ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

René má po napísaní detektívky majestátny pocit. Až dosiaľ netušil, že sa dá robiť závodný časopis s takým pôžitkom, s akým sa robí dobrá báseň! Má teraz pocit veľmi podobný pocitu tých, ktorí doháňajú plán: aj on má v závodnom časopise manko, aj on sa pokúsi ho dohnať. Budem teraz robiť najlepší závodný časopis na svete, povie si René decentne, vlastne som sa už do toho pustil. Už sa neprechádzam po závode, ako keby som bol muchou, ktorá naráža do skla. Nie nadarmo som tu žil deväť mesiacov: nomen omen, moje meno René znamená znovuzrodený a ja som sa po tých deviatich mesiacoch asi tiež v tej chvíli, keď som napísal detektívku Kto je zodpovedný, znovu narodil. Pravdaže, všetky veľké prerody sú podfuky, opraví sa v myšlienkach. Som stále rovnaký, len som sa stal znalcom.

René si ide v novembrový podvečer overiť, či je to tak, či sa naozaj stal znalcom — a naozaj, stal sa ním. Do závodu, do tej veľkej haly typu Zeiss dividag môže vkročiť, keď prejde cez vrátnicu a cez nádvorie, ktorýmkoľvek z troch vchodov v čelnej stene, nepoblúdi. Najčastejšie vchádza tým pravým. Celá hala je po vnútornom obvode obstavaná rozličnými miestnosťami. Pozdĺž čelnej steny sú to kancelárie vedenia, zamestnaneckého úseku, redakcie a podobne. Keď vykročí pozdĺž ľavej bočnej steny, má po ľavej ruke kancelárie technického úseku, na opačnej strane by to boli sklady. Paralelne s kanceláriami priľahlými k čelnej stene i s kanceláriami a skladmi priľahlými k bočným stenám, je v prednej časti haly vybudovaná — ako to tu volajú — drevená dedina. Kancelárie s drevenými stenami, bez povaly. Tu pracujú konštruktéri, technológovia, zásobovači, tu je technická knižnica i vzorkovňa a ešte kadečo iné — René teraz nemá záujem sa poprechádzať v tejto časti, smeruje do výroby. To je ten priestor, z ktorého sa stále ozýva hudba, kde pracuje toľko žien, kde to Reného v prvých dňoch, keď tu začal pracovať, tak lákalo. Najprv sú za drevenou dedinou ešte priestory učňovky a oddelenia meracích prístrojov, kancelárie vedenia výrobného úseku a oddelenia technickej kontroly. A už je René vo výrobe. Ó, súdruhovia, ako sa to tu všetko za tých deväť mesiacov zmenilo!

Keď nastúpil, pracoval ešte iba jeden kruh, alebo, ako sa tu bežnejšie vraví, pás. Z týždňa na týždeň mal možnosť sledovať, ako pracovníci zámočníckej dielne budujú pás za pásom, a vždy keď niektorý dokončia, zanikne niektorá dielňa, niektorá linka: všetko postupne prechádza na pásy. Veľmi sa o tých zámočníkoch nerozpisoval. Ich práca bola nenápadná, iba keď niektorý z pásov dokončili, oznámil v závodnom časopise: pás ten a ten je dokončený, prešla naň tá a tá dielňa. Ale vyzeralo to, akoby dôležití boli iba tí, čo prešli; to preto, že tí mali problémy. Tí, čo postavili pás na termín a púšťali sa do ďalšieho, brali sa ako samozrejmosť. Iba keď sem-tam, v čase, keď haprovalo všetko, haproval aj nový pás, vtedy sa o nich vedelo, no bývalo to zriedka. Dodatočne si René uvedomuje, akí to boli dôležití ľudia. Veď výkon toho istého kolektívu na páse stúpa najmenej o štvrtinu. Keby sa ani budovateľom pásov nedarilo tak, ako sa nedarilo tvorcom nového prijímača, ako by to s plnením plánu vyzeralo