ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Je Renému za Van Stiphoutom clivo?

Akože by nebolo. A nielen jemu. Clivo je aj bývalému samovrahovi Petrovi Vŕbovi, ktorého Van Stiphout vyšetroval metódami priemyselnej psychológie. Vrátil sa z liečenia, navštevuje Reného, vypytuje sa na Van Stiphouta. René sa až teraz podrobnejšie dozvie, ako to bolo. Peter Vŕba, pracovník konštrukcie meracích prístrojov, človek tichý, mladý a uzavretý, stával sa, keď si vypil, radikálom. Mal už na svedomí nočný pokus o vtrhnutie do dievčenskej slobodárne — utrpel pritom poranenie palca aj jeden zasahujúci príslušník ZNB. Vŕbu podmienečne odsúdili a v závode mu naznačili, že by sa ho radi zbavili. Vŕba si povedal, že polepšiť sa je nevyhnutné, ale zase sa raz neprozreteľne opil. Po vytriezvení sa dozvedel, že jeho búrlivé city vyľakali predavačku v samoobsluhe. Nešťastný mladík si hneď išiel kúpiť do drogérie jed na potkany. Komusi to bolo podozrivé, šli sa pozrieť do slobodárne, vylomili dvere, našli ho ledabolo preveseného cez stoličku. Neunikol sanitke, nemocnici ani výplachu. A tu sa o veci dozvedá a ujíma sa jej priemyselný psychológ Van Stiphout. Ako to bolo s jeho spoluprácou so závodným lekárom, to dnes už ani Vŕba, ani René presne nevedia. Isté je však, že Van Stiphout presvedčil súdruha Ferianca, že Vŕba je nežné indivíduum, ktoré sa mu pri psychologických rozhovoroch zverilo so svojou túžbou po vzdelaní. Van Stiphout svojimi posudkami pomohol Vŕbovi, aby sa dostal na závodnú priemyslovku. Vŕba si od Van Stiphouta požičiaval aj psychologickú literatúru.

— Van Stiphout naozaj nebol psychológ? — vypytuje sa Vŕba Reného.

— Nie, — vraví mu René pravdu. — Van Stiphout je mystifikátor z presvedčenia.

— Ale opisy prírody má dobré, — hovorí Vŕba. — Čítal som dve jeho poviedky. Pre mňa by naozajstný psychológ ťažko urobil viac.

Spoločná clivota za Van Stiphoutom Reného a Petra Vŕbu zblíži. A René, akoby bol on teraz namiesto Van Stiphouta nepravým priemyselným psychológom, sleduje ďalší život Petra Vŕbu, máva s ním psychologické rozhovory.

S vedeckou radosťou zisťuje, že Peter Vŕba je spokojný v práci, darí sa mu i v štúdiu na priemyslovke. A nielen to — Peter Vŕba je i športovec-cyklista, len to zanedbal. Ale v nemocnici počas nervového liečenia znova sa rozhodol pre vzornú životosprávu. Chodil po nemocničnej záhrade a cvičil, posilňoval si svaly hádzaním kameňov. I teraz tvrdo trénuje. Uvažuje o prekonaní československého rekordu v hodinovke. René má rád rozhovory, ktoré sa krútia okolo tejto témy — ľahko sa pri nich dá prechádzať aj na tému umenia. Vŕba rozpráva, že trénovať chodí práve vtedy, keď sa mu najmenej chce, dvíha sa popoludní z lôžka zámerne vo chvíli, keď sa mu najpríjemnejšie oddychuje. A René doloží, že ani dobrá literatúra sa nedá robiť poležiačky. Vŕba povie, že človek, aby mohol byť sám sebou, musí vedieť byť aj proti sebe. A René súhlasí, pretože podľa jeho presvedčenia aj dobrý spisovateľ je len ten, kto vie na seba povedať i to najhoršie. Veľmi dobrý partner na rozhovor je Vŕba. Vie analyzovať každý tréning i preteky, na ktorých sa zúčastnil, ak prehral, vie presne prečo. Pozná svoje svalstvo, vyzná sa v skladbe potravín. Za rozhodujúcu vlastnosť športovca považuje vôľu a schopnosť prekonať tri za sebou idúce únavy.

