ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Prvé, k čomu sa Van Stiphout postaví s pohŕdaním, je Reného ranný režim.

Že René sa riadi podľa Třískovho budíka, nastaveného na optimálny čas 5,35? Že René pije ráno čiernu kávu pripravenú z horúcej vody priamo z kohútika, lebo mu na prípravu dokonalejšieho nápoja — na rozdiel od Třísku — nezostáva čas? Že René s Třískom chodia do závodu klusom a že to robia aj vyššie, ba najvyššie postavení pracovníci?

— Absurdné! — zvolá Van Stiphout hneď v prvé ráno, a keďže Třísku tam toho rána niet, René po vypití dôkladne pripravenej čiernej kávy vykračuje si s Van Stiphoutom pekne pomaličky cestou, ktorá ešte pred chvíľočkou dunela ako pretekárska dráha a teraz pripomína opustený chrám — sú tri minúty po šiestej. René odovzdá na vrátnici pichačku, do ktorej mu vrátnici zapíšu presný čas oneskoreného príchodu, bude si ju musieť vyzdvihnúť na osobnom oddelení. Van Stiphout ešte nemá odovzdať čo.

Ale ani o pár dní, keď už má pichačku i Van Stiphout, on ju iba ukáže a strčí nazad do vrecka, vrátnici za ním volajú, a on sa tvári nechápavo a ide ďalej, zatiaľ čo René svoju pichačku poslušne odovzdáva. Inokedy sa zase Van Stiphout háda — a naozaj, raz presvedčí vrátnikov, že im hodiny na vrátnici idú vopred, inokedy zas, že majú právo na oneskorený príchod, pretože nevyužívajú obedňajšiu prestávku. Iba v učtárni sa Van Stiphout háda márne — za oneskorené príchody i jemu, i Renému čosi strhnú zo mzdy, majú obedňajšiu prestávku využívať.

— Odeli ta, cár? Uniformovať sa prikázali? Veď si ty teraz biela veľryba! — zvolá Van Stiphout, keď po prvý raz vkročí do redakcie závodného časopisu a nájde Reného sedieť v bielom plášti. Odvtedy Reného biely plášť visí na vešiaku v kúte redakcie. Van Stiphout svoj biely plášť ani nevyfasuje — odmietne, René a Van Stiphout sa stanú poznateľnými podľa toho, že sa pohybujú po závode ako jediní dvaja neuniformovaní pracovníci. Ach, a pravdaže i podľa iných vecí. Veď najmä Van Stiphout priam hýri neopakovateľnými činmi i zvolaniami, módnymi doplnkami.

— Prosím vás, čo je to za človeka, ten Van Stiphout? Nie je on tak trochu toto? — opýta sa Reného povedzme zásobovací referent Pajdušák.

— A prečo myslíte? — spýta sa René.

— Ale nuž tak, idem po závode, on ide oproti mne, všade plno ľudí, a on ma objíme!

— No a čože, keď vás objal? On je psychológ, možno chce vedieť, ako budete reagovať, — zastane sa Van Stiphouta René.

A Van Stiphout je naozaj psychológ. Veď nastúpil — čo na tom, že len na pol roka — na miesto závodného psychológa Horčičku, ktorý vojenčí. V tomto zmysle kázal zúradovať všetky náležité formality súdruh riaditeľ. Aj to tak spravia. Aj posadia Van Stiphouta za stôl, za ktorým sedáva inak závodný psychológ Horčička, keď nevojenčí — za normálny písací stôl. Ako len René v kúte duše tento stôl Van Stiphoutovi závidí! Priam mu ho nežičí. A miestnosť, v ktorej je stôl umiestnený, tiež nie je bezvýznamná: Van Stiphout sedí oproti súdruhovi Feriancovi, vedúcemu zamestnaneckého úseku.

Aký div teda, že si Van Stiphout na úlohu závodného psychológa rýchlo zvykne. I priamo súdruhovi Feriancovi, keď si oproti nemu hneď po vybavení formalít po prvý raz sadá, dáva čosi také najavo.

