ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

René si už dáva pozor (robí na záver roka štvorčíslo a obratne do jeho označenia zahrnie aj číslo, ktoré zaniklo v hlbinách Váhu) a závod pracuje, veselo, do úmoru.

Ide už všetko ako po masle? Celý rok nešlo, ani teraz nejde.

Raz vznikne panika, že hoci práca je nadľudská, prémie vraj budú malé. Každý deň sa vydáva bleskovka — i pri tejto príležitosti vyjde. René je splnomocnený ubezpečiť, že vedenie podniku prehlasuje… atakďalej. Sám je zvedavý.

V predvianočnom čase stúpne počet absencií. Keď naraz nepríde na jeden pás päť-šesť žien — prevádzka celého pásu je ohrozená, píše René v inej bleskovke.

Na páse H, práve blízko pracoviska Evy, odpadne žena — je tehotná. Na mnohých pracoviskách pracujú tehotné ženy alebo neplnoleté dievčatá, ktorým ešte chýba čosi do osemnástich rokov. To všetko je protizákonné.

Ak sa niekomu niečo stane, bude sa za to musieť niekto zodpovedať. Darmo sa povie, že iniciatíva vyšla zdola — kde sú dôkazy? Za riaditeľom prišla delegácia majstrov a dielovedúcich. Riaditeľ mohol povedať nie, nepovedal, dal požehnanie. Všetko, čo sa deje, sa deje s vedomím a súhlasom vedenia. Kto sa teda bude zodpovedať, keby sa niečo stalo?

Zrazu sa po fabrike rozšíri správa, že výrobný námestník vydal písomný zákaz práce tehotných žien a dievčat do osemnástich rokov na šestnásťhodinových smenách. Svoje stanovisko písomne vysvetlil aj riaditeľovi. Ak tento zákaz nadobudne platnosť, celá výroba bude ochromená — z každého pásu vypadne niekoľko robotníčok. Všetko doterajšie úsilie bolo zbytočné — plán sa nesplní.

Alibista, nadávajú na výrobného námestníka ostatní vedúci pracovníci, nižší i vyšší. Ale proti jeho stanovisku nemôže nik nič namietať. Zákon sa porušuje na úseku, ktorý vedie on. Keď sa čosi nedajbože stane, on sa bude zodpovedať prvý. Aj riaditeľ je bezradný. Nemá právo prikázať výrobnému námestníkovi, aby porušoval zákon. K čomusi takému sa môže rozhodnúť iba výrobný námestník sám. A on sa už rozhodol. Ochromí výrobu, ale získa alibi.

René vie, že s alibizmom výrobného námestníka to nie je také jednoduché. Nemá len alibi. Má aj pravdu. To rozhodnutie je venované sčasti aj jemu, Renému. Tak čo, redaktor? Kto je teraz tvrdý? A kto humánny? Kto vychováva dobrým príkladom? René musí uznať, že tentoraz je výrobný námestník najhumánnejším mužom vo fabrike. A hoci mnohí označujú výrobného námestníka za zbabelca, René vie i to, že jeho rozhodnutie je vlastne odvážne. Veď je to veľmi nepopulárne rozhodnutie. Nikomu nie je sympatické — dokonca ani tým tehotným a dievčatám sa nepozdáva. Iba Renému sa páči. A preto sa René rozhodne, že výrobnému námestníkovi pomôže. A nielen jemu, ale aj riaditeľovi a ostatným vedúcim pracovníkom. Zariadi veci tak, aby neniesli, aspoň René si myslí, že neponesú, nijakú zodpovednosť.

V aranžovni si René zadováži veľký kus papiera. Do jeho ľavého horného rohu napíše vyhlásenie, že všetci, ktorí pracujú na šestnástkach, svojím podpisom potvrdzujú, že pracujú takto dobrovoľne, z vlastného odhodlania splniť plán a na vlastnú zodpovednosť, napriek nesúhlasu nadriadených. A s týmto papierom obíde René všetky pásy a získa naň vlastnoručné podpisy všetkých, ktorí na nich pracujú. Papier s podpismi potom zavesí na viditeľné miesto vo výrobnej hale.

