ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Perún, ak sa dívaš ráno, keď je tak asi o päť minút šesť, na toto miesto sveta, čo vidíš? Na kopcoch leží temnomodrý sneh. Vysoký vietor zavial stopu nášho vlka — kto teraz zistí, že prekročil v noci štátnu hranicu? Zabijú ho ako svojho v Poľsku. V údolí, na brehu akejsi rieky, leží akýsi závod. Akýsi muž prechádza práve jeho bránou. Pozri sa lepšie, Perún! Som to ja, René. Pracujem.

René, oblečený v bielom plášti — neskrátil si ho, ani rukávy nezahol, iba si ich každú chvíľu vyťahuje — s chuťou sa ujíma jednej redaktorskej povinnosti za druhou, súdružka Pandulová má radosť, cíti, ako jej jedna redaktorská povinnosť za druhou ubúda. Nielen jej. Rukopisy určené do tlače prepisovalo doteraz dievča z osobného oddelenia — to, ktoré René videl kľačať pravou nohou na stoličke v deň, keď nastupoval. Dievča však má na osobnom oddelení povinnosti, aspoň to Renému tvrdí, a René to uznáva; bude si odteraz rukopisy, je to asi osemnásť strán týždenne, prepisovať sám. Ani auto, ktorým vykoná René, ešte v sprievode súdružky Pandulovej, prvú cestu do Kubína na tlačový dozor a potom i prvú cestu do tlačiarne v Ružomberku, už na druhý týždeň nie je k dispozícii — závod treba denne čímsi zásobovať, auto má bojovejšie úlohy; i to René chápe, bude na tlačový dozor i do tlačiarne cestovať autobusom alebo vlakom, aspoň spozná viac ľudí. Na stôl pre Reného sa zabudne, René to nepripomína. Načo aj? Na dvoch stolíkoch, prikrytých obrusom, je viac miesta, môže si na ne porozkladať rukopisy. Na konci druhého stolíka má písací stroj, pracovať sa dá. Súdružka Pandulová sa s úľubou díva, ako René pracuje, mlčí, nevyrušuje ho, iba tu a tam zahmká a strihá si veľkými nožnicami nechty, kus nechtu niekedy odfrkne, preletí ponad písací stôl, padne Renému na porozkladané rukopisy, leží na článku, niekedy i na básni, René pracuje a tvári sa, že necht nevidí. Keď súdružka Pandulová odíde na svoje pochôdzky, vezme René článok alebo báseň s nechtom, vysype necht do koša.

Súdružka Pandulová trávi na pochôdzkach veľa času, celé hodiny je René v redakcii sám, pracuje sa mu dobre. Iba zavše musí redakciu opustiť a on sám ísť na pochôdzky — vtedy, keď v redakcii zasadá CZV KSS, alebo prídu funkcionári z okresu, alebo si miestnosť vypožičia bezpečnosť na nejaký výsluch, alebo v nej agitujú do družstiev. No keď je uzávierka, dovolí súdružka Pandulová Renému ostať a pracovať, i keď sa zídu straníci a o niečom sa radia. René vtedy pracuje oduševnene, klepe na stroji takmer bez prestávky, aby dal najavo, že nepočúva, ale sem-tam predsa len musí urobiť pauzu a vtedy, i keď nechce, začuje, ako niekto vraví: „Treba presvedčiť súdruha Mikulu, aby sa so súdružkou Fabryovou oženil, vedúci hospodársky pracovník nemôže predsa žiť na divoko!“ A súdružka Pandulová odpovedá: „Ako sa s ňou môže oženiť, keď sa ešte nerozviedol so svojou prvou ženou v Piešťanoch?“ „Súdruh Mikula by sa mal vrátiť k prvej žene!“ hovorí iný hlas, ženský. A súdružka Pandulová hovorí „Hm, hm.“ A už zas René klepe, už zase nepočúva.

A vedľa stroja má René položené cicerové pravítko! Tak ho má položené, aby padlo do oka každému, kto vstúpi do dverí.

— Čo je to? — pýta sa každý, kto vstúpi.

— Cicerové pravítko, — hovorí René a blahorečí darcovi. Cicerové pravítko si vyslúžilo aj obdiv súdružky Pandulovej. Cicerové pravítko — to je tu Reného autorita. Keby sa stratilo, i autorita sa stratí.

