ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ó, vrcholiace leto na severe! Domorodci vravia, že ak si hneď nevšimneš jeho príchod, už ho uvidíš, zachumlané do hmly, len odchádzať.

V ten rok však leto vrcholilo pomalšie ako v iné, po povodni nastal spln a krásne dni, plné svadieb.

Počasie je všeobecne sledované, myslí si René, keď vidí, ako prichádzajú húfy ľudí na Oravskú priehradu. A nielen na ňu. Z Tvrdošína sa vydáva asi tridsať osôb na výlet do panenskej prírody — dovtedy ešte budovateľmi chát málo oceňovaných Oravíc. Vo výprave je i maturantka Eva, jej rodičia i brat, pricestovala Edita i s rodičmi, i bratanec pricestoval, medzičasom sa už zaľúbil v Bratislave do kohosi iného, a keby aj nie, René a Eva sú už ďaleko-ďaleko v zmysle medziľudských vzťahov. Zúčastňuje sa i veľa príbuzenstva priamo z mestečka — výlet spĺňa zároveň funkciu dvoch svadobných ciest. Väčšia časť výpravy sa ubytuje v cieli putovania — v osamotenej kolibe. Tí, čo sa nezmestia do koliby, budú obývať niekoľko stanov postavených okolo nej, medzi nimi aj René a Van Stiphout.

Splní sa teda Reného dávny predpoklad: navštívi výletné miesta v tomto kraji, a nie sám. No milovníkom prírody sa ani tak nestane. Keď ráno vyjde zo stanu, v ktorom prenocoval iba na boku, na inú polohu medzi mladými ľuďmi rozličného pohlavia možnosť nebola, poznačí si do zápisníčka: „Príroda je možno krásna, ale spánok potrebný.“

Van Stiphout má na tomto výlete pocity celkom iného druhu. Zo všetkých mladých ľudí v stane — ani Eva, ani Edita medzi nimi pravdaže nie sú — spí najdlhšie. Všade spí dobre. Keď sa konečne prebudí, vyjde zo stanu, stretne Editu a taký neumytý, strapatý ju požiada o ruku. Je to jedna z posledných príležitostí zastaviť nežiadúci vývoj dejín — Edita už skončila s prácou žeriavničky, z Oravíc ide do Bratislavy, z Bratislavy do Prahy. Do Nižnej tak skoro nepríde, možno už nikdy. Prečo by práve v tejto situácii vravela Van Stiphoutovi svoje áno?

Edita: — Nie.

Výlet sa skončí, Edita odíde.

Veselý René a smutný Van Stiphout sa vrátia do závodu.

V závode teraz všetko beží tak, ako má. Plán sa plní. Každú noc chodí niektorý pás na nočnú a tak sa systematicky ukrajuje i z manka. Ba aj brigády zo sesterských Tesiel sú už preč, aj vlastní inžinieri a technici sa už vrátili na pôvodné pracoviská. Veľká chyba sa stratila, ostali už len chybičky, bojovať s tými je hračka.

Súdružka, kde ste? Potreba je síce potreba, ale aj na páse ste potrebná, ba ešte potrebnejšia, tak ovládajte trochu svoje osobné potreby, prvoradé sú potreby spoločnosti!

Aj Van Stiphout sa presvedčí, že chybičkám teraz ruže nekvitnú. Roznáša povedzme čerstvú bleskovku — bleskovky sa ešte vždy vydávajú každý deň a Van Stiphout si zvykol pomáhať Renému. Koniec koncov roznášať bleskovku, to je veľmi podobné roznášaniu psychologického testu.