Reného zbierke podpisov nepripisujú síce vedúci pracovníci až takú právnu hodnotu, akú jej pripisuje René sám, no odvahy im to predsa len dodá. Vymyslia trik — pošlú výrobného námestníka na zvyšok roka na služobnú cestu. Zodpovednosť má síce najväčšiu — ale zase, keby sa dačo stalo, nesúhlasil, nebol pri tom. A výroba môže bežať ďalej.

René je pri tom. Na úrazovke sa celé noci varí káva, ktosi ju musí roznášať — posledné číslo roka už odoslal do tlačiarne, je voľný, rád sa stane jedným z nočných roznášačov kávy. A potom si nájde ešte angažovanejšiu zábavu! Vydáva každú noc jednu aj viac bleskoviek — volá sa to Nočník. Aj aranžér Mišo Baník sa musí zapojiť do činnosti — veď René nevie kresliť ani hektografovať. Ale aranžéra Miša Baníka netreba vôbec presviedčať — je na to, že sa môže zapojiť, hrdý. Veď sa naozaj zapája každý. Celé noci vyhráva pri pásoch kapela súboru Oravan na čele s harmonikárom Milanom Chrastekom a René je rád, že si môže vypočuť v tejto osobitnej situácii i svoje podvrhy, prepašované do klenotnice ľudových piesní, počúva a roznáša pritom s Mišom Baníkom čerstvé bleskovky. Na bleskovkách sa René vždy zaoberá najaktuálnejšími problémami noci. Zistí sa, že niektorí šikovní chlapi vypijú dve-tri kávy jednu za druhou a ženám na vzdialenejších koncoch pásov sa potom neujde nikdy ani jedna? René prikáže Mišovi Baníkovi nakresliť obdĺžnik, z ktorého vybiehajú do strán dva lichobežníky: trojité zrkadlo. Potom do každého zrkadla tú istú postavu pijúcu kávu. A napíše pod to verše:

Alebo sa na páse s letovačkou v ruke objaví v úlohe opravára ekonomický námestník Brtáň. Mišo Baník má šťastnú ruku — podarí sa mu vystihnúť na bleskovke námestníkov charakteristický profil. A už sa expeduje bleskovka s nakresleným Brtáňom aj s veršami Reného pod tou kresbou:

Majakovského Okna Rosta sú proti tomuto šuviks, hovorí si René.

Jedného rána, 20. decembra, preletí po hale radostná správa — aj keď do splnenia celoročného plánu je ďaleko, dnešným dňom sa dostávajú na úroveň dňa: zlikvidovali manko. Majstri na pásoch mali záväzok, že sa nebudú holiť, kým manko nezlikvidujú — majster Mostár, na ktorého páse sa manko zlikvidovalo, má teda právo oholiť sa prvý. A vychádza bleskovka s množstvom bradatých portrétov, iba s jedným bez brady. A text:

Nulové manko treba udržať až do konca roka. Aj René chce až do konca roka pri tom asistovať. Odskočí si domov do Žiliny iba na dva dni. Na Štedrý večer čakajú otca z Prahy. Keď otec nepricestuje, prestanú čakať, najedia sa s mamou sami dvaja. A o deň už cestuje nazad do Nižnej.

A už je tu 30. december — René vie, že je to deň, keď závod splní celoročný plán a vyrobí 110 000. prijímač. Stane sa to podľa prepočtov asi o šiestej. Bude čas na malú oslavu priamo vo výrobe a potom sa pôjde na večeru do závodnej jedálne, kam autobusmi pozvážajú z okolitých dedín aj pracovníkov rannej smeny, ktorí skončia prácu o druhej. Ak nič do toho nepríde.

Pravdaže, príde. Po dvanástej sa zistí, že pásy stoja, ľudí na pásoch niet. René stretne plačúceho dielovedúceho Muchu, tie jeho bledožlté vlasy, kedy ich prvý raz videl? V prvý deň na vrátnici!

— Čo sa stalo, súdruh Mucha?