Príde napríklad Frkáč, veliteľ závodnej stráže a zároveň domovník v tom istom dome, v ktorom býva René, manžel plavej domovníčky, príde a donesie na uverejnenie rozpočet závodného klubu — Frkáč je navyše ešte i pokladníkom ROH. Kladie príspevok na stôl a pýta sa:

— Čo je to?

— Cicerové pravítko, — povie René a ani nemusí skontrolovať, ktorým smerom sa veliteľ-domovník-pokladník pri svojej otázke díva.

A veliteľ-domovník-pokladník ako očarený cicerovým pravítkom hneď hlási Renému:

— S tým Kleineidamom bude treba urobiť poriadok.

— Prečo? — pýta sa René, hoci poriadky robiť s Kleineidamom mu neprislúcha. Kleineidam je starý akademický maliar-repatriant, pracuje za plat v aranžovni, jeho vedúcou je súdružka Pandulová — lebo súdružka Pandulová tiež nie je iba šéfredaktorkou závodného časopisu a predsedníčkou CZV KSS, je i vedúcou propagačného oddelenia, čo značí, že okrem Reného má pod sebou ešte dvoch zamestnancov aranžovne. A Frkáč hovorí práve o jednom z nich:

— Viete, on má upravený pracovný čas, nastupuje o štvrtej ráno, lebo pre akúsi chorobu musí obedovať doma a presne o dvanástej, ale nášmu príslušníkovi, ktorý mal dnes ráno službu, bolo podozrivé, že sa v aranžovni nesvieti, prišiel až k oknu a uvidel Kleineidama spať!

— Raz sa to stane, zabudnite na to, — vraví René, cíti, že si to môže ako majiteľ cicerového pravítka v neprítomnosti šéfredaktorky-predsedníčky-vedúcej dovoliť.

Niekedy sa však príchodzí na cicerové pravítko neopýta, nemá čas — súrne hľadá súdružku Pandulovú.

— Neviem, kde je, — hovorí René.

Potom si spomenie, že súdružka Pandulová povedala:

— Keby ma niekto hľadal, som na osobnom oddelení.

A dodá:

— Pozrite sa na osobnom oddelení.

A inokedy sa príchodzí neopýta ani na cicerové pravítko, ani na súdružku Pandulovú, ale rovno nakukne do stroja a opýta sa:

— Čo to píšete?

A René odpovedá:

— Taký článok.

Taký článok je spočiatku obyčajne článok, ktorý prinesie dopisovateľ sám do redakcie, alebo ho prinesie súdružka Pandulová z niektorej svojej pochôdzky. René v ňom opraví gramatické a štylistické chyby, skráti článok, alebo ho celkom prerobí a potom dvojmo preklepe a nad čistopis rukou napíše p/p 14 cic, ako to odkukal od súdružky Pandulovej, bez toho, aby jej on, majiteľ cicerového pravítka, prezradil, že to predtým nevedel.

No ako beží čas, čoraz viac príspevkov si René zháňa sám. Najväčšiu izbu trojizbového bytu, v ktorom, v jednej z dvoch menších izieb, býva René s Třískom, používa hospodársky správca ako hosťovskú; striedajú sa tam rozliční ľudia, novinárske námety chodia za Reném až do súkromia. Niekoľko dní tam napríklad bývajú deratizátori — zbavujú fabriku potkanov. A René má hneď veľký článok o tomto boji. Alebo príde na zájazd martinské divadlo, zahrá v závodnej jedálni Zdravého nemocného, režisér prenocuje — hneď má René článok o divadle.

— Hm, hm, — hovorí súdružka Pandulová, prezerá si nové číslo závodného časopisu, René sedí na konci stola a čaká pochvalu. Niekedy ho súdružka Pandulová pochváli, ale inokedy zase nie.

— Hm, hm, — povie inokedy. — Zas nemáte v čísle nič o výrobe.

— Nikto nič nedoniesol, — vyhovára sa René.

— Máte niekoho požiadať, — hovorí súdružka Pandulová. A aby mu ukázala, ako sa to robí, povie: — Poďte, prejdeme sa po výrobe.

Prechádzajú halou, v ktorej pracuje množstvo žien. René si uvedomuje ich pohľady — dívalo sa už niekedy v živote naňho toľko žien odrazu? Toľko ako tu nikdy. A ešte k tomu hrá hudba. Prídu do menšej dielne.

— Toto je dielňa VF-dielu, — hovorí súdružka Pandulová.

