ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

René si povie, že nesmie byť poverčivý. V jeden deň sa s osudom zoznámil, v druhý deň ho nemusí poznať, nech si osud myslí, čo chce. Už dávno má v úmysle podať si žiadosť o miesto redaktora závodného časopisu Východoslovenských železiarní, ktorých výstavba sa práve začala rozbiehať, to je to pravé miesto preňho. Východoslovenské železiarne voľné miesto redaktora závodného časopisu inzerovali, René má už pár dní výstrižok v peňaženke, iba naň akosi v ten večer U malých františkánov zabudol. Na druhý deň si však znova naň spomenie a podá si žiadosť tam.

A len čo si tú žiadosť podá, v tej istej chvíli, keď obálku s ňou vsúva do schránky na budove Komenského univerzity, ozve sa kdesi neďaleko, to jest pred kaviarňou Krym, ktorú od Komenského univerzity oddeľuje iba úzka ulička, volanie, podobné hlasu veľkého vtáka:

— Cár, cár!

Je to dôkaz, že nablízku je prozaik Van Stiphout a že Reného spozoroval. René sa ihneď ocitne v strehu. Uvedomí si, že má pri sebe niekoľko stokorunáčok a že odmietanie pôžičky mu pôsobí rovnaké muky ako klamanie, že je bez peňazí. Od prozaika Van Stiphouta však nič iné ako žiadosť o pôžičku neočakáva. A prozaik Van Stiphout ešte nikdy nijakú pôžičku nevrátil.

— Cár! — volá Van Stiphout, tentoraz už, pretože prešiel cez uličku, celkom zblízka. — Vítam ťa na ulici súdruha Štúra! Proletár duševnej práce, kde sa skrývaš? Hádam len nepracuješ?

— Pracujem, — hovorí René a striehne ďalej.

— Chacha! A kde, cár, v ktorej gubernii? Prídeme, navštívime.

René nepochybuje o Van Stiphoutovej pohyblivosti. Van Stiphout už počas štúdií, a pravdaže i potom, keď sa pre akýsi pochod mestom v nočných košeliach ocitol nedobrovoľne na voľnej nohe, vedel hlavné mesto práve tak neočakávane opúšťať, ako sa neočakávane doň vracať. Po každom takom jeho návrate — ale niekedy aj omylom — zjavovali sa na mužských i ženských záchodoch Komenského univerzity i kaviarne Krym nápisy: POZOR! VAN STIPHOUT OPÄŤ V BRATISLAVE!

— V Tesle, v Nižnej. Stiahol ma tam istý môj známy, kádrovník Trnkóczy, — pohodí René prvú falošnú stopu, ktorá mu zišla na um, a to čo najvzdialenejšiu, aby Van Stiphouta od návštevy odradila, a tak i možnosť odhalenia svojej falošnosti vylúčila — vzápätí si však uvedomí, že Van Stiphout je rodák z Dolného Kubína, vzdialeného od Nižnej iba zo tridsať kilometrov. Van Stiphout sa asi predsa len preženie — René pocíti náhly príval súcitu s Van Stiphoutom. To je chvíľa, v ktorej by mal Van Stiphout požiadať o pôžičku! Lenže nič netušiaci Van Stiphout svoju chvíľu prepasie.

— V teréne si, cár? Plníš, prekračuješ? Určite ťa navštívim!

— Príď, — povie René a vrhne sa k električke, ktorá práve prichádza. — Nájdeš ma tam v redakcii závodného časopisu, budem veľmi rád.

— Počkaj! — volá za ním Van Stiphout. — Požičaj mi stovku, cár! Keď za tebou prídem, prepijeme kepeň!

Neskoro. Električka s naším Reném na palube sa už plavne vzďaľuje.

René vždy na čosi zabúda, zabudne i na túto drobnú udalosť — nemyslí na ňu, keď z Východoslovenských železiarní dostane odpoveď, že ho ako nestraníka vo svojom závodnom časopise nemôžu potrebovať. Vtedy len zváži okolnosti, premiestni sa z Bratislavy do Žiliny, svojho rodiska, a podá si novú žiadosť, tentoraz naozaj tam, kde má známeho, dokonca kádrovníka: do Tesly Orava. O pár dní dostane dotazník, ktorý vyplnený obratom vráti, a netrpezlivo očakáva prvé nápory zimy a definitívnu odpoveď.

Približne v tom istom čase sa Van Stiphout náhle začne zle cítiť na svojom bratislavskom priváte. Na príčine je akási návšteva, ktorú jeho domáca, vdova Krupinková, nevie dosť dobre identifikovať.

— Hľadali vás tu dvaja páni, — oznamuje jedného dňa Van Stiphoutovi.

Van Stiphout: — Akí dvaja?

Vdova Krupinková: — Neviem, nepredstavili sa.

Van Stiphout: — A čo mali oblečené?

Vdova Krupinková: — Obidvaja mali kožáky.

Po tejto odpovedi stratí podnájomníka, napokon neplatiaceho. Van Stiphout sa ihneď rozhodne presídliť z hlavného mesta do Dolného Kubína. Čoho sa preľakol, sám nevie, nemieni sa však vrátiť až do jari. A keď už je v Dolnom Kubíne — akože by nenavštívil hneď na druhý deň Reného v neďalekej Nižnej!

Nenájde Reného, nenájde ani kádrovníka Trnkóczyho.

O príchode Reného dotazníka však poinformuje Van Stiphouta doktor Sýkora, podnikový právnik a vedúci sekretariátu riaditeľa v jednej osobe, v ktorom Van Stiphout spoznáva svojho staršieho druha z gymnaziálnych štúdií v Dolnom Kubíne.