— Ale vy máte, ako viem, vlastne napísať našu závodnú kroniku, — vraví súdruh Ferianec.

A Van Stiphout hlbokým hlasom, preťahujúc dlhé slabiky na trojnásobok, čo robieva, keď klame v otázkach zvlášť závažných:

— Ááá-no. Tak pomimo. Áááno. Keď ostane čas, budeme sa zaoberať.

Súdruh Ferianec sa pozerá na Van Stiphouta s úctou i začudovaním, s nedôverou, ale i s neistotou. Čert ho tam vie, ako sa vlastne ten človek dohodol s direktorom — na rozhovor, ktorý mal s riaditeľom v aute, sa Van Stiphout stále a pred každým odvoláva, každú chvíľu si vymyslí nejaký nový pekný detail, keď treba, i českú vetičku. Napríklad, že riaditeľ povedal:

— Sakra, to je príma, že budeme mít psychologa i kronikáře v jedný osobě.

— A vy ste študovali psychológiu? — spytuje sa vedúci zamestnaneckého úseku súdruh Ferianec. — Vo vašich papieroch to nie je.

Van Stiphout iba kývne rukou: — Na fakulte je neporiadok. V papieroch to nie je, ale pochopiteľne ovládam, prehlbujem.

A súdruh Ferianec, i René, i každý sa zakrátko začne presvedčovať, že je to naozaj tak.

René sa presvedčuje, že Van Stiphout sa do úlohy závodného psychológa vžíva už tak dobre, že ani keď sú sami dvaja, sa nad tým nezasmeje.

— Kde si tvrdol tri týždne? Prečo si nenastúpil hneď po mne? — pýta sa napríklad René.

Van Stiphout: — Vytváral som, cár, vytváral. Psychologickú novelu som dopisoval.

A pri slove „psychologickú“ sa nezasmeje. A zamračí sa, keď sa zasmeje René.

I v technickej knižnici sa presvedčia, že je Van Stiphout psychológ — Van Stiphout sa tam vyberie hneď na druhý deň. Uvíta ho bielovlasý súdruh, inžinier Kokrment. Milý človek.

— Súdruh Kokrment, — povie Van Stiphout vážne, milotu súdruha Kokrmenta akoby prehliadol. — A čo psychologická literatúra? Vlastníte?

— Psychologickou žádnou, — usmeje sa inžinier Kokrment. — Všechno je tady většinou z oboru slaboproudý techniky.

— Neuveriteľné! — zvolá Van Stiphout, on sa neusmieva. — Môj predchodca, závodný psychológ Horčička, neobjednal?

— Nic, — hovorí inžinier Kokrment. — A von už se Horčička nevrátí?

— Nechcem zatiaľ hovoriť, prerokú-ú-úva sa, — hovorí Van Stiphout, potom sa nakloní k inžinierovi Kokrmentovi a zašepká: — Ale zdá sa, že už nie.

A z vrecka, čo to Van Stiphout vyťahuje z vrecka? I René, ktorý Van Stiphouta sprevádza, žasne. Obsiahly zoznam psychologickej literatúry — to sa nedá vyhotoviť z noci na ráno, to si musel Van Stiphout pripraviť ešte predtým, ako do Nižnej vôbec pricestoval.

Van Stiphout: — Hľa, spísal som! Objednajte, súdruh Kokrment!

Inžinier Kokrment: — No, nevím, jestli se to vejde do rozpočtu.

Van Stiphout pokrčí plecami — nedá sa nič robiť, musí sa.

A o dva týždne ide René s Van Stiphoutom do technickej knižnice a — knihy sú už tu! Súdruh Kokrment uvoľnil pre psychologickú literatúru zvláštnu poličku.

Tie knihy tu budú stáť, keď tu už Van Stiphout nebude, a nikto sa tých kníh ani nedotkne, pomyslí si René. Ale Van Stiphout tu ešte je, a už sa aj kníh dotýka, zo dve si hneď berie so sebou a René si musí hneď pomyslieť niečo celkom iné: tieto dve knihy sa na tú poličku už nikdy nevrátia.