René vie, že je to dielňa VF-dielu, ale je zmierený s tým, že nikdy nebude vedieť, čo to vlastne je VF-diel.

V menšej dielni pracuje asi tridsať žien. Ohradená je sieťovým plotom. Pri vchode do oplotenia je stolík. Pri stolíku dvaja majstri. René ich už pozná — volajú sa Zámečný a Rajnoha.

— Mali by ste napísať niečo aj o nás, — hovorí Zámečný.

— Nemôžeme písať všetko iba my, — hovorí súdružka Pandulová. — Máte tu Baníkovú!

— Baníková zas niečo o nás napísala? — pýta sa Rajnoha.

— No, napísala, ale len báseň, — hovorí súdružka Pandulová.

— No toto, že báseň! — smeje sa Zámečný.

— Je tu? — opýta sa René. Už tu raz bol, ale vtedy pracovala iná smena, ešte vždy Baníkovú nevidel.

Rajnoha: — Však ju zavolaj!

Zámečný: — Angela, poďte sem!

— Angela! — zavolá niekoľko dievčat odrazu a celá dielňa sa rozchichoce.

Pri stolíku v druhom rade sa pohne niekoľko dievčat, chvíľu trvá možnosť, že Angela je hociktorá z nich, René sa rozhodne pre vysoké, dosť pekné dievča, ale toto vysoké, dosť pekné dievča iba uvoľňuje cestu. Z radu vykročí malá, rázna postava a pochoduje k nim.

— Tu som, súdruh majster!

Zámečný: — Vraj ste, Angela, napísali báseň!

Angela: — Áno, prosím!

Rajnoha: — No tu by vás chcel poznať súdruh redaktor!

Angela: — Vy ste ten nový súdruh redaktor?

René: — René.

Podáva Angele ruku, Angela mu ju mocne stisne. Nič na nej sa mu nepáči.

Angela: — A vy už nie ste redaktorkou?

Súdružka Pandulová: — Som. Sme teraz dvaja.

— Tak vy ste podredaktor?

René je udivený, ako rýchlo sa dá prísť na koreň veci.

— Opravoval som vašu báseň.

Angela: — Ále! A bolo v nej veľa chýb?

René: — Opravil som niektoré rytmické chyby.

— Viete, keď ja to len tak neučene, — nakloní sa Angela k Renému, potom sa zas odkloní, zasmeje sa, zvážnie a zase sa nakloní:

— No ak dovolíte, prinesiem vám zas niečo, teraz, keď mám možnosť poradiť sa s odborníkom!

Zámečný: — No vidíte, a máte to!

Všetci sa smejú.

Ale čo má René? Zase len báseň — nijaký článok o výrobe.

Ale prečo vlastne písať o výrobe? René si vyrátal, a zapamätal, že v deň, keď nastúpil do tohto zamestnania, mal dvadsaťtri rokov, tri mesiace a jeden deň a závod práve plnil plán na 101 %. Plán sa plní — čo iné Renému všade povedia? Vedúci pracovníci by možno vedeli povedať aj viac — ale vedúcich pracovníkov sa René neodvažuje obťažovať, majú veľa vedúcej práce. A tí nižší sa sťažujú na maličkosti. A ani v tých maličkostiach sa René nevie zorientovať — nuž píše radšej o tom, čo lepšie chápe. O divadelnom predstavení. O potkanoch.

Súdružka Pandulová sedí za písacím stolíkom, pozoruje píšuceho Reného a iba kde-tu niečo povie, napríklad:

— Nemala som šťastie v osobnom živote.

O desiatej prichádza do redakcie Mišo, šestnásťročný obor, vzpierač, učňovkár. Dva veľké krajce chleba sú už nachystané na známom mieste na okne — i pre prípad, že by tu súdružka Pandulová nebola. O chvíľu ich niet. Vzpierač vypije ešte fľašu malinovky, usmeje sa na Reného, René naňho a vzpierač odíde. Keď sú koláče, ponúka súdružka Pandulová aj Reného. Odmieta, ale príklady priťahujú: René si zavše obstará desiatu.

Prichádza i poštárka. Obyčajne hľadá súdružku Pandulovú, ale niekedy s nejakým listom aj Reného. Už ho pozná a dôveruje mu — raz, keď prinesie pre súdružku Pandulovú peniaze a súdružka Pandulová nie je v miestnosti, nechá peniaze u Reného. Je to osemdesiat korún a na ústrižku v rubrike odosielateľ je akési neznáme mužské meno. V rubrike test sú slová „dávky na dieťa“. Alimenty, pomyslí si René a zahĺbi sa do práce.