— Keď vidím trénovať vzpierača Pandulu, hovorím mu, že to nie je tréning. Hodí guľu a potom si ide pomaličky po ňu a zas ju hodí. Veď on sa vôbec nezapotí. Hovorím mu to, ale on si nedá povedať.

René-psychológ majstrovsky povzbudzuje Vŕbu aj tým, že o každých jeho pretekoch, hoci aj nie víťazných, poreferuje v závodnom časopise. Keď ide René peši po ceste, Vŕba ho niekedy predbehne na žltom pretekárskom bicykli, zakývajú si, ale René Vŕbu nepristaví, nech trénuje. A Vŕba naozaj tvrdo trénuje. Je to športovec-samotár. Keď má defekt, neopraví ho, ale ide aj tridsať kilometrov vedľa bicykla peši a skúša si chodecké schopnosti.

— Tak som ten pokus o prekonanie československého rekordu v hodinovke už ohlásil, — povie raz Vŕba. — Mám to v nohách.

Čaká už len telegrafické pozvanie do Plzne, kde je dráha. Nedostane ho. Načasovaná forma vyjde naprázdno. A Vŕba v načasovanosť formy verí. Verí, že je možné vytrénovať sa na podanie výborného výkonu v určitý čas dňa. Verí, že sú cyklisti ranní, popoludňajší alebo večerní. René-psychológ sa obáva, či sa za týmto dokonalým sebapozorovaním neskrýva labilita Vŕbovho ducha, a teda či ho plzenské odmietnutie neprinúti znova ochutnať sortiment našich drogérií.

Vŕbu to skutočne zroní. Prestane na istý čas trénovať. A potom o pár týždňov, keď už nič nečaká, telegram zrazu príde. Ide tam bez tréningu a vo veternom počasí najazdí na dráhe 39 a pol kilometra za hodinu. Za rekordom zaostane o pár kilometrov. Vie, že chybu urobil sám, na nič sa nevyhovára, ale i tak ho René stretne raz podnapitého. Vŕba má čierne obdobie a René sa mu usiluje psychologicky rozhovárať jeho bezútešné názory na cyklistiku a život. Zo skepsy prechádza Vŕba do chvastania — ani to sa Renému nezdá dobrým znamením. A predsa sa to nevyvinie zle. Jedného dňa Vŕba Renému zvestuje:

— Vieš, čo som urobil? Obul som si baganče a povedal som si, pobežíš až do Námestova. A nezastavil som sa — až v Námestove na námestí. Z hľadiska tréningových metód to iste nebolo správne, ale potreboval som takou čiarou oddeliť od seba to, čo bolo, a to, čo je. Dobehol som úplne vyčerpaný.

Vŕba zbiera energiu na novú sezónu. Inokedy oznámi:

— Vieš, čo robím? Leziem na stromy! To je najlepší posilňovací tréning na svalstvo rúk! Prečo ináč by boli naši prapredkovia takí silní?

A vtedy Renému-psychológovi zrazu zíde na um Vŕbovi geniálne poradiť:

— Nemal by si to robiť sám. Nikto nerozumie v Nižnej týmto veciam lepšie ako ty, prečo sa o skúsenosti nepodelíš? Napíš výzvu!

Vŕba nemá veľkú chuť, René má dojem, že návrh, ktorý mu dal, zamietol, ale raz sa Vŕba zjaví a prináša článok do závodného časopisu. Článok má názov Čo so stagnujúcimi individuálnymi športmi? a Vŕba v ňom oznamuje svoju ochotu trénovať spolu s tými, ktorí budú ochotní tiež.

Prihlási sa ich dosť, no Vŕbové nároky vydrží napokon len jeden chlapec, podobný fanatik ako Vŕba. I to je pokrok, myslí si René-psychológ. Vŕba už nie je sám. A Vŕba mu referuje:

— A vieš, že ma tréning s ním nebrzdí, ale poháňa? Dali sme si taký malý chodecký pretek na záver tréningu. A on sa ti tak vyrútil! Už som si myslel, že prehrám, stálo ma to vypätie všetkých síl, aby som ho porazil o prsia!

A René-psychológ aj Vŕba-pacient sú rovnako hrdí na tento liečebný pokrok, aj keď si to nepovedia. A aj keď si to nepovedia, obaja si myslia to isté — mal by to vidieť profesor. Čo je s ním? Kde je? Nevedia. Vedia len, že im je za Van Stiphoutom clivo.

