Van Stiphout

Z osobného oddelenia vedie súdružka Pandulová Reného do redakcie závodného časopisu. Vedie ho popri zelenej drevenej stene, René sa o nej dozvedá, že patrí takzvanej drevenej dedine, ktorou je zastavaná predná časť haly, ponad drevenú dedinu však počuť z hĺbky haly búchanie akýchsi nástrojov, hudbu a krik a smiech, najmä vysoký, ženský, no už sú v bočnej chodbičke pred dverami, na ktorých je atramentovou ceruzou napísané CZV KSS.

Reného to neprekvapí, medzičasom už zistil, že súdružka Pandulová je šéfredaktorkou závodného časopisu a predsedníčkou CZV KSS v jednej osobe. No i tak je uveličený, netušil, že i on bude pracovať v takej dôležitej miestnosti.

V miestnosti je jediný písací stôl, pod oknom. Kolmo naň jeden, možno i dva stolíky prikryté obrusom, okolo nich asi osem stoličiek, ďalších päť-šesť stoličiek pri stene. Na stolíku, prikrytom obrusom, písací stroj, vedľa neho kôpka rukopisov.

— Pozrite si toto, — povie hrdo súdružka Pandulová a podáva Renému jeden rukopis z kôpky.

René si sadá na jednu zo stoličiek a číta. Je to báseň o dochádzke. Podpísaná Angela Baníková.

Súdružka Pandulová: — Je to celkom dobré. Môžete jej to trochu poopraviť.

René vyťahuje pero a číta báseň znova. Opravuje drobné pravopisné a štylistické chyby. Zahanbí sa však, že opráv je tak málo. Číta báseň tretí raz a niektoré riadky celé prepisuje, aby vznikol dobrý rytmus a rýmy. No pritom použije i nové slová a zaváha, či nové slová budú najvhodnejšie, či veci, o ktorých hovorí báseň, možno pomenovať aj slovami, ktoré použil on. Číta teda báseň štvrtý raz a vyčiarkuje pritom riadky, ktoré vpísal, a znova píše všetko tak, ako to napísala Angela Baníková. Zhorší rytmus, vráti zlé rýmy. Iba kde-tu niektorý zo svojich zásahov ponechá. Keď skončí všetky procedúry, zistí, že na básni nezmenil takmer nič, musí ju však preklepať. Preklepanú odovzdá na skontrolovanie súdružke Pandulovej.

— Hm, — povie súdružka Pandulová. Je spokojná. — Máme medzi našimi ľuďmi niekoľko básnikov.

René: — Budem rád, keď ma s nimi zoznámite.

Má na mysli najmä Angelu Baníkovú, autorku básne o dochádzke, predstavuje si dlhonohú sexbombu.

Z CZV KSS alias redakcie závodného časopisu putujú do učtárne.

— Máte vysokú školu? — pýta sa účtovník, a keď René prisvedčí, zasmeje sa:

— To je vaša smola. Keby ste nemali vysokú školu, mohli by sme vám dať viac, na tom mieste je slušné rozpätie, ale keď máte vysokú školu, musíme vám dať plat v zmysle nariadenia o nastupujúcich vysokoškolákoch. Po zrážkach a odrátaní poplatku za ubytovanie budete mať deväťstotridsať korún.

I súdružka Pandulová sa usmeje.

I René sa usmeje. Pocit, že trpí za vzdelanie, ho povznáša.

Z učtárne putujú k riaditeľovi. Tú cestu už René pozná. Nasadí priateľský úsmev, určený doktorovi Sýkorovi, ale keď vojdú, doktor Sýkora na sekretariáte nie je, je tam iba sekretárka.

Súdružka Pandulová: — Je tam direktor?

Sekretárka: — Je.

René čaká, že súdružka Pandulová požiada sekretárku, aby ich ohlásila, súdružka Pandulová však sama ide k zvukotesným dverám a zaklope, spoza dverí sa ozve:

— Dále!

Súdružka Pandulová medzičasom dvere otvorila:

— Česť práci!

— Á, čest práci, soudružko Pandulová, — ozve sa z hlbín miestnosti.

— Je tu ten súdruh René, — povie súdružka Pandulová medzi dverami.

— To je ten novej redaktor? Ale skutečně jenom dvě minuty.

Riaditeľ Pospíchal dnes naozaj nemá veľa času. Čaká ho porada o zásielke pre Egypt. Potom porada o prechode výroby na pohyblivé pásy. A prídu mu referovať, k čomu dospela komisia na zistenie príčin poruchy kúrenia.

René toto všetko nevie. Vstupuje so súdružkou Pandulovou do riaditeľovej pracovne s akýmsi čudným pocitom v duši. Závidí, že tento istý územčistý človek v okuliaroch, ktorý ich práve víta, mal pri prvom stretnutí s Van Stiphoutom času nie dve minúty, ale vyše hodiny? Asi to bude ono. Pravda, viezli sa v aute. Na riaditeľovi Reného upúta najmä biely plášť. Všimol si už, že biele plášte nosia všetci zamestnanci. Na riaditeľovi ho však nečakal.

— Tak buďte vítán, — hovorí riaditeľ Pospíchal. — Posaďte se. Přijímáme vás, ale doufáme taky, že nám neutečete, sotva se zapracujete. Tak aspoň na dva-tři roky!

Riaditeľ sa na toto stretnutie nemusel pripravovať ani vedome, ani podvedome. Je na takéto prejavy pripravený ustavične. Je predsa riaditeľ. I René kvituje profesionálne majstrovstvo, s ktorým v tejto chvíli riadi už i jeho.

— Najmenej na dva-tri roky, — prisvedčuje.

— Plat nebudete mít příliš vysoký. Už jste to v učtárně vypočítali, že ano, soudružko Pandulová? Máte nějaké zvláštní přaní?

René má. Chcel by mať na slobodárni samostatnú izbu, aby sa mohol po práci venovať literárnej tvorbe.

— To asi půjde těžko, — usmeje sa riaditeľ Pospíchal a vzdychne si na znamenie, že audiencia sa končí.