— Ale nič. Uprosili ma majstri a ľudia. Už bolo isté, že plán druhá smena splní, ranná bola po nočnej a robili za sobotu, tak som ich pustil po dvanástej domov.

— A prečo plačete?

— Od smrti svojho otca v štyridsiatom štvrtom som neplakal, ale teraz mi to prišlo ľúto. Tak ma zrajtovali. Keď bolo predtým treba presvedčovať ľudí do roboty, na to sme boli dobrí. A nesklamali sme ani raz. Ale cítiť s ľuďmi, to sa im už nechce. Čože by som ja nebol radšej, keby bola tú slávu mala moja smena?

A Mucha s plačom odchádza domov a René pochybuje, že príde večer na oslavu. O druhej nastupuje druhá smena a jej dielovedúci Petraško sa smeje:

— Mucha vraj plakal ako malý chlapec! Ale jeho chyba. Nikoho sa neopýtal, sám sa rozhodol zastaviť pásy. Čo keby sa nám teraz poobede roztrhla napríklad reťaz? Celý mesiac sme sa štvali a v posledný deň by sme nesplnili!

Nič sa nestane a aj napriek tomu, že prvá smena odišla domov o čosi skôr, okolo šiestej, tak ako sa predpokladalo, je slávna chvíľa tu. Po páse putuje a k superkontrole sa blíži ovenčený posledný tohtoročný stodesaťtisíci prijímač značky Kriváň. René sa tam ponáhľa — tento už nezmešká, ako zmeškal posledný Mánes. Začuduje sa však, keď stretne riaditeľa Pospíchala bežať opačným smerom.

— Kam pospícháte? — zažartuje.

Riaditeľ žart prijme, zasmeje sa:

— Běžím to zatelefonovat Řádkovi. Slíbil jsem mu to. Sedí na ministerstvu a čeká na tuhle chvíli.

A riaditeľ Pospíchal beží ďalej.

A už sa aj vracia — práve v okamihu, keď zhromaždený národ zvolá „Hurá“ a stodesaťtisíci prijímač dorazí do cieľa.

Na jeho mieste, na prázdnej palete pásu H, z ktorej prijímač zložili, stojí teraz riaditeľ Pospíchal a reční:

— Není slov, soudružky a soudruzi, kterými bych mohl vyjádřit své díky. Právě jsem oznámil radostnou zprávu soudruhu ministrovi. A slyšel jsem ho, jak zajásal. I soudruh ministr Řádek blahopřeje a děkuje všem pracujícím…“

René stojí medzi všetkými pracujúcimi, okolo pliec drží Evu, vdychuje jej vôňu, nie je to vôňa acetónu, myslí si, je to vôňa dievčaťa voňajúceho acetónom.

A spolu s ňou a s ostatnými pracujúcimi vykročí potom nádvorím k závodnej jedálni. V akustike decembrového večera zaduní sud — výrobný námestník ho práve priviezol zo služobnej cesty. Kto ho teraz gúľa po ceste? Vedúci zamestnaneckého úseku Ferianec s doktorom Sýkorom. Autobusy už zvážajú tých z rannej. Aj Mucha je tu predsa! Dnes budú kuchári poriadne preťažení. Ale nie — nie sú na to sami. Cez dlhé okienko v stene oddeľujúcej jedáleň od kuchyne René dobre vidí, že rezeň za rezňom sa nadšene škvarí i za asistencie všetkých žien z osobného oddelenia, a kto to práve obrátil na druhý bok ten najväčší? Súdružka Pandulová.

V závodnej jedálni si René a Eva sadnú vedľa seba, vypočujú si ďalšie prejavy, zjedia svoje rezne, na stole sa objaví i fľaša vína z prigúľaného suda.

— Nalejte si, — ozve sa oproti nim známy hlas.