Z jednej z tých kníh odpíše večer Van Stiphout test, ktorý sa vraj zvlášť osvedčil v pracovnej psychológii, pravda, americkej.

Na druhý deň sa Van Stiphout stáva pánom roznmožovne — i akýsi dôležitý príkaz riaditeľa musí na čas nabok, rozmnožuje sa test!

A o hodinku je už test na pásoch! Sám Van Stiphout ho rozdáva ženám — je to špeciálny test pre ženy.

Váš pracovný výkon — rubriky zvislé — stúpa, klesá, nemení sa; rubriky vodorovné — tesne pred menštruáciou, počas menštruácie, tesne po menštruácii, v období medzi menštruáciami.

A iné otázky — ešte chúlostivejšie.

Ženy z horských dedín, ktoré pracujú osem hodín v šatke, aby im ani vlas nebolo vidno, sú najnahnevanejšie. Ženy z mestečiek sa iba smejú. No Van Stiphoutovi sa vrátia iba zo dva vyplnené dotazníky — i tie iba preto, aby sa dozvedel, že „Van Stiphout je blázon“.

Van Stiphouta neúspech testu neodradí. Plní si povinnosti závodného psychológa svedomito ďalej.

— A čo robí kronika? — pýta sa zavše súdružka Pandulová, keď príde Van Stiphout na návštevu do redakcie.

— Kronika? Aha, kronika! — zvolá Van Stiphout a zasmeje sa ako preťažený pracovník. — Sledujeme, zaznamenávame!

I súdružka Pandulová sa pozerá na Van Stiphouta s nedôverou i s neistotou. Nie je to bežný človek — ale veď i výnimoční ľudia bývajú. To, že Van Stiphout robí dve veci odrazu, ju napokon ako šéfredaktorku-predsedníčku-vedúcu ani tak neprekvapuje.

— A materiál máte?

— Materi-á-á-ál sa zbiera, — klame Van Stiphout. Ešte nezačal zbierať nijaký materiál.

— Choďte do dediny a prečítajte si dedinskú kroniku. Tam je veľa aj o závode, pravda, len do začiatku minulého roku, potom sa ten súdruh, čo písal dedinskú kroniku, oženil, začal stavať a prácu na kronike zanedbal.

— Strrrašné-é-é čosi! — zvolá Van Stiphout. A potom, akoby z obavy, že sa preriekol, hoci sa nepreriekol, zašepká: — Viem o tom.

Ubytovanie dostane Van Stiphout v tej istej slobodárni ako René. Hospodársky správca ho dal dokonca do tej istej bytovky, do vedľajšej izby, k novému inžinierovi, koktavému človeku malého vzrastu, ktorý sa volal Hodkovický.

— A keď chcete, môžete sa vymeniť s Třískom, — povedal hospodársky správca.

Lenže inžinier Hodkovický hneď v prvý deň, nebýval možno ani hodinu, mal takýto zážitok: čistil si topánky v spoločnej predsieni, a tu z druhej izby vybehol Tříska a inžiniera Hodkovického vyhnal na schody. Odvtedy trvá medzi Třískom a Hodkovickým averzia. René o nej vie a upozorní Van Stiphouta, že presun Hodkovického k Třískovi alebo Třísku k Hodkovickému bude ťažký, budú na to musieť ísť jemne, radšej to o nejaký čas odložia. Ale inak okrem nocí René a Van Stiphout trávia čas spolu. Spolu chodia do roboty, spolu sa vracajú, ľudia, i takí, čo ich po mene nepoznajú, už zďaleka zazrú, ako si po ulici vykračuje „šapka-ušanka“ vedľa francúzskej baretky, a hneď vedia, že sú to oni.

Obedňajšiu prestávku nevyužívajú — Van Stiphout utvrdí Reného v tom, o čom René už dlhší čas nepochybuje: závodná kuchyňa nestojí za nič. O 14.10 vyjdú zo závodu, kúpia si cestou domov konzervu, vždy tú istú, čínske bravčové za 9,20, René ju otvorí, pri otváraní z nej, ešte surovej, trochu odje.

— Drobné lakomstvo! — vykríkne Van Stiphout, