ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V miestnosti, do ktorej René vojde, sú dva písacie stoly, postavené oproti sebe, a medzi nimi ešte jeden okrúhly s dvoma kresielkami. V náprotivnej stene zvukotesné dvere. René vie od Van Stiphouta, že sa môžu náhle otvoriť a môže sa v nich objaviť riaditeľ — bude sa na ne ukradomky dívať, či sa to náhodou nedeje. Za jedným písacím stolom sedí pomerne mladý muž — no starší, ako si René predstavoval — za druhým chudá, usmiata žena, podľa všetkého sekretárka. Keď René vstúpi, muž ho vyzve, aby si sadol do kresielka, a ďalej sa zhovára so sekretárkou. René zauvažuje, či sekretárka nebude na prekážku jeho rozhovoru s doktorom Sýkorom: považuje tento rozhovor za dôverný a bol by najradšej, keby doktor Sýkora poslal sekretárku preč. No doktor Sýkora sa zhovára so sekretárkou veľmi kamarátskym tónom, zrejme mu jej prítomnosť neprekáža; z ničoho nič svoj rozhovor s ňou ukončí a ide si sadnúť do druhého kresielka, oproti Renému. Až teraz si podajú ruky a predstavia sa. Van Stiphout upozornil Reného, že doktor Sýkora mu bude tykať, a nech mu René chvíľu vyká, no potom tiež začne s tykaním. René vie, že opätovať doktorovi Sýkorovi tykanie sa neodváži, spočiatku mu bude vykať a potom sa bude usilovať formulovať vety tak, aby sa v nich ani netykalo, ani nevykalo; no aspoň je na tykanie doktora Sýkoru pripravený, a naozaj, doktor Sýkora mu tyká:

— Tak teda nastupuješ, čo? Nemusíš mi nič hovoriť, všetko mi o tebe porozprával Van Stiphout.

— A čo on? — opýta sa René, aby sa Van Stiphoutovi odvďačil za intervenciu intervenciou a aby aj doktor Sýkora videl, že na Van Stiphouta nezabúda. — On nastupuje kedy?

— Pár dní po tebe, musí si ešte vybaviť nejaké formality. Vyznáš sa v divadle?

— Tak, ani nie, — povie René, ktorého otázka doktora Sýkoru prekvapila. Vidí však, že doktor Sýkora očakával kladnú odpoveď, a vyčíta si, že ho sklamal. Ach, veď jedna Van Stiphoutova informácia hovorila i to, že doktor Sýkora je nielen podnikovým právnikom a vedúcim riaditeľovho sekretariátu, ale aj funkcionárom závodného klubu! Je považovaný za motor nižnianskej kultúry a dennodenne dbá, aby si túto povesť udržal — ako len mohol René na to zabudnúť?

— Bude treba, aby ste to tu, chlapci, nejako rozhýbali, veľmi by sme to potrebovali, — hovorí doktor Sýkora tónom učiteľa, ktorý karhá žiaka za nesprávnu odpoveď, no nepochybuje o tom, že žiak sa iba pomýlil a správnu odpoveď pozná. — Trochu sa vyznáš v divadle, aspoň tak, že by si poradil a tak, nie?

— Tak áno, — povie René a zapotí sa. — Trochu.

— A čo by ťa tak z týchto vecí zaujímalo, alebo čo by si tak vedel? — opýta sa doktor Sýkora a René si spomenie, že vie o ňom aj to, že zbiera po dedinách ľudové piesne pre závodný spevácko-tanečný súbor Oravan, ktorý sám založil, ba že sa chystá vydať vlastnoručne ilustrovanú brožúru o pltníctve. Nanešťastie sú koníčky doktora Sýkoru Renému veľmi vzdialené.

— Tak hádam deti, pionieri a tak, — zlepšuje, ako vie, svoju predchádzajúcu odpoveď.

— No výborne, nejaké detské divadlo, to by bolo ono. Pri škole sa niečo robí, — zvolá doktor Sýkora, už spokojnejší. — Naozaj, bolo by treba, chlapci, niečo robiť, vieš, ako je to tu treba, a aj vám to prospeje. Už si bol na osobnom oddelení?

— Nie, teraz som pricestoval.

— No tak teraz pôjdeš na osobné oddelenie. Čo je s otcom?

René je v pomykove. Doktor Sýkora je naozajstný majster dôverných otázok! Nedá sa vôbec zistiť, čo vie — vyzerá, akoby vedel všetko. A nedá sa ani zistiť, či to, čo vie, vie od Van Stiphouta, alebo je informovaný z právnických kruhov. René to nemôže vylúčiť, pretože práve tak ako doktor Sýkora i Reného otec je právnik. Aj keď je Reného otec už invalidný dôchodca a doktor Sýkora je oveľa mladší, môžu sa poznať, tón doktora Sýkoru vzbudzuje dojem, že Reného otec je dokonca jeho blízkym priateľom. Má René tento dôverný tón prijať? Pojednávanie s otcom malo prebehnúť o krátky čas a René celú túto záležitosť zatajil v životopise, ktorý pripojil k dotazníku. Aj keby zatajenie vyšlo najavo a niekto by mu niečo vyčítal, má dobrú výhovorku: v čase, keď si podával žiadosť, nebola záležitosť ešte ukončená a súd mohol otca oslobodiť — načo by o tom v životopise predčasne písal? Nielenže informáciu o otcovi neuvádza v životopise — René nemienil o tom nikoho informovať ani ústne. Pravdaže, Nižná nie je až tak ďaleko od Žiliny, nájdu sa ľudia, čo to čoskoro vynúrajú, ale René bol rozhodnutý nehovoriť o tom s nikým skôr, kým sa ho niekto na to priamo neopýta. A pozrime sa — hovorí s prvým človekom, a už je tá otázka tu. René sa rozhodne, že dôverný tón doktora Sýkoru prijme.

— Teraz niekedy v januári bude mať súd, — povie a zmieri sa s tým, že okrem doktora Sýkoru informuje i načúvajúcu sekretárku.

— No, veď kým sa ťa niekto neopýta, nemusíš o tom nikomu hovoriť, — povie doktor Sýkora. — A tu sa ťa na to ani nikto pýtať nebude.

Pri týchto slovách sa René nevdojak opäť pozrie na zvukotesné dvere a doktor Sýkora jeho pohľad zachytí.

— Direktor tu nie je, predstavíš sa mu neskôr. Teraz choď na osobné oddelenie. Vieš, kde to je?

— Nie, — povie René a doktor Sýkora mu to vysvetlí.