ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Žeby predsa len tiahli za nami ako za Tolstým? pomyslí si René, keď sa v nedeľu popoludní zjaví v slobodárni aj Editin bratanec z Bratislavy, o ktorom počul, že tu bol minulý týždeň.

Ale nie, bratanec sa chce ísť iba poďakovať za pohostinstvo, s ktorým sa minulý týždeň stretol v blízkom mestečku, a zdá sa mu, že sa vtedy poďakovať zabudol. Volá sa Milan.

Čudný dôvod na také dlhé cestovanie, pomyslí si René a navrhne Milanovi, s ktorým si tiež hneď tyká, aby sa nelíšil od Edity a Van Stiphouta:

— Poď radšej so mnou na agitácie.

Ísť na agitácie a nezavadzať Van Stiphoutovi sa René rozhodol už ráno. Milan súhlasí a René sa teší, že ukáže Bratislavčanovi to, čo iste ešte nevidel. Ako ich gazdiná usadí v kuchyni nejakého dedinského domu a ako potom pomaly vojde gazda, pozdraví „Pochválen buď Ježiš Kristus“, podá im ruku, „Musím dať kravám“, povie a pomaly zas vyjde a oni budú čakať i hodinu a potom gazda zase pomaly vojde, sadne si k nim, vytiahne tabak, začne si šúľať cigaretu a vtedy sa ho opýtajú „Napojili ste?“ a on povie „Roboty vždy dosť“ a oni sa ho opýtajú „Viete, načo sme k vám prišli — podpíšete nám?“ a on povie „Veru nie“ a oni sa opýtajú „A prečo nie?“ a vtedy namiesto gazdu povie gazdiná „Keď budú všetci, aj my podpíšeme“ a oni povedia „Každý tak hovorí, ale raz to družstvo tu aj tak bude, to aj vy viete“ a vtedy povie zase gazda „Veď keď bude, tak bude“ a tým sa to skončí, lebo už nebudú vedieť, čo by povedali.

Lenže modrý závodný autobus, pristavený na križovatke, im tesne pred nosom ujde.

— Čo ich budeme rušiť, nevracajme sa, — povie René. — Pokúsime sa dostať na agitácie autostopom.

Stopnú osobné auto, ale to ich dovezie len do Tvrdošína, práve do toho mestečka, do ktorého sa chce ísť Milan poďakovať, a ďalej už nemôžu stopnúť nič, akoby to ktosi začaroval. Je rad na Milanovi, aby dal návrh:

— Keď sme už tu, zájdime k tým Editiným známym, chcem sa im poďakovať.

René: — Dobre.

Vojdú drevenou bránkou do prízemného domu na námestí. Milan kráča prvý, René za ním, akoby nezúčastnene. Doma je len domáca pani, domáci pán a chlapec. Srdečne ich privítajú a pozvú ďalej. Dcéra tu nie je. René si však všimne, že domáca pani chlapca kamsi posiela. Posadia ich k stolu a Milan ďakuje za minulotýždenné pohostinstvo.

— Ale aké ďakovanie, ste predsa Editkin bratanec! René vidí, že zámienku, pod ktorou sem vnikli a ktorá sa mu zdala vymyslená dosť hlúpo, nepodrobili domáci páni hlbšej analýze.

Sedia za stolom, uprostred ktorého je šachovnica z voskovaného plátna, a začnú sa teda zhovárať s domácim pánom o šachu. René sa v športových otázkach dosť dobre vyzná. Zopakuje si s domácim pánom niektoré posledné správy z novín — prebieha práve zápas o majstra sveta medzi Botvinnikom a Taľom. Ťaľ vedie.

René: — Tipujem Taľa za víťaza.

Domáci pán: — Ja tipujem za víťaza Botvinnika.

René: — Botvinnik sa mi nezdá byť už na majstra sveta dostatočne suverénny. Drží titul už dlhší čas iba s veľkou námahou. Bronštejn aj Smyslov mu dali zabrať, kým ich porazil.

Domáci pán: — Taľ je zase turnajový hráč, ktorý vôbec neovláda teóriu. Porazil by ho ktorýkoľvek československý korešpondenčný šachista.

René ani Milan nevedia, čo je to korešpondenčný šach.

Domáci pán im to vysvetlí, vysvetlí im aj jeho prednosti: najmä tu ide o teoretickú prevahu korešpondenčného šachu nad turnajovým.

— Aha, — povedia René i Milan súčasne a vtedy vstúpi sedemnásťročné, pekné dievča, červené od behu. Jedna z jej priateliek oslavuje práve narodeniny, brat ju odvolal z najlepšej zábavy. Tvrdí, že je opitá. Domáci pán sa mračí. Dievča dodáva, že pocit opitosti má napriek tomu, že vypila iba pohárik.

Porozprávajú sa o výhodách a nevýhodách štúdia žurnalistiky, na ktoré sa dievča chystá — tohto roku maturuje, už bola i na prijímacích skúškach. I tu má René čo povedať a jeho názory majú svoju váhu, je predsa sám žurnalistom, i keď len závodného formátu. Milan, študent geológie, zas vynikne, keď debatuje s domácim pánom o vlastnostiach hornín. Oboch sympatických mladých mužov zdržia na večeru. Zas bude za čo ďakovať, pomyslí si René. Po večeri ešte chvíľu posedia, ale je tu čas odchodu na vlak, ktorý ich dopraví späť do Nižnej. Poďakujú sa, rozlúčia s domácim pánom i domácou paňou a dievča ich ide odprevadiť na stanicu.

Vlak zmeškajú a vrátia sa. Cestou zo stanice sa Milan a Eva zhovárajú o septembri — vtedy by už Eva mala študovať v Bratislave. Renému je clivo a navrhne Eve, aby si tykali.

Znova sedia mladí muži pri stole v izbe, v ktorej sedeli pred hodinkou, ale atmosféra izby je iná: Evini rodičia medzičasom odišli na návštevu. Eva postaví na kachle v kúte izby vodu na kávu.

— Voda hneď zovrie, — povie a sadne si na gauč, na ten jeho koniec, ktorý je bližšie k stoličke, na ktorej sedí René.

— Čo sa ťa pýtali na prijímačkách? — opýta sa Milan a René pod stolom prisunie nohu k Evinej nohe.

Dievča utkvie zvedavým pohľadom na Reného tvári, nohou neuhne.

— Pýtali sa ma, ako sa začína Manifest alebo také čosi.

Diván pri kachliach zavŕzga a posadí sa na ňom náhle chlapec, asi trinásťročný, je rozospatý, nemo sa na nich pozerá.

— Už bude vrieť, — povie Eva, vstane a ide pripraviť kávu.

Postaví kanvicu s kávou do stredu stola, na šachovnicu, dá každému šálku, naleje najprv Renému, potom Milanovi, ktorý sedí na opačnom konci elipsy stola, a znova si sadne na gauč, lenže tentoraz na opačný koniec, blízko Milana.

— Kedy ide ďalší vlak? — spýta sa René, pokúsi sa o nedbalý tón.

— O hodinu, — povie Eva a pozrie sa na Milana. Milan sa zasmeje a pozrie sa pod stôl.

— To je tvoja noha? — opýta sa.

— Moja, — povie Eva a aj ona sa zasmeje.

Milan: — Myslel som, že to kopem do stola.

Eva: — Ani do stola nám kopať nemusíš.

René sa mlčky usmieva. Je od Milana asi o štyri roky starší, tvári sa, že mu žičí. Ale nežičí mu. Skrýva nový cit tohto večera — žiarlivosť. Zo žiarlivosti vypije svoju kávu na dúšok.

— Bude sa ti páčiť ešte káva?

Eva vstane, obíde stôl, naleje mu znova plnú šálku a sadne si, znova na jeho konci gauča. René hneď prisunie svoju nohu k jej nohe a Eva neuhne.

Rozospatý chlapec zazíva a pomaličky klesá na svoj diván.

— Koľko je hodín? — opýta sa Milan. Teraz je on na rade, aby vypil kávu na dúšok, urobí to, ale novú šálku mu nik nenalieva.

René mlčí, nemá hodinky. Z ďalšej šálky kávy si iba po troškách uchlipkáva. Dievčenské koleno hreje. Žiarlivosť mizne, v Reného duši ju vystriedala mužná spokojnosť, útržkovito sa rozpomína na krásnu vetu z Hoffmanna, ktorú kedysi vedel celú naspamäť: „Nevzpomínám si, pane, že bych vás už byla viděla někde jinde než tady v Berlíně, ale přesto mi vaše tvář a celý váš zjev připadají nějak známé. Mám takový pocit, jako bychom byli před dávnými lety dobrými přáteli, ale v nějaké velmi vzdálené zemi a za docela jiných, zvláštních okolností. Prosím vás, pane, pomozte mi překonat nejistotu, a neklame-li mne podobnost s někým jiným, obnovme dávné přátelství, jež dosud tkví kdesi hluboko v mých vzpomínkách jako krásný sen.“ Nevidel toto dievča už niekde? Nepočul jeho meno? Jeho hlas? Bolo to v autobuse, vo vlaku alebo vo sne? No k vlaku by mali tentoraz naozaj prísť zavčasu. René sa zdvihne prvý.

— Teraz sa na Oravu dosť dlho nedostanem, ale napíšem ti, — hovorí Eve pri lúčení na stanici Milan.

Písať, to môžeš, pomyslí si René. Ale na turnaji treba byť.