zasľúbenie, žeby nám Boh zaplatil naše dlhy, keď si ich nerozumne narobíme. Šesťsto korún, pomysli si! Koľko by sme sa nadreli, kým by sme ich našetrili. Koľko rokov deň čo deň by sme sa museli len o to starať! Ľahkomyseľne z jedného pleca na druhé by sme si to nesmeli zhodiť; lebo kto si dlhy z hlavy zhodí, je ako zlodej. Požičiam — nevrátim, ten kto mi dal, príde o svoje; — čo som lepší, ako ten, kto ukradol? Dobre je to napísané v Svätom písme: „Nikomu nebývajte nič dlžní.“

Osmutnela žena, lebo sa do tej novej izby už vopred zaľúbila.

„Však my len dobre chceme,“ namietala nesmelo; „aj to bude ako pre Pána.“

„Nebude, žena moja,“ zakrútil Hladký hlavou. „Zakázal nám On: „Nestarajte sa.“ Posiaľ sme sa nemuseli starať. Potom by nastali starosti; museli by sme zase tak robiť ako prvý rok po obrátení, ba ešte viac. Deti sú už väčšie, nemali by sme ich ako zašatiť, zaobuť, všetko by išlo len na úrok a na ten dlh. Pri tej veľkej práci čochvíľa by sme si nemohli a nevládali Slovo Božie čítať. Zanedbali by sme naše deti, a to je predsa ten živý poklad, ktorý nám zveril Boh náš a za ktorý máme zodpovednosť. — Nie, také otroctvo nežiada náš Pán od človeka.“

„Veru, máš pravdu,“ prisvedčila uzrozumená žena; „mňa len to mrzí, že predsa nebudeme mať ten tichý kútik v dome.“

„Ten budeme mať,“ víťazoslávne sa usmial muž. „No, bude to taká prorocká izbička, ako pripravila Sunemčanka Elizeovi. Vieš, že nepotrebujeme takú veľkú komoru. Rozdelíme ju novou stenou na dvoje. Však tehly ešte máme odvtedy, čo sme stavali šopu. Objednám len jedno okno a dvere; tie dvere dáme zo dvora, odtiaľ sa pôjde do komory. Vyrátal som aj, že nám na to postačí dvesto korún, keď dám spraviť aj lavicu a stôl. Z tých sto korún, čo zostane, zaplatím obchodníkovi za kožu, čo som dlžen, a za ostatné si kúpim zásobu, aby som nemusel nikomu nič byť dlžen. Žena moja, pováž si, ako to bude krásne: ty tú izbičku sama vymažeš, vybieliš, prizdobíš, a keď nastelieš pekné čisté periny, aj gróf sa tam môže vyspať. Aj keď chudobnejšie, než sme si predstavovali, bude to predsa utešené miestečko, nemyslíš?“

Poplakala si Hladká od radosti. Vyhnali z domu pýchu, a s veľkou chuťou sa chytili do práce. A kto aj len povedať môže, akí boli šťastní, keď všetko, ale všetko sa im darilo. Keďže mnoho sami spravili, keď si dakoľko korún privzali z tých tretích sto, spravil im stolár aj dlážku, aj peknú novú posteľ kúpili na jarmoku. A skriňu dala si k nim schovať istá rodina, ktorá sa odobrala na niekoľko rokov do Ameriky a chcela, aby im ostala, kým sa vrátia. Ak sa tá rodina nevráti, budú si ju môcť časom odkúpiť, alebo, ak príde, dá Pán, že si usporia na novú.

Mala Hladká už tichý kútik — čistý. Nebola izbička veľká. Ale keď tak slniečko zasvietilo do nej veľkým, čistým oknom pomedzi kvety po tých bielych stenách, plných nástenných veršov, kuklo na skrinku vstavanú do steny plnú kníh a časopisov, pozrelo sa na stôl, prikrytý snehobielym obrusom, kde v prostriedku ležala Biblia — tak sa mu tam ľúbilo, že temer celý deň neodchodilo z nej.

Každý, kto sa prišiel podívať k Hladkým, posedel si rád a povedal, že je tam milo, až radosť. A často sedával na dubovej lavici nevidený Hosť vedľa Hladkého, keď tento svojim deťom čítal v Kralickej Biblii, a tešil sa z jeho šťastia a spokojnosti. Nevideli Ho ľudia, no cítievali Jeho prítomnosť.