Van Stiphout teda roznáša čerstvú bleskovku. Na bleskovke sa bodro oznamuje, že sa plní a že sa splní, lebo nesplniť sa nedá. Bodrú bleskovku bodrý Van Stiphout pripína na drevenú stenu ktorejsi kancelárie v drevenej dedine — a keď pripol jednu, pripne vedľa nej ešte jednu, takú istú. A práve ide okolo súdruh riaditeľ — i on je už zase bodrý, chyby už niet, i on už má čas všímať si chybičky:

— Soudruhu Van Stiphoute, a to věšíte vedle sebe dvě stejné bleskovky? Není to plýtvání papírem?

Van Stiphout: — Súdruh riaditeľ! Podľa najnovších výskumov v oblasti psychológie propagácie a reklamy…

Ale súdruh riaditeľ je už ďaleko.

— Čo ti to povedal? — pýta sa René, ktorý sa na scéne objavuje dodatočne.

— Pochvalu udelil, — vraví Van Stiphout. — Ale ruble budú až zajtra.

Do psychologických výskumov sa teraz Van Stiphout nepúšťa. Niežeby sa až tak bál od čias, čo zistil, že závod je predmetom ministerských kontrol. Ale urazili ho. Požiadali ho o vyjadrenie — a potom, keď vypracoval a keď im dal, nepovedali ani bú. Pýtal sa, či poslúžilo, nečítali. Pýtal sa druhý raz, zase nečítali. Potom ho našiel v koši. Tam leží teraz u nich v izbe na rádiu, prievan ho zavše zhodí na zem a on alebo René ho vždy zdvihnú a znova dajú na rádio.

A ako len pekne zhodnotil, akú interpretáciu pohodil — mohli si pomôcť: „Treba posudzovať súčasný stav fabriky ako experiment, ktorý sa vydarí, ale ešte nie je uzákonený, čím myslím, že to ešte nie je priebeh experimentu v koľajach normálnosti, normalizovaný experiment…“ Pomohli si ináč? No veď len aby.

Van Stiphout, i keď sa zriekne psychologickej činnosti, má čo robiť. Aj chvíľa, keď bude treba odovzdať napísanú kroniku, sa blíži. Píše teda kroniku? Nie, ale so všetkou vážnosťou sa na to chystá. Popritom píše poviedky. A ak mu poviedky priveľmi pripomínajú Editu, ktorá odmietla jeho manželskú ponuku a už sem viac nepríde, aby na ňu zabudol, pomáha Renému nielen s bleskovkami, ale i so závodným časopisom.

Závodný časopis sa opäť dostáva, tak ako celý závod, do svojich starých koľají. Plán sa plní, závodný časopis to bodro schvaľuje, nezabudne k ďalšiemu ešte lepšiemu plneniu povzbudiť, nezabudne veriť, že všetko už teraz pôjde ako po masle. A teda zase môže René i trochu odvrátiť pozornosť od výroby a usmerniť ju na javy, na ktoré sa pozornosť závodného časopisu usmerňuje najpríjemnejšie. Zlomí niekto okrasný krík? Usmerníme pozornosť na zlomený okrasný krík. Nechce o tom napísať náhodou Van Stiphout? Akože by nechcel — chce. „Každý deň znamená cestu do závodu, príchod do práce za hmlistého rána a odchod z neho poludňajším vzduchom, v ktorom už darmo odmietame cítiť prvý prísľub jesene…“ Tak píše Van Stiphout a René vie, že Van Stiphoutovi dal síce prácu, pri ktorej môže zabudnúť na Editu, ale že darmo je, i z tejto práce presvitá akási smutná spomienka. Okrasný krík! Smutná je duša toho, ktorý ľutuje tvoj zánik. Smutná i kritická: „Vzhľad nášho okolia je výrazom našej duše, nášho srdca. Kto si to, súdruhovia, trúfa strúhať z vlastného srdca špáradlá?“

Jedného dňa Renému, ktorý pripravuje práve číslo k 16. výročiu SNP, poradí súdružka Pandulová:

— Bolo by dobre, keby ste obstarali aj nejaké fotografie.

— Aké fotografie?

— Skúste v Trstenej, musia tam mať na bývalom okrese nejaké snímky povstaleckých miest alebo pomníkov.

René poslúchne, zavolá si centrálu, žiada si Trstenú, číslo to a to. Číslo sa nehlási, zato sa však otvoria dvere a do redakcie závodného časopisu vkročí muž, ktorého René pozná: jeden z bývalých funkcionárov bývalého okresu, trstenský okres iba nedávno zrušili, zlúčili ho s kubínskym. Muž sa volá Rachot.

Rachot: — Čo potrebuješ z Trstenej?

René pochopí, že Rachot počul, ako si pýta Trstenú, keď bol ešte za dverami. Zloží a povie:

— Potrebujeme nejaké snímky do čísla k výročiu SNP.

Rachot: — Aké snímky? My tam máme všelijaké snímky.

René: — Nejaké pomníky.

Rachot: — Máme aj pomníky. Je tam toho plná škatuľa, príď si. Kedy prídeš?

René: — Môžem prísť aj dnes?

Rachot: — Dnes tam budem aj poobede, príď si dnes.

Popoludní, rovno zo závodu, sa René vyberá na križovatku striehnuť na nejaký stop do Trstenej. Van Stiphout sa vypytuje, kam René ide, a rozhodne sa ísť s ním. Renému zastaví nákladné auto, naložené štrkom. V kabíne nie je miesto, ale ak chcú, môžu na štrk. Van Stiphout prehlási, že takým autom nejde. René nechce zbytočne nahnevať šoféra a vyškriabe sa na štrk, hoci aj pôjde sám. Napokon, keď stopujú dvaja, dobre býva sa aj rozdeliť. Auto už ide, keď René ešte stihne Van Stiphoutovi vysvetliť, kde ho v Trstenej nájde: na bývalom okrese.

Na chodbách bývalého okresu vládne otupná atmosféra, aká už obyčajne vládne všade, kde je niečo bývalé. Ešte nevedno, čo v tejto budove bude, no vie sa, čo v nej bolo, a už nie je. Po chodbách sa motajú upratovačky — je čo upratovať, každú chvíľu vynášajú z kancelárií plné koše starých listín. Po kanceláriách bývalého okresu posedávajú bývalí okresní úradníci a zahadzujú do košov bývalé významné spisy.

René nájde miestnosť, v ktorej sedí Rachot.

Rachot: — Prišiel si? No poď!

Rachot sa z Reného príchodu navidomoči teší — iste preto, lebo sa teší, že si ešte zaúraduje, usúdi René.

Rachot: — No poď! Poď!

Rachot usadí Reného v kancelárii s otrhanými kobercami a ošumelým nábytkom. Akási zásadná neútulnosť vládne v týchto kanceláriách, myslí si René — ich redakcia nie je na tom lepšie. Na stenách naturalistické obrazy. Reprodukcia maľby akéhosi štrajku sa podobá nepeknej fotografii. René sedí v rozpadávajúcej sa fotelke, Rachot odišiel do vedľajšej miestnosti, ale už sa vracia, pod pazuchou nesie škatuľu.

Rachot: — No pozri, tu to máš! Pozri sa, koľko toho tu je, a leží to tu! Pozri sa koľko!

Rachot otvorí škatuľu — a naozaj, škatuľa je plná fotografií. Rachot ich nadšene vysype na stôl a začína brať do ruky jednu po druhej.

— Pozri sa, — zvolá nad fotografiou muža pri koňoch. — Predseda JRD! Nechceš?

René: — Nie. Teraz nie. Hádam inokedy by sa zišlo. Teraz potrebujem niečo k Povstaniu.

— Tak keď sa ti zíde, vezmi si, — povie Rachot a vnúti Renému fotografiu muža pri koňoch. — Autohavária, pozri, nechceš?

René: — Nie, ďakujem. Nemáte tu nejaký pomník alebo také niečo?