Alebo vyhľadá Reného v redakcii Angela Baníková. Zmenila miesto, pracuje teraz na páse F.

— Súdruh redaktor, doniesla som vám…

René: — Báseň?

Angela Baníková: — Ale čoby báseň. Básne už nepíšem. Doniesla som vám ukázať román. Prvý zošit.

René: — Fíha! Tak vy si teda trúfate na román!

Angela Baníková: — A čoby nie. Aj ten váš kolega písal romány, on mi kázal. Ako sa volal? Mal také ťažké meno.

René: — Van Stiphout.

Angela Baníková: — Van Stiphout. Čo je s ním?

René: — Vôbec neviem, kde je, ani čo robí.

Angela Baníkovä: — To je škoda. Sľúbil, že zariadi, aby mi román vydali.

A René vidí, že aj Angele Baníkovej je za Van Stiphoutom clivo.

Pravda, pokiaľ ide o Reného clivotu, nie je to clivota, akou clivie za priateľom osamotený človek. René nie je osamotený. Na páse H je nová pracovníčka — svoju ročnú výrobnú prax v závode si začala odkrúcať Eva. René tam teraz trávi veľa času. Pozerá sa, ako Eva vykonáva svoju operáciu — zakladá obrazovku. Je to ťažká operácia, aparáty jej utekajú do vedľajšieho pracoviska, René, keď vidí, čo sa deje, sám niekedy berie skrutkovač a doťahuje nedotiahnutú skrutku, a práve keď ju doťahuje, ozve sa mu za chrbtom hlas majstra H-pásu, človeka drobnej postavy, nepríjemného:

— Súdruh redaktor, nezdržujte nám pracovníčky.

A niekedy ani nedoťahuje, len debatuje a majster aj trikrát prejde okolo, a nepovie nič. O čom debatuje René s Evou alebo s jej susedami na páse? Aj o Van Stiphoutovi.

Eva: — Nevieš, čo je s Van Stiphoutom? Aj ženy na páse sa naňho vypytujú! Vraj kde je ten s tou baretkou, čo chcel vedieť, kedy majú menštruáciu.

Ale René nevie. No dozvie sa. Práve od Evy.

— Písala mi Edita, už je v Prahe! Nejaká delegácia českých spisovateľov bola v Sovietskom zväze a tam videli Van Stiphouta, ktorý bol zase členom slovenskej delegácie. Prechádzal sa vraj v bielych rukavičkách po tajge.

René verí — od Van Stiphouta to vystane.

I doktor Sýkora sa vypytuje na Van Stiphouta, i súdružka Púchla. Vraj sa pýtal i riaditeľ — chce čítať kroniku. Vynadal súdruhovi Feriancovi, že uvoľnili Van Stiphouta bez toho, aby najprv kroniku od neho prevzali. Súdruh Ferianec si zavolá Reného.

Ferianec: — Počujte, súdruh René, Van Stiphout povedal, že kroniku necháva u vás, že je hotová, ja som mu uveril, pustil som ho a riaditeľ ma teraz pucuje. On ju u vás nenechal, čo?

René: — Ale áno, Van Stiphout tu zanechal všetko, mala by tam byť aj kronika, len myslím, že nie je celá — asi prvých desať strán.

Ferianec: — To je málo.

René: — Keď k tomu pripojíme desať strán poznámok, už je to dvadsať strán. A časovo to siaha až po začiatok tohto roka.

Ferianec: — To je tiež málo. Nedopísali by ste tento rok vy?

René: — To by šlo, ale neodporúčal by som tento rok ešte písať, veď sa ešte neskončil.

Ferianec: — Máte pravdu. Takto to poviem riaditeľovi. Ale od Van Stiphouta aj tak budeme vymáhať vrátenie platu. On je vlastne teraz kde?

René: — V Sovietskom zväze.

Súdruh Ferianec sa pozerá na Reného dojatým pohľadom, ktorý sa nemohol naučiť od nikoho iného ako od samého Van Stiphouta.

Ferianec: — A viete čo? Nebudeme od neho vymáhať nič. Len to spravte zaňho.

A René zrazu vidí, že aj súdruhovi Feriancovi je za Van Stiphoutom clivo.