ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

René vystúpi na malej železničnej zastávke s nápisom Nižná a opýta sa na cestu k závodu. Je to zbytočná úzkostlivosť — závod od stanice dobre vidieť, no René nechce hneď pri prvých krokoch na novom území urobiť nejakú trápnosť — povedzme takú, že sa bude dobýjať do závodu odzadu. Vstúpi na vrátnicu a pretože už vie, že kádrovník Trnkóczy nejestvuje, opýta sa na doktora Sýkoru. Malá tučná žena v uniforme závodnej stráže vykrúti číslo. Zatiaľ čo telefón už bezpochyby kdesi vyzváňa, opýta sa ho:

— Ako sa voláte?

René: — René.

V tej chvíli zrejme ktosi na druhom konci drôtu zdvihol slúchadlo:

Vrátnička: — Doktor Sýkora? Hľadá vás nejaký súdruh. Ako sa voláte?

René: — René.

— René! — volá vrátnička do telefónu. — Dobre, — a položí. — Musíte chvíľu počkať, má tam návštevu. Sadnite si.

Na vrátnici je okrem vrátničky ešte niekoľko mužov v uniformách. Uniforma jedného z nich sa líši od ostatných uniforiem. Reného oveje čímsi tajomným. Požiarnik, lebo muž v odlišnej uniforme je požiarnik, sa zatiaľ opiera o radiátor, nahrieva si kríže, prezerá si Reného a nemá potuchy o tajomných oviatiach, ktoré je schopný svojou uniformou spôsobovať. René vystriehne chvíľu, keď nikto nefajčí, a všetkých poponúka. Vezmú si a žena sa opýta:

— Budete u nás pracovať?

— Ešte neviem, — povie René hlúpo, má predsa kufor. Hnevá sa na svoju malú schopnosť uvoľnene konverzovať s niektorými kategóriami ľudí, patria medzi ne práve tak krásne ženy ako ľudia, ktorí sú uniformovaní a ozbrojení. Úporne fajčí. Mlčí. Pozoruje vrátnikov, ako sa motajú, tu a tam s kýmsi telefonujú, alebo vychádzajú z vrátnice, aby skontrolovali náklad auta opúšťajúceho nádvorie, a keď je všetko v poriadku, dvíhajú, alebo po odchode auta zase spúšťajú závoru. Nejaký mladý muž s tenkým hlasom a bledožltými vlasmi vstupuje na vrátnicu s balíkom, rozbaľuje ho, vyťahuje z vrecka modré tlačivo a číta z neho čudesné názvy, zrejme názvy predmetov, ktoré vyberá z balíka a kladie nabok, vždy so slovami:

— To je toto.

Jeden z vrátnikov sa mu díva cez plece, a keď muž všetko vyberie, kývne hlavou, a muž zase všetko poukladá nazad do balíka, pozdraví a vyjde zo závodu. Niekedy popri sklenej stene vrátnice prechádzajú ľudia, ktorí idú peši a s prázdnymi rukami, niektorí dovnútra, iní von. Tí, ktorí vychádzajú von, stláčajú rukoviatku na malej debničke pri vchode na vrátnicu, a zavše sa ozve klaksónový zvuk. Ľudia sa uškŕňajú, vedia, že toto jednoduché zariadenie funguje na princípe lotérie, ale René to nevie, René usudzuje, že ide o zložité zariadenie, ktoré reaguje na predmety vo vreckách, pretože tých, ktorým debnička zatrúbila, volajú vrátnici na vrátnicu a privolaní ľudia dvíhajú ruky, nechávajú si prezerať vrecká a ohmatávať šaty. Nie všetci. Niektorí sa i po zatrúbení debničky iba zasmejú a utekajú ďalej, to sú iste takí, čo sa s vrátnikmi dobre poznajú, niektorí ani nestlačia rukoviatku a vrátnici na nich kričia, ale nakoniec ich nechávajú bežať. René striehne, či sa rukoviatka stláča, aj keď vchádza niekto do závodu, ale nevidí nikoho, kto by ju stláčal. Usúdi teda, že aj on ju bude musieť stlačiť, až keď bude vychádzať, ale ani tým si nie je celkom istý: čo ak sa to týka iba zamestnancov, ktorí idú z nejakého špeciálne stráženého oddelenia? Nezosmiešni sa, ak stlačí rukoviatku aj on, hoci sa bude iste vracať iba z nejakých kancelárií? René sa rozhodne, že ju nestlačí, a hneď sa mu v mysli vynorí nový problém: nebudú naňho kričať ako na tých, čo ju nestlačili? Ešte je iba na vrátnici, a koľko má už s týmto neznámym svetom starostí! Vzdychne si a tučná vrátnička znova zavolá doktora Sýkoru, ale ten má ešte vždy návštevu. René čaká asi pol hodiny. Medzitým mu zíde na um, že by mohol zájsť priamo do redakcie závodného časopisu, ale hanbí sa prezradiť vrátnikom, keď tak dlho čakal na doktora Sýkoru, že vlastne môže ísť aj za niekým iným, a rozhodne sa, že teraz už počká, nech by mal čakať ešte aj neviemakodlho.

Nakoniec vrátnička predsa len dostane z telefónu kladnú odpoveď, pretože keď zloží slúchadlo, požiada Reného o legitimáciu a vyplní priepustku. Potom mu vysvetlí, ako má prejsť nádvorie, kde vojde a kde potom raz a potom druhý raz zahne, aby bez ťažkostí našiel miestnosť, v ktorej pracuje doktor Sýkora. Kufor si zatiaľ môže nechať na vrátnici. René sa poďakuje, letmým pohľadom zistí, že ani tvár muža v odlišnej uniforme nič proti jeho vstupu do závodu nenamieta, a vykročí na nádvorie.