Rachot: — Niečo sa nájde. Prvý máj.

René: — Tohtoročný?

Rachot: — Minuloročný. Pozri sa, alegorický voz.

— Nuž, — povie René a 1. máj si vezme.

Preberajú fotografiu po fotografii, ale ani na jednej nie je to, čo by René potreboval. Ešte dve-tri si vyberie na príležitostné použitie. Je sklamaný. Nedáva to však na sebe znať.

Rachot: — No? Pomohol som ti?

René: — Pomohol, ďakujem.

Rachot: — No vidíš! Tak príď ešte niekedy, ešte tu má kdesi byť jedna škatuľa, len neviem teraz, kde je. Príď, nájdeme to.

René: — Keď budem niečo potrebovať, určite prídem.

Rachot: — No vidíš. Hovoril som ti, že niečo nájdeme. Len príď ešte, spokojne.

René vyjde z bývalého okresu, chce počkať pred bránou, ale netreba, Van Stiphout práve prichádza.

Van Stiphout: — Vybavil si, cár? Máš pomník?

René: — Nič.

Van Stiphout: — Tak to poďme zapiť do hotela Roháč! Van Stiphout je pekne oblečený, priam slávnostne. René mu dodatočne uzná, že sa nechcel viezť na štrku.

Keď prídu do hotela Roháč, na Reného prekvapenie tam Rachot už sedí, pri stolíku s ním ešte dvaja muži. Naučil sa pri schôdzovaní byť na dvoch miestach odrazu, či ako? Rýchly je to človek. I Rachot zbadá Reného.

— Ešte si tu? No poď, prisadni si! Aj ty si prisadni, psychológ!

Rachot, vidno, oboch dobre pozná, predstavuje ich:

— Toto je súdruh redaktor z Nižnej. A toto psychológ. A toto sú zas kolegovia, pracovníci! No, čo si dáte?

René nechá Van Stiphouta, aby si vybral prvý, predpokladá, že Van Stiphout si vyberie vodku a pivo, i on si potom vyberie vodku a pivo, ale Van Stiphout si vyberie niečo celkom iné:

— Daj pomník, súdruh Rachot!

— Už sme hľadali, — predbehne odpoveď súdruha Rachota René, lebo sa mu nezdá Van Stiphoutov nápor vhodný, vyzerá to, akoby sa mu on, René, sťažoval. — Niet.

— Ale budeme ešte hľadať a nájdeme, — povie súdruh Rachot, Renému sa zdá, že je to vybavené. Ale vôbec nie!

— Daj pomník, súdruh Rachot! — povie Van Stiphout znova a vyvaľuje na súdruha Rachota oči, hypnotizuje ho.

Zhypnotizovaný súdruh Rachot sa ešte raz pokúsi odolať:

— Kde ti ho vezmem?

Van Stiphout: — Daj pomník, súdruh Rachot, daj, daj!

A už sa dejú veci — Reného to ani neprekvapí. Van Stiphout to už neraz dokázal. Súdruhovi Rachotovi sa nápor Van Stiphouta zapáči — veď on sám také nápory rád robí, panebože, či jedno roľnícke družstvo takto založil? Obracia sa na kolegu pracovníka po svojej pravej ruke:

— Súdruh redaktor zháňa nejaký pomník, nemáš nejaký pomník?

Kolega pracovník po pravej ruke je funkcionár MNV. Opýta sa:

— Aký pomník?

René: — Pripravujeme číslo k Povstaniu a chceli by sme uverejniť aj nejaké fotografie povstaleckých miest alebo pomníkov padlým hrdinom.

René už vie, keď treba, hovoriť v pluráli. Kolega pracovník MNV aj druhý kolega pracovník — je to strážmajster ZNB — sa zamyslia. Van Stiphout ich chvíľu nechá zamyslených a potom sa obráti aj na nich:

— No, súdruhovia, máte nejaké pomníky?

— Mám jednu fotku, ako držím čestnú stráž, — povie strážmajster.

— No daj! Daj pomník! — zvolá súdruh Rachot. Ako keby prehovoril Van Stiphout. Renému sa zrazu zazdá, že tí dvaja sa podobajú aj fyzicky.

Van Stiphout: — Dajte pomník, súdruh, áno, dajte!

Strážmajster: — Ale nemám to tu.

Rachot: — A kde to máš? Doma?

Strážmajster: — Doma.

Rachot: — Skoč! Dones súdruhovi redaktorovi!

Pracovník MNV: — Áno, skoč!

René: — Ale veď to nemusí byť hneď.

Rachot: — Nie, nie, len nech skočí.

Strážmajster napokon nie je neochotný, pohotovo sa zdvihne, už ho niet. Rachot sa zasmeje. Aj pracovník MNV sa zasmeje a prehodí:

— Je rád, že bude v novinách, súdruhovia!

A zasmeje sa aj Van Stiphout: — Chachacha, súdruh, veď vy závidíte!

Naozaj, strážmajster je rád. Vracia sa zadýchaný, ale usmiaty, Renému sa zdá, že keď kladie na stôl fotografiu, trochu sa i pýri. Nevie, že na štočku sa fotografia zmenší a jeho, strážmajstra, čo i tak je na obrázku dosť maličký (lebo fotografovali z diaľky, aby sa im zmestil veľký pomník), potom už skoro vôbec nebude vidieť. A René mu to radšej ani nepovie, hoci by inak rád použil v tejto spoločnosti slovo štočok, uspelo by.

Rachot: — No vidíš, takto treba pomáhať našej tlači! To je pod Halečkovou, pravda?

Strážmajster: — Pod Halečkovou.

Pracovník MNV: — Áno, pravdaže, pod Halečkovou.

Van Stiphout: — Pravdaže je to pod Halečkovou, súdruhovia!

A potom sa obráti k Renému:

— No vidíš, cár! Máš pomník aj s čestnou strážou.

A kým René strážmajstrovi ďakuje, vykríkne Van Stiphout:

— Menu!

A v tejto chvíli René pochopí, prečo sa mu zdalo, že sú tu dvaja Van Stiphoutovia! Veď sú to — Francúzi.

Rachot:— Parlez-vous francais?

Van Stiphout zarecituje prvý verš z Apollinairovho Pásma: — A la fin tu es las de ce monde ancien!

Súdruh Rachot je očarený:

— Kedy si bol naposledy vo Francúzsku?

— Chachacha, monsieur Rachot! — zvolá Van Stiphout, akoby sa práve z Francúzska vracal. A potom smutne, ticho dodá: — Ešte nikdy som nebol vo Francúzsku, ešte nikdy.

Rachot: — Ale nehovor! Povedz naozaj, kedy si bol naposledy vo Francúzsku?

Van Stiphout: — Nebol som vo Francúzsku.

Rachot sa obráti na Reného:

— Bol vo Francúzsku, pravda?

René potvrdí Van Stiphoutovi pravdu, lebo sú také chvíle, keď to, čo chce mať Van Stiphout potvrdené, je práve pravda:

— Nie, naozaj, nikdy nebol vo Francúzsku.

Van Stiphout vie, že teraz je vhodná chvíľa, aby zarecitoval aj druhý verš z Pásma: — Bergere ô tour Eiffel le troupeau des ponts bele ce matin!

Rachot k Renému: — Má perfektnú výslovnosť!

Van Stiphout: — A vy odkiaľ, odkiaľže, monsieur Rachot, odkiaľ ovládate?

A súdruh-monsieur Rachot nostalgicky zvážnie, akoby spomínal na krásnu udalosť, z ktorej si pamätá každý detail:

— Ja som sa tam narodil.

Ani nečaká, či budú požadovať dôkazy — sám od seba vyťahuje z vrecka akúsi listinu, podistým rodný list; je na rozpadnutie, iste ho roky a roky nosí so sebou, roky a roky ukazuje:

— Pozri doklady, vidíš? Tu je napísané! Paris. A tu! Rue.

Súdruh-monsieur Rachot vyslovuje tak, ako je napísané. Nevie po francúzsky. Nemôže teda ani posúdiť, či je Van Stiphoutova výslovnosť správna, myslí si však, že je. Narodil sa vo Francúzsku iste vtedy, keď tam jeho rodičia boli v čase krízy za chlebom, myslí si René. A vrátili sa odtiaľ, keď bol súdruh Rachot ešte malé dieťa, nič okrem tejto listiny mu s Francúzskom spoločné neostalo. Ale vďaka tej listine — nedá sa nič robiť — má súdruh Rachot k Francúzom vzťah. A má vzťah i k takým ľuďom, ako je Van Stiphout, ktorí síce nie sú Francúzi, ale tiež majú vzťah k Francúzom. Van Stiphout pochopí súdruha-monsieura Rachota hravo, vie, čo sa v jeho srdci teraz odohráva. Oči Van Stiphoutovi zvlhnú dojatím. Vstáva a hovorí:

— Monsieur Rachot! Nebol som vo Francúzsku, ale práve sa tam chystám! Odovzdám váš pozdrav. Odovzdám posolstvo!

A strážmajster i pracovník MNV, akokoľvek si nemôžu myslieť, že Van Stiphout sa chystá do Francúzska práve v tejto chvíli, vstávajú a tiež vravia:

— I my už pôjdeme. Do tej Ostravy.

Van Stiphout: — Vozom?

Strážmajster: — Vozom.

Van Stiphout: — Mohol by som sa zviezť s vami, súdruhovia?

Pracovník MNV: — Bez všetkého. No my ideme hneď. Van Stiphout: — Aj ja idem hneď.

— Chcel si ísť do Francúzska, — zažartuje René, prekvapený náhlym cestovateľským nápadom Van Stiphouta. — Tam sa ide cez Ostravu?

— Všetky cesty vedú do Európy, cár!

A Van Stiphout objíme Reného a vzápätí už nasadá so strážmajstrom a pracovníkom MNV do akéhosi služobného vozidla, pristaveného pred hotelom Roháč — a už sa vezie do Ostravy. Vypršala mu polročná zmluva so závodom, ktorú uzavrel na napísanie kroniky, či to René nevie? Že nemá batožinu, to Reného predsa nesmie mýliť — Van Stiphout zovšadiaľ odchádza s prázdnymi rukami, všetko vždy zanecháva.

René stojí pred hotelom Roháč so súdruhom Rachotom, ktorý akoby bol v tejto chvíli už nielen bývalým okresným funkcionárom, ale i bývalým Van Stiphoutom, a díva sa za odchádzajúcim autom. V ruke má fotografiu s pomníkom — posledný dôkaz, že tu Van Stiphout žil a pracoval. Zapne mu konečne! Van Stiphout práve odišiel odtiaľto navždy.

O dva dni sa vráti z vojny promovaný psychológ Horčička. René sa s ním stretne a zoznámi uprostred pracovného ruchu v hale.

Horčička: — Ako ste to mohli pripustiť, aby sa Van Stiphout vydával za priemyselného psychológa! Zdiskreditoval túto profesiu! Podám sťažnosť!

A René, aby zmenil tému, iba pokrčí plecami a spýta sa:

— A čo by ste vy, súdruh Horčička, z psychologického hľadiska pokladali za akútny problém, prípadne i za taký, ktorým by sme sa mali zaoberať v závodnom časopise?

Psychológ Horčička sa zamyslí, poobzerá, pohľad mu utkvie kdesi hore a povie s vedeckým zanietením:

— Pozrite sa tam! Mali by sa umyť tie okná!