A zase len nepracuje na článku o výrobe, ale má na stole akúsi hrozbu. Hrozba je napísaná neohrabaným rukopisom, pekným, hovorovým štýlom. Autorom hrozby je súdruh Vigaš, domovník na Malej Orave. René už vie, že pojem Malá Orava označuje dve poschodové budovy na druhom brehu rieky, nazývané slobodáreň jedna a slobodáreň dva, a niekoľko domcov, ktoré ich obklopujú. Súdruh Vigaš zazlieva obyvateľom domcov, že bojujú proti zamŕzaniu vody tým, že nechávajú vodovodné kohútiky stále otvorené: na poschodiach slobodárni netečie potom voda vôbec. Hrozba: ak to neprestane, zastaví vodu úplne. Súdruh Vigaš je aj členom krajskej vodohospodárskej správy, generálom čerpadla, jeho hrozbu treba brať vážne. Hľa, aký zaujímavý, isteže mimovýrobný, ale zato zrozumiteľný problém! So súdruhom Vigašom treba urobiť interview.

René sa na Malú Oravu vyberie, keď sa už stmieva. Vie, že musí prejsť cez visutý most pár krokov od ich slobodárne a potom asi kilometer ísť chodníčkom po druhom brehu rieky. Po prvý raz prechádza cez mostík na dvoch lanách, úzky, kolísavý, po oboch stranách so sieťovým plotom. Za sebou vidí svetlá kolónie — tak sa nazýva štvrť nových domov okolo závodu, v ktorej i on býva, pred sebou svetlá Malej Oravy a na kopci nad sebou červené svetielko, o ktorom sa už od Třísku dozvedel, že je to svetlo retranslačky. Pustí sa chodníčkom. Hneď za mostom pocíti, že sa mu noha prebára cez sneh a pod snehom kĺže v blate. Je odmäk. Blata je čoraz viac a čoraz mäkšieho. Jeho vysoké vlny sa prevaľujú cez okraje Reného obuvi. Obuv je plná vody. Nohy — sú čoraz ťažšie — blato sa nalepilo i na podošvy. A na dovŕšenie — René ani nezbadá ako a vbehne do obrovskej mláky. Keď cíti, že sa prepadáva, spraví rýchlo skok nabok, ale skočí ešte do väčšej hlbiny, spraví ďalší skok, ani ten nie je lepší, a tak, pretože niet času na zložité pohyby návratu, rozbehne sa vpred. Keď sa dostane na suché miesto, obzrie sa a uvidí, že prebrodil more. Ako sa vráti? Tadiaľto určite už nie. Zíde mu však na um, že opis dramatickej cesty bude vhodným rámcom pre interview, a poteší sa. Prejde ďalších pár metrov a zistí, že je na ostrove. Zo všetkých strán mláka, ešte väčšia ako tá, ktorú práve prebrodil. Ako tí ľudia tadiaľto vlastne chodia do roboty? Asi chodia inokade, asi naokolo cez dedinu. Čo si pomyslí súdruh Vigaš, keď ho uvidí takého zablateného — že on, závodný redaktor, je hlupák, ktorý sa na Malú Oravu vybral práve tadeto. René sa rozhodne, že sa vráti. Chodník nazad už nehľadá — prebehne more cvalom. Vôbec si nedáva pozor, ide ešte horšou cestou, ako sem prišiel. Niekoľko ráz len-len že nespadne. Konečne začuje nablízku škrípať mostík. Nejaký muž kráča po ňom, svieti si baterkou, prejde svižne popri Reném a pokračuje smerom, z ktorého sa René práve vrátil. Ticho si pritom hvízda.

— Jó, jsou i tací, co to projdou v lakýrkách! — hovorí Tříska, zatiaľ čo si René vešia na radiátor mokré ponožky.

Na druhý deň René článok súdruha Vigaša vezme a prerobí ho na interview bez toho, že by sa so súdruhom Vigašom stretol. Jednoducho povsúva pomedzi vety súdruha Vigaša otázky. Napríklad: „Čím vysvetľujete nedostatok vody na Malej Orave, súdruh Vigaš?“

A myslí si: ďakujem pekne za taký nedostatok. Vody je tam dosť.

Tak pracuje René. Borí sa s prekážkami. A Van Stiphouta nikde.