ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Konečne dá súdružka Pandulová Renému na uverejnenie List byra OV KSS pracujúcim závodu Tesla Orava a pri tejto príležitosti sa aj René môže s ním po prvý raz zoznámiť.

René si list prečíta niekoľko ráz — dvakrát v rukopise, pred preklepaním aj po preklepaní, potom v korektúre, keď zalamuje číslo v Ružomberku, a napokon keď vyjdú noviny, aj po vyjdení. A zakaždým sa mu list páči, najmä táto jeho pasáž:

„Pôjde o to, aby všetci pracujúci závodu smelo a nebojácne poukazovali na nedostatky každého druhu, bez ohľadu na osoby, aby odhaľovali každý pokus o potláčanie kritiky akýmkoľvek spôsobom. Aby sa sústavne obracali na závodné organizácie KSS, ako aj na CZV KSS s návrhmi na odstránenie nedostatkov. Treba, aby bojovali proti falošnému kamarátstvu, ľúbivej politike, obezličke, rozkrádaniu národného majetku a akémukoľvek nerešpektovaniu oprávnených pripomienok zo strany pracujúcich.“

Nuž, pomyslí si René, píšu to ľudia, ktorí vedia rozkázať vetru a dažďu, nečudo, že vedia rozkázať aj výrobnej kríze vo fabrike. Teda takto bolo treba písať, kritizovať sa malo, odhaľovať. Nik mi to nezakazoval, ale ani nekázal.

Naozaj to Renému nik nezakazoval, ani nekázal. Keď bolo zle, všetci sa kritiky a odhalenia báli. A preto sa báli dať Renému na uverejnenie aj ten list. Až keď sa začal znova plniť plán, až keď začali i doťahovať manko, prestali sa báť listu, viac sa začali báť toho, aby sa raz nepovedalo, že ho pred pracujúcimi utajili — vyčkali na vhodnú chvíľu a predsa ho len pustili do novín.

Má teraz René na stránkach závodného časopisu začať v zmysle tohto listu zisťovať, kto celú tú kalamitu zavinil? Nie, teraz už radšej nie. Načo rozmazávať? Načo rozoštvávať? Načo ničiť obnovenú dobrú spoluprácu, schladzovať obnovené nadšenie, mariť obnovené úsilie?

René to chápe — ani jemu sa to teraz už nezdá vhodné. Nezakritizoval si a nezaodhaľoval vo chvíli, keď bolo najhoršie — už si nezakritizuje, už si nezaodhaľuje. Už niet tej z chybičiek zloženej jednej veľkej chyby — už sú zase len tie jednotlivé chybičky. A teda by sa už darmo teraz díval zdola nahor — vie, že by už nič neuvidel, chybičky sa hľadajú tak, že sa dívame zhora nadol. Zase sú všetci bodrí. Aj súdružka Pandulová bodrosť uznáva. Aj René bude ďalej písať bodro.

— Pomaly ide pošta z Dolného Kubína do Nižnej, — smejú sa pracovníci závodu, keď vidia, že list im z Dolného Kubína odoslali 28. júna a oni ho, hľa, dostávajú v závodnom časopise až na konci augusta. Uverejnený je hneď vedľa povstaleckého pomníka. Lenže predsa sa len prerátajú tí, čo si myslia, že koniec augusta je osobitne vhodná chvíľa na publikovanie listu, že vtedy pracujúcim závodu už ani na um nezíde, aby si jeho slová brali k srdcu, alebo ho dokonca (nebo, daj!) už ani nebudú čítať!

Chvíľa nie je až taká veľmi vhodná, a o to, že nie je, sa možno práve tí, čo najviac verili v jej vhodnosť, postarajú sami.

Jedného septembrového dňa pustia na pásy nefungujúce aparáty z cintorínov, zamiešajú ich medzi tie fungujúce, čo sa vyrábajú teraz. Veď ľuďom to už ide — i tie mŕtve aparáty medzi živými ožijú.

Renému o tom rozprávajú len tak mimochodom, opatrenie je vraj nevyhnutné, lebo Oravany čoskoro vybehnú a pri nábehu nových mutácií Kriváň a Muráň by to bolo komplikovanejšie. A cintoríny treba predsa nejako zlikvidovať. Dôležitejšie však je, že v budúcej päťročnici…

A tak má René v novinách článok o nádherných výhľadoch na celú budúcu päťročnicu práve vtedy, keď vo výrobe nastane nová kalamita. Nielenže mali aparáty z cintorínov technické chyby, pre ktoré sa ocitli tam, kde sa ocitli — ale za tých pár mesiacov polihovania na cintorínoch ešte aj „zostarli“, ako sa odborne vraví tomu, že sa nielen rozladili, ale takmer z každého si niekto, kto išiel okolo, potiahol čosi, čo práve veľmi súrne potreboval. Znova chaos, znova sa plán neplní, znova rastie manko.

René chodí po závode najradšej v deň, keď vyjde nové číslo. Pokukuje z diaľky, či čítajú. Spokojný je, keď vidí, že áno. Priplichtí sa, nazrie cez plece čítajúcemu, chce vedieť, čo ho najväčšmi zaujalo. A vidí — raz je to správa, že cyklista-samotár Peter Vŕba bol štvrtý na Veľkej cene Velamos v Šumperku hneď za československými esami Bugnerom, Bouškom a Peričom. Inokedy zase je to program kina. I teraz tak — práve vyšlo nové číslo, René chodí. Už z diaľky vidí, že na búdke superkontroly na páse F je pripnutý závodný časopis. Výhľady do budúcej päťročnice zrejme ľud zaujali, povie si René. Podíde bližšie a vidí, že číslo, ktoré tam visí, nie je čerstvé číslo, nevyšlo dnes — je to ktorési staré, visí tam podistým už dlhší čas. Pokrčené, ale drží sa.

Podíde ešte bližšie a vidí, že je to číslo, v ktorom bol uverejnený List Byra OV KSS pracujúcim Tesly Orava. A v liste je červenou ceruzkou podčiarknuté práve to miesto, ktoré sa páčilo aj Renému: „… aby všetci pracujúci závodu smelo a nebojácne poukazovali na nedostatky každého druhu, bez ohľadu na osoby…“

Až sa René v duchu začervená! Čo by povedal Van Stiphout, keby toto vedel? Iste by zvolal: ľudový bardredaktor žiarli na čitateľský úspech prípisu zhora, veď je to, súdruhovia, absurdné!

Veru nezvolili vhodnú chvíľu na publikovanie Listu byra OV KSS pracujúcim — ba čo nezvolili, zvolili práve tú najnevhodnejšiu. Lebo vzápätí po patálii s mŕtvymi aparátmi je tu ďalšia: nabiehajú mutácie Oravana, Kriváň a Muráň, a hoci ide v podstate o Oravan, ibaže v iných skrinkách, predsa len si i toto vynútilo zopár celkom nevinných úprav — a jedna z nich zabrzdí výrobu celkom. Televízne prijímače majú okolo obrazovky plechový rám, tomuto rámu sa hovorí maska. Masky si vyrábajú sami v cechu predvýroby. A zrazu sa zistí, že každá maska v jednom rohu puká.

Optimistickí luhári zrazu zase nevedia, čo s tým majú robiť. Zato už vedia, čo majú robiť, robotníci: smelo poukazovať.

V redakcii závodného časopisu sa hneď, ako sa to stane, otvoria dvere, prichádza Angela Baníková.

René: — Nesiete román, súdružka?

Angela Baníková: — Ale čoby román, súdruh redaktor! Nesiem otvorený list!

List vyjde v nasledujúcom čísle. Píše sa v ňom:

„Súdružky a súdruhovia! Asi nie každému vo fabrike leží na srdci, či sa plán v určitom období splní alebo nie! My pracovníčky F-pásu sa o tom presvedčujeme takmer každý deň a musíme o tom písať, lebo takto by sme ďaleko nezašli.

Začneme zásobovaním. Koľko námahy musíme vynakladať, aby sa plán splnil! Musíme chodiť na nočné smeny, niektorí opravári na našom páse sú už od únavy skoro slepí, a nakoniec bác — nieto masiek, nemôžeme pokračovať. Manko, namiesto aby sa znižovalo, rastie. Toto sa stalo 25. októbra 1960 o 17,30! Chceme vedieť, kto je vinníkom tohto prípadu, a navrhujeme, aby to hradil!“

A potom nasleduje ešte výpočet zo dvadsať rozličných nedostatkov a takýto záver:

„Pracovníci, ktorí ste za toto všetko zodpovední! Keby ste pracovali za také platy ako my, ako by ste sa len potom starali o svoju prácu? Týmto všetkým ukracujete robotníkov! Očakávame, že všetci, čo máte na starosti chod našej fabriky, si zoberiete tieto slová k srdcu a uľahčíte nám našu vyčerpávajúcu a únavnú prácu!

Pracovníčky pásu F.“

Vedia, čo majú robiť pracovníčky F-pásu, prečo by ich nenapodobnil aj René?

Nad listom sú v perexe vytlačené jeho slová:

„Uverejňujeme otvorený list pracovníčok F-pásu bez zmeny jediného slova. Odpoveď na ich otázky prinesieme v budúcom čísle.“

René svoj sľub dodrží. Veď už i jeho hnevá, ako ho vodia stále za nos. A potom — na vedľajšom páse pracuje aj Eva. Nemôže on stratiť dôveru pásov. A Eva chce ísť študovať ako na potvoru práve žurnalistiku! Nemôže on stratiť ani dôveru budúcich žurnalistov.

Z Reného sa stane cez noc detektív. Povie si — nech o týždeň vyjde číslo závodného časopisu, o ktorom, aj keď sa nepôjdem pozrieť do haly, budem vedieť, že sa číta! V tom čísle uverejním veľkú detektívku. Detektívka sa bude volať Kto je zodpovedný? Podtitul: Odpoveď pracovníčkam F-pásu. René sa pustí do práce a zakrátko je detektívka na svete.

Najprv ide úvod:

„Súdružky pracovníčky F-pásu! V minulom čísle Oravy sme vám dali sľub, že dostanete odpoveď na svoje otázky. Ťažko bolo, pravda, zveriť vypracovávanie odpovede niektorému oddeleniu. Náš závod je totiž v čomsi jedinečný: robia sa v ňom chyby a pritom sú v ňom zamestnaní len bezchybní pracovníci. Kto zaviňuje chyby? Nevedno. Kedykoľvek som sa vybral na obchôdzku po oddeleniach a usiloval sa prísť na koreň nejakému problému, nikdy som nestretol nikoho, kto by povedal: ,Toto bola moja chyba.‘ Naopak — kamkoľvek prídem, vypočujem si len obviňovanie. Schopnosť obviňovať je u nás oveľa vyvinutejšia. Prirodzene, schopnosť obviňovať nie je ešte schopnosť kritiky. Lebo kritiky niet tam, kde niet sebakritiky. A tým, že si nevieme chyby priznávať, uniká nám cez prsty hodnota poučenia z chýb, prichádzame o to, čomu sa hovorí ,rásť na chybách‘, zapríčiňujeme, že sa chyby opakujú. Náš závod mal v poslednom čase veľkú príležitosť vyrásť na chybách. Vyrástol?“

Po úvode ide prvá kapitola detektívky — Ako to bolo s maskami. René sa v nej dopátra až rok dozadu a opisuje prípad od samého začiatku. Na jeseň 1959 súdruhovia inžinier Ficek, inžinier Burák a zásobovač Kucharský podali zlepšovací návrh, aby sa masky vyrábali nie ako dosiaľ z hliníka, ale z oceľového plechu. Dôvod: úspora hliníka. Hliník je dovážaný artikel, je ho málo, idea šetriť ním je správna.

Potom opisuje René zmenový lístok, na ktorom sa ku každému zlepšovaciemu návrhu vyjadrujú jednotlivé oddelenia. Presne cituje: „Oddelenie technickej kontroly, 2. septembra 1959. Súhlasím. Bude menej nepodarkov z titulu pokrčenia masky. Inžinier Burák, vedúci OTK.“ Z citátu vidno, že inžinier Burák-zlepšovateľ a inžinier Burák-schvaľovateľ je tá istá osoba. Možno je to len maličkosť, možno nepodstatná, no prečo ju ľuďom neukázať?

René cituje i zaujímavé vyjadrenie vedúceho nástrojárne z 3. novembra 1959, ktoré sa stotožňuje s odporúčaním vedúceho technológie „vec najprv preskúšať“ a zároveň v tej istej vete odporúča návrh najmä preto, že „tohto času používané nástroje sa môžu kedykoľvek použiť na výrobu masiek z čierneho plechu. Navrátil.“ Navrátil je síce Reného starý známy z vinárne U malých františkánov, ale René sa teraz nedíva naľavo ani napravo. Je za preskúšanie, myslí si René, a zároveň už vie výsledok. A vie práve taký výsledok, po akom túži: ktorý by nenútil nástrojáreň robiť pre cech predvýroby nové nástroje. Vo výrečnej reči dátumov a citátov René pokračuje — 4. novembra nariaďuje hlavný inžinier, technický námestník inžinier Pavel, vykonať elektrické skúšky. Po stránke mechanickej je mu všetko jasné. Odkedy? Odkedy inokedy ako od minulého dňa. Kto mu to mohol vyjasniť? Kto iný ako Navrátil.

A už 5. novembra 1959 dáva inžinier Horváth, vedúci typovej skúšobne, dobrozdanie, že po stránke elektrickej nemá maska z oceľového plechu na obrazovku nijaký negatívny vplyv.

Koniec prvej kapitoly detektívky. René dáva druhej kapitole atraktívny názov Pozor! Pozor! Má totiž v rukách detektívny bonbónik. A píše:

„Medzi týmto súborom dobrozdaní a kladných vyhlásení skromne figuruje list z Tesly Strašnice, datovaný 21. septembra 1959. Hovorí sa v ňom: ,Lisování masek bylo u nás ověřováno na běžném nástroji pro hliník, t. j. horný razník pryžový… (nasleduje výpočet rôznych druhov oceľového plechu, na ktorých sa robili skúšky)… Vlivem různé pevnosti byly masky různě předpružené, takže při zabudování do skříně vznikly mezi obrazovkou a maskou mezery… V případě použití ZN ve Vašem závodě proveďte si interní změnu.‘ (T. j. použitie oceľových razidiel namiesto gumených, bežne používaných na hliník.)“

„Zdržme sa ešte akýchkoľvek dohadov,“ upozorňuje však ďalej René. Varovanie zo Strašníc sa totiž dlho javilo ako neopodstatnené. Vydarili sa skúšky bez toho, že by sa robilo niečo s razidlom používaným na hliník. Ukázalo sa, že sa takto dajú úspešne vyrábať aj oceľové masky na Mánes i na Oravan. Kalamita nastala až s maskou Kriváňa. Tá má o jeden lomený ohyb viac a práve ten puká. Tento typ masky nebol dosiaľ preskúmaný.

Lenže zlepšovací návrh bol schválený ako zlepšovací návrh na masku pre všetky pripravované typy — aj pre Kriváň. A ak sa schvaľuje viacej typov masky, musí sa aj viacej typov masky najprv preskúšať. Ďalšiu kapitolku svojej detektívky nadpisuje René názvom Ďalšie zvedavé otázky. A píše:

„Otázka prvá: Prečo sa vlastne skúšky pre všetky typy neurobili naraz? A ešte zvedavejšia otázka: Prečo sa vlastne tá oceľová maska nezaviedla už dávno, u Mánesa, pre ktorý sa špeciálne vyskúšala (úspešne), u Oravana, u prvých Muráňov…?

Odpoveď na prvú otázku sa mi nepodarilo zaobstarať. Údajne sa odskúšali všetky masky. Aj tá posledná nešťastná maska na Kriváň. A skúšky vraj boli úspešné. Na ich základe sa údajne zrodil príkaz hlavného inžiniera (13. mája 1960) zaviesť masky z oceľového plechu do výroby TVP Kriváň. Kde sú ale tie prvé úspešné vzorky? Stratili sa.“

Potom nasleduje peripetia, v ktorej René študuje druhú otázku. Prediera sa húštinami nejasností, z ktorých raz vyplýva záver, že hoci sa malo vyrábať z oceľového plechu, vyrábalo sa z hliníka, lebo bol zásobovacím oddelením dávnejšie zabezpečený, zmena prišla neskoro, a inokedy zas vyplýva záver, že hoci bol zabezpečený hliník, náhle ho nebolo a muselo sa prikročiť k výrobe z oceľového plechu. Celý rad nezrovnalostí a lajdáctiev odhalí René v kapitolke Kým sa míňal hliník. A nasleduje kapitola Po 7. októbri 1960. René píše:

„V tento deň sa už neodkladne muselo pristúpiť k výrobe masiek z oceľového plechu. A v tento deň sa zistilo, že masky sa z oceľového plechu len tak ľahko vyrábať nedajú. V sobotu a v nedeľu 8. a 9. októbra 1960 nastúpila do predvýroby brigáda odborníkov, ktorých úlohou bolo problém bleskurýchle vyriešiť. Zároveň sa zháňal hliník. Brigáda riešila a vyriešila. Usúdila, že masky sa z oceľového plechu predsa len vyrábať dajú. A hliník sa zohnal tiež. 800 kg. A tak sa mohlo vyrábať. Vyrábalo sa. Z čoho? No pochopiteľne — z hliníka. Domnievate sa, prirodzene, že zároveň pokračovali skúšky s oceľovým plechom. Tak by to chcela logika. A pokračovali čerta starého. Hliník sa minul. Prišiel na program znova oceľový plech. Zistilo sa, že skúšky 8.—9. októbra boli buď náhodne šťastné alebo povrchné. Drvivá väčšina masiek z oceľového plechu boli opäť nepodarky. Masky…“

A tu René predvedie, ako i žurnalista môže pracovať s kompozičnou bravúrou.

‚… byly různě předpružené, takže při zabudování do skříně vznikly medzi obrazovkou a maskou mezery…‘ V rohoch, v lomenom ohybe, pukali. A pásy stáli… Čo sa dohnalo nočnými smenami, neúčelne, hlúpo sa strácalo.“

Pravda, od chvíle, keď pracovníčky F-pásu napísali svoj list, po chvíľu Reného detektívnej akcie sa tiež čosi dialo. René opisuje riešenie, ktoré v najväčšej tiesni vymyslel jeho druhý známy z vinárne U malých františkánov — Trnkóczy, majster v cechu predvýroby:

„Pukanie v rohoch sa odstránilo nahrievaním. Trnkóczy zhotovil nástroj na hladenie masiek. A okrem toho každá maska prechádza ešte rukami jedného pracovníka, ktorý ju trpezlivo klieštikmi vyrovnáva. Tým sa, pravda, trojnásobne zvyšuje prácnosť. Pribudli nové operácie — nahrievanie a vyrovnávanie. Okrem toho pri výrobe masiek z oceľového plechu vychádzajú naviac 2 operácie pri odmasťovaní a 3 pri striekaní. Samotné lisovanie je tiež raz tak pomalšie, pretože z hliníkového plechu sa lisovalo pri 120 atmosférach, teraz sa lisuje pri 220 atmosférach. Ale aspoň beží výroba. Vydýchli sme si.“

Záverečná kapitola, ktorú René nazval A teraz závery, prináša vyvrcholenie detektívneho príbehu. René si síce nie je istý všetkým, čo hovorí, veď je laik, ale povedať čosi musí:

„Pri záveroch vychádzajme z predpokladu, že zlepšovací návrh je správny. Úspora, napriek zvýšenej prácnosti, tu je. Vzhľadom na súčasné ťažkosti s hliníkom na medzinárodnom trhu je to ZN nevyhnutný. Prácnosť sa v dohľadnom čase zníži vyrobením nového — oceľového razidla. Odpadne hladenie a možno aj vyrovnávanie. A na obzore je ďalší ZN — výroba masiek z umelej hmoty. Pýtame sa však: Prečo sa zlepšovací návrh, ktorý bol v podstate správny, neskúmal zodpovednejšie, pružnejšie, do hĺbky, prečo sa na všetko muselo prísť až v poslednej chvíli, keď už priháralo? A odpoveď znie: Pre povrchnosť, pre nedostatok iniciatívy a kolektívnej zodpovednosti…“

René cíti, keď píše tieto slová, že jeho námaha môže vyjsť nazmar, ide to do stratena. Musí riskovať, musí menovať. Ale má právo? Rozumie tomu natoľko, aby mohol menovať s istotou? Napíše:

„Dnes sa totiž ľahko vraví: Vinný je Burák. V skutočnosti je vinný každý, kto vedel, že Burák je zlepšovateľ aj zástupca OTK v jednej osobe. Ľahko sa povie: Vinný je Navrátil. Vinný je aj každý, kto okrem Navrátila vedel napríklad o varovaní zo Strašníc.“

To je maximum, povie si René. Viac urobiť nemôžem. Nech si už z toho vyberú a urobia s tým, čo chcú. A ukončí svoju detektívku takto:

„Taká je odpoveď, súdružky pracovníčky F-pásu, na Vašu otázku: Kto je zodpovedný? Veľa je zodpovedných. Prečo? Práve pre ich chronickú a zbabelú neschopnosť zodpovednosť prijímať a cítiť. Tú čestnú zodpovednosť za seba. A tú ešte čestnejšiu zodpovednosť za druhého. A za celok, za závod, za všetko, čo sa v ňom deje, do čoho vidíš a máš možnosť zasiahnuť.“

René si s pôžitkom prečíta svoju detektívku. Konečne im to zrátal, všetkým tým luhárom a zbabelcom, čo ho doteraz vo všetkom zavádzali… Ale veď aj on bol taký istý luhár a zbabelec. No teraz sa spamätal. Konečne. Keby tu tak bol Van Stiphout, ten by sa začudoval. Ako by sa mu asi páčila táto detektívka? Neprispel by do nej nejakým chýbajúcim slovom?

René sa zamyslí a potom opraví predposlednú vetu:

„A tú ešte čestnejšiu a komunizmus vami samými uskutočňujúcu zodpovednosť za druhého.“

Teraz je to po každej stránke v poriadku.