Až teraz si René všimne, že oproti sedia jeho starí známi, a to tak družne ako vtedy vlani vo vinárni U malých františkánov: Stanislav Navrátil a Anton Trnkóczy. A keď si ich René konečne všimne, akoby sa dohodli, naraz spustia:

— My sa práce nebojíme, pôjdeme ku strojom…

René aj Eva sa pridajú a keď dospievajú na koniec, spievajú, pravdaže, ďalej:

— … s piesňou tou, radostnou, jasavou, my sa práce nebojíme…

A zatiaľ čo spievajú, René má náhle bdelý sen a ocitá sa v budúcnosti. Reného otec sa už nespamätal po príchode z väzenia, zakrátko zomrel, „nezomrel, zabili ho,“ hovorieva odvtedy René – a hovorieva to už štyridsať rokov, pretože on a Eva sú už štyridsať rokov šťastne spolu a je celkom nová doba. Nie je už železnou oponou rozdelený svet, nejestvuje už Sovietsky zväz, ktorý vyvolával takú bázeň v súdruhovi Feriancovi, nejestvuje už ani Československá republika, keď na Slovensku budovali fabriky českí inžinieri, zanikla už aj televízna fabrika, čo sa tak statočne usilovala splniť plán v čase, keď ešte komunistickí funkcionári rozkazovali nielen vetru a dažďu, nie je už komunizmus, znova je kapitalizmus, nevychádzajú už závodné časopisy a keby sa dnes chcel René zamestnať na hornej Orave ako novinár, najskôr by sa mu to podarilo iba v nejakom okresnom bulvári. A ani Van Stiphout vo francúzskej baretke by už nemohol budiť pozornosť ako široko-ďaleko jediný Európan, pretože celá dnes už samostatná Slovenská republika sa stala súčasťou Európskeho spoločenstva, na ktorého vznik nesmel kedysi nikto ani pomyslieť, veď už len to pomyslenie si odsedeli vo väzení aj členovia protištátnej skupiny Antonius a spol., museli ich zničiť, aby sa svojej pravdy, čiže vstupu do Európskej únie, nikto z nich ani náhodou nedožil. No Van Stiphout budí pozornosť aj dnes, stal sa z neho uznávaný spisovateľ, ale – čo sa zamladi naučíš, na starobu ako keby si našiel – aj tak si Van Stiphout zachoval outsiderský svetonázor, takisto René, ktorý práve pricestoval do Žiliny, do svojho rodného mesta, kam ho pozval doktor Čipkay, známy advokát. V novinách sa už totiž objavila správa, že všetci z procesu Antonius a spol. sú rehabilitovaní, a doktor Čipkay, kamarát nebohého doktora Antonia, a takisto kamarát nebohého Reného otca, sa podujal to zúradovať. René už sedí v jeho pracovni, dopili tretí liter vína, no doktor Čipkay, hoci má už vyše osemdesiat, zostáva celkom triezvy, len hovorí trochu hlasnejšie než zvyčajne, hoci aj zvyčajne hovorí dosť nahlas: „Vieš, prečo sedel tvoj otec?“ „Asi viem,“ odpovedá René. „Nevieš,“ vraví doktor Čipkay, „lebo aj ja som na to prišiel len včera. Spomeň si, čo sa chystalo roku 1959!“ René sa zamyslí a nespomenie si. „No predsa sa už vedelo, že sa bude rušiť Žilinský kraj!“ zvolá doktor Čipkay. „Naozaj,“ spomenie si teraz už aj René. „Od Nového roku 1960 boli už le tri kraje – Bratislavský, Košický a Banskobystrický!“ „No vidíš!“ zahuláka doktor Čipkay. „A žilinská prokuratúra aj žilinskí eštébáci sa chceli ukázať, aby dostali dobré fleky v Banskej Bystrici, a usporiadali rýchlo ešte pár bábkových procesov. Ten proces Antonius a spol. bol posledný!“ Posledný bábkový proces päťdesiatych rokov zabil jeho otca, aká smola, pomyslí si René a má zrazu ďalší sen, sen vo sne, sníva sa mu, že kráčajú s Evou po ulici hlavného mesta, blížia sa k domu, na ktorom je množstvo pamätných tabulí, takéto pamätné tabule sa teraz odhaľujú obetiam komunizmu. „Jednu z tých tabulí tam určite dali na pamiatku tvojmu otcovi,“ vykríkne Eva, aj René si to chvíľu myslí, pridajú do kroku, no keď podídu bližšie, zistia, že Eva sa mýlila. „Nie sú to pamätné tabule, sú to firemné,“ povie sklamane Eva. A René nahlas prečíta nápis na jednej z nich: CENTRUM PRE ROZVOJ DEMOKRACIE A PRIVATIZÁCIE. Kto tak asi tomu Centru šéfuje?“ „Ja!“ ozve sa nad ich hlavami, a keď zdvihnú pohľady nahor, vidia, že v otvorenom okne nad tabuľou sa na nich usmieva prešedivená hlava a René hneď spozná prokurátora Nezmara, čo si vycmúľal z prsta ten proces Antonius a spol., a pomyslí si: „ A zas je hore, sviniar!“ Ale Eva vidí prokurátora prvý raz, Eva je nadšená a zvolá: „Nemohli by sme sa aj my zapojiť do práce vášho Centra?“ „Vy veru nie,“ krúti nad nimi prešedivenou hlavou prokurátor Nezmar, lebo vy ste sa roku 1960 zapojili do plnenia plánu v Tesle Orava, a tým ste pomáhali rozvíjať totalitu a kolektivizáciu.“ „A čo si robil ty?“ chce vykríknuť René, ale už nestihne, musí sa prebudiť aj zo sna vo sne, aj z druhého sna, a vrátiť sa zase do prítomnosti, pretože mu ktosi poklope odzadu na plece — je to Tříska. Šepká mu do ucha:

— Ale to, doufám, Ivane, víš, že největší prémie shrábne ředitel a ministr?

— Aj minister? — začuduje sa René.

— No jasně, ministr taky, my jsme makali především na ně, Ivane, to snad víš, nebo ne?

René sa zasmeje, aj Tříska sa zasmeje a uháňa, aby mu neobsadili miesto pri jeho stole. Má Tříska pravdu? A keby aj mal, pomyslí si René. Čo na tom? Keby sa nepodarilo ten plán splniť, možno by zase ministra a riaditeľa postihol najväčší trest. A okrem toho — veď zásah toho ministra v júli bol predsa rozhodujúci. A nerobil azda riaditeľ Pospíchal všetko, čo mohol? Starostí mal — a ešte aj kronikára stihol prijať. Van Stiphout síce kroniku nenapísal, ale riaditeľ Pospíchal sa predsa len nepomýlil — kroniku bude mať. A René vie, že aj keď tú kroniku možno bude musieť napísať namiesto Van Stiphouta on, tej kronike by chýbalo čosi základné, keby nebol riaditeľ Pospíchal najal vtedy na jej napísanie práve Van Stiphouta.

Keď sa oslavy splnenia plánu skončia a keď sa už René rozlúči aj s Evou a vracia sa do slobodárne, stretne bývalého samovraha Petra Vŕbu.

— Tak ako by sme to ešte oslávili? — opýta sa ho.

— Neskúšaj ma, — smeje sa Peter Vŕba. — Vieš, že nepijem.

— Oslávime to ináč, — povie René. — Ale musíš mi pomôcť.

Potom idú do Reného izby, vezmú zo stola veľký obraz budovy stojacej uprostred bujnej vegetácie v susedstve pointilistickej dlažby a honosiacej sa brutálnym nápisom CAFé.

Odnesú ho do ženskej slobodárne, kde domovníčke Gargulákovej vysvetlia, že je to dar bývalého priemyselného psychológa, a spoločne s ňou ho potom umiestnia na čestné miesto v červenom kútiku.

Pravda, René ešte predtým na zadnú stranu obrazu napíše venovanie:

Slobodní ľudia slobodární, vám za vaše vznešené budovateľské nadšenie venujem tento prísľub návratu v úprimnej úcte a v hlbokom tichu, na ktoré ste ma upozornili. Au revoir!

Váš

A tu si dá René záležať, aby čo najhodnovernejšie napodobnil rukopis Van Stiphouta, a zisťuje, že sa mu to darí!

Van Stiphout