Vo chvíli, keď si Van Stiphout overuje správnosť Reného informácie, je Reného informácia ešte vždy lžou, ale už takou malou, že Van Stiphout sa nad ňou ani nepozastaví, ba naopak. Rozšafný vzťah, ktorý má k hranici medzi lžou a pravdou, mu umožní v tejto chvíli nadobudnúť dojem, že René je človek pravdovravnejší, než si myslel. Nesklamal som sa v Reném, pomyslí si. Nech sa ani René nesklame vo mne.

Doktor Sýkora: — A čo je to za človeka, ten René? Máme ho zobrať?

Van Stiphout: — René je veľký básnik. Potrebujete tu takého človeka, Igor.

Doktor Sýkora: — Len aby nás neopísal.

— Pravdaže opíše. Ba čo opíše — nadhodnotí, ospieva. On mohol byť v Bratislave šéfredaktorom, a nevzal. Dobrovoľne sa rozhodol odísť do terénu, aby mohol ospevovať. A okrem toho, — Van Stiphout sa nakloní k doktorovi Sýkorovi a zašepká, — uvádza v dotazníku, že má zavretého otca?

Doktor Sýkora: — Neuvádza.

Van Stiphout: — Ale má. Preto ho aj vyhodili z redakcie, v ktorej bol zamestnaný počas štúdií. Pomôžte človeku!

Doktor Sýkora: — Vezmeme ho. A čo ty?

Van Stiphoutovi v tom okamihu preblesne, že vlastne mohol Renému miesto závodného redaktora vyfúknuť. Neurobil to, ba naopak, a teraz už aj keby mu ho vyfúknuť chcel, išlo by to ťažšie. Napokon — Van Stiphout po takom ohavnom mieste, ako je miesto redaktora závodného časopisu, ani netúži. Radšej stúpne vo vlastných očiach ako Reného dobrodinec. Požiadať doktora Sýkoru o stovku? V tej chvíli sa otvoria zvukotesné dvere v náprotivnej stene a vyjde z nich územčistý človek v okuliaroch:

— Tak já jedu do tý Žiliny, doktore.

Doktor Sýkora: — Auto je pristavené, súdruh riaditeľ.

— Prepáčte, som Van Stiphout, — povie Van Stiphout. — Igorov priateľ. Nemohol by som sa zviezť s vami po Dolný Kubín, súdruh riaditeľ?

Vidina jazdy v riaditeľovom aute prekryla vo Van Stiphoutovom mozgu vidinu stokorunáčky.

— Je to môj rodák, — povie doktor Sýkora. — Mladý spisovateľ, práve sa ho vypytujem na toho Reného, ktorého sme sa rozhodli prijať, veľmi dobre sa poznajú.

— Ale jistě, svezu vás, — povie riaditeľ a podá Van Stiphoutovi ruku.

Auto už frčí.

— Nádherná fabrika, priam perla, — začne konverzáciu uveličený Van Stiphout, rozvalený sám na celom zadnom sedadle, zatiaľ čo riaditeľ sedí vedľa šoféra.

— To snad ne. Dobrá snad je, ale hezká není.

— Výborne formulované. Ale i tak je tá fabrika nádherná. Nádherná, ako je nádherný prísľub čohosi, čo ešte nevidíme, ako keď… ako keď… ako keď nevidíme vlak, ale počujeme hvizd, áno! Hvizd krásy! Plníte, predpokladám.

— No jo. Ale poslyšte — vy jako mladý spisovatel někde děláte?

— Nie, nie. Teda robím, v tom zmysle, že mám rozličné dôležité literárne úlohy. Ale pracujem na nich doma.

— A nechtěl byste dělat u nás?

Van Stiphout sa s touto myšlienkou už dnes raz pohrával. Zaznela mu prítulne. Okrem toho — ak ráta aj Reného — v tejto chvíli pozná už v závode Tesla Orava troch ľudí, možno povedať kľúčového významu.

— Ako čo?

— Hm, škoda, právě jsme přijali závodního redaktora. Ale poslyšte — kolik by vám to dalo práce, napsat nám závodní kroniku?

— Chachacha! Kroniky sa vám zažiadalo! — zaburáca Van Stiphout, až auto podskočí dopredu, ale skôr, ako by sa riaditeľ stihol uraziť, hlboko zvážnie. — No, podľa toho… Kronika je starý literárny útvar… Možno rok… Možno pol… Poznáte staré francúzske kroniky?

— Ne, ale závod je mladý. A kdyby vám stačilo půl roku, mohli bychom vás na tu dobu přijmout na místo závodního psychológa, náš nám totiž právě odešel na půl roku na vojnu…

Van Stiphout je očarený.

— Keby išlo len o to, študoval som aj psychológiu. Dva semestre, — zacigáni.

— Tak jsem to nemyslel. Vy byste právě těch šest měsíců psal tu kroniku.

Ale Van Stiphout už nepočúva, už sa rozhodol. Nevystúpi v Dolnom Kubíne, ale konverzuje so súdruhom riaditeľom až po Žilinu. V Žiline hravo vypátra Reného príbytok, a keď René vyhovie naliehavému zvoneniu a otvorí, zaznie na jeho prahu renesančný smiech a potom výkrik:

— Všetko som vybavil, cár! Tvoj kádrovník Trnkóczy nejestvuje, ale môj doktor Sýkora áno. Priviezol ma sem k tebe — hádaj kto? Riaditeľ závodu. Družne sme konverzovali, ba i riešili. Chachacha, cár, obaja sme prijatí!

A vzápätí má René pocit, akoby sa ocitol v náručí osudu.