potom? Dnes už pracujú pásy C, D, E, F, G, H. Pás H je najbližšie k čelnej stene závodu, pás C je od nej najvzdialenejší. Na páse C sa robia VF-diely. René už dnes vie, že ich môže nazvať ešte aj tunermi, vstupnými dielmi alebo kanálovými voličmi, každý z týchto názvov znamená to isté: VF-diel. Pásy D a E a pás G pripravujú chassis pre pásy F a H. Zaujímavá zhoda, myslí si René, pás E je pomenovaný takto len preto, že E je v abecede medzi D a F — a zároveň mu hovoria aj elektrický. René si myslel donedávna, keď ešte abecedné poradie nebolo zreteľné, pás E dokončili medzi prvými, že to E je odvodené od slova elektrický, F zase od slova finálny, C alebo H od bohviečoho. Pásy F a H sú koncové, na konci každého z nich je superkontrola a za ňou už škatuľa, do ktorej sa balí hotový televízor. Na páse H pracuje Eva. Celé toto oddelenie sa volá cech 1 alebo cech výroby, alebo stačí povedať len výroba. Pozdĺž priestorov výroby a priľahlých stien, teda po bokoch haly, postupujú ďalšie zaujímavé priestory, vľavo je to napríklad úrazovka, striekáreň a nástrojáreň, tá je až celkom vzadu, v ľavom kúte, svet akoby sám pre seba, a vedie ju jeho starý známy Navrátil. A čo je na druhej strane, povedzme oproti striekárni? Expedícia. Ale René kráča stredom haly. Z priestorov výroby sa dostáva do priestorov predvýroby alebo cechu predvýroby, cechu 2. Najprv tam hneď skraja za sieťovými plotmi môže René nájsť dielňu drobných súčiastok — každá žena tu vyrába inú súčiastku, alebo nejakú súčiastku aj dve-tri ženy, alebo nejaká žena aj dve-tri súčiastky. Takúto výrobu nemožno presunúť na pás, dielňa drobných súčiastok ostane dielňou drobných súčiastok. Vedľa nej oddelenie vstupnej kontroly. A celkom vzadu, v oddelenom priestore, dunia dvojťažné lisy a iné nepochopiteľné stroje. Tu vládne nad plnením pracovných úloh ďalší Reného starý známy, majster Trnkóczy. Tu sa napríklad razia i populárne masky. Aj zadná stena závodu má svoje priľahlé priestory. Jedným z nich je aranžovňa. Súdružka Pandulová, ktorá je nielen šéfredaktorkou závodného časopisu, ale aj vedúcou propagačného oddelenia, tu má ďalších svojich dvoch podriadených, starého akademického maliara Kleineidama a aranžéra Miša Baníka, brata Angely Baníkovej. Kleineidam za nízky mesačný plat maľuje obrazy — oravské krajiny, ktorými sú vyzdobené všetky kancelárie, aj riaditeľova. Iný závod by za každý takýto obraz musel zaplatiť možno i Kleineidamov trojmesačný plat, Kleineidam urobí každý mesiac aj desať obrazov, ale darmo, odkedy ho prichytil člen závodnej stráže raz ráno spať, výsadu pracovného času od 4 do 12 mu predsa len zrušili. Keď tam Kleineidam nebol a René zastihol v aranžovni len aranžéra Miša Baníka, ukázal aranžér na niektorý Kleineidamov obraz a pýtal sa Reného, čo na to povie. Ako to tak môže — tvár jedným fľakom, také nevypracované, no povedzte, vám sa to páči? Ako keď technik Tříska neuznával inžiniera Hodkovického, pomyslel si v takej chvíli René, hľa, i tu to funguje! Časom si René s Mišom Baníkom potykal, a keď si niekedy večer vypil a ráno bol ospalý, prichádzal aj on napodobniť zlozvyk starého maliara do aranžovne. Spal na lavici — Mišo Baník vtedy zamkol a obaja, Kleineidam aj aranžér, pracovali bez jediného slova, Kleineidam na krajinke, Mišo Baník na nejakom hesle, ktoré malo pozdraviť 1. máj alebo urýchliť proces združstevňovania hornej Oravy, a René niekedy už v polospánku pocítil, že ktosi, bol to Mišo Baník, mu kladie pod hlavu zopár poskladaných štátnych zástav, keď si ich zabudol podložiť sám. Kontrolných návštev súdružky Pandulovej sa nemusel obávať, po jej zabúchaní ho Mišo Baník vždy najprv zobudil, a keď vchádzala, už sa spoločne s ním nakláňal nad heslom. „Čo robíte?“ pýtala sa. „Robíme na tom hesle,“ odpovedali jej a ona vravievala: „Hm, hm.“ A zavše dodala aj: „A prečo sa zamykáte?“ Ale nedostala odpoveď. Naozaj veľa ľudí tu už René pozná, o mnohých by mohol napísať báseň alebo črtu, o takom Milanovi Chrastekovi, spevákovi a tanečníkovi, vedúcom súboru Oravan a zároveň vedúcom oddelenia výchovy kádrov, i celú knihu alebo aspoň novelu. To, ako počas mierových slávností, kde súbor Oravan popoludní vystupoval, Milan Chrastek nebol ochotný prestať ani večer, keď už bol celkom iný program, a sám, iba s harmonikou, zápasil s celým džezovým orchestrom! A potom to, ako občas prichádzal za Reném a vravieval mu: „Idem na festival do Východnej, už poznajú celý môj repertoár, napíš mi nejakú novú!“ „Mám vniesť neporiadok do klenotnice ľudovej slovesnosti?“ bránil sa René a Chrastek mávol rukou: „Keď to napíšeš ty, bude to ako ľudové, nikto to nespozná a tebe to dá roboty len chvíľku!“ A René zabral na lichôtky a napísal mu trebárs sériu strof na ženské mená, Chrastek mal pôvodné ľudové len dve strofy, ale René mu prirobil napríklad aj Dorku: „Keby ja mal milú Dorku, jedol by s ňou chlieb na dvorku, ej, jej by som dal striedku, bielu striedku, ja by jedol kôrku!“ A trčala z tej série iba Oľa: „Keby ja mal milú Oľu, šiel by som s ňou na stodolu, ej, tam by som sa na ňu pozrel, len tak pozrel, a šiel by som dolu!“ Oľga je meno na ľudovú pieseň predsa len panské, ale Chrastek bol spokojný, jemu sa zdalo ľudové aj to, a keď sa vracal z Východnej alebo odkiaľ, vždy hovoril: „Páčilo sa to. A každému som potom prezradil, že mi to robíš ty, ale neverili.“ Napíše raz René o tom všetkom, a najmä o Eve a Van Stiphoutovi knihu? Alebo odtiaľto odíde a ubehne povedzme dvadsať rokov a postupne všetko, čo vie o ľuďoch, ktorých tu spoznal, zabudne, a keď sa potom predsa pokúsi pospomínať si na to, zistí, že je to naozaj dôkladne zabudnuté? Dnes to ešte nemôže René vedieť, dnes má iné starosti a málo času: je novinár celozávodného významu, ktorému zrazu tak leží na srdci splnenie celoročného plánu, že vedúci pracovníci majú čo robiť, aby im ležalo na srdci viac. Ešte vyzrie zadným vchodom závodu, tam sa už črtá v tme rozostavaná budova budúcej galvanizovne, za ňou známa, nadmerné množstvá tepla produkujúca tepláreň, s ktorej problematikou sa zoznámil hneď v prvý deň, keď sem prišiel, a za teplárňou sa už kľukatí rieka, týči sa kopec, nie je to už Prasatín, ktorý vidieť zo slobodárne, tento sa už volá ináč, vzduch je tu všade čistý, takže všetko, na čo pozrie, sa zdá blízko, aj vznešený novembrový mesiac, aj „Hory, tmavé na dosah…“, ako sa René vyjadril na margo hôr vo svojej básni. Znalec fabriky René sa obráti k prírode chrbtom a ide sa pozrieť, čo nového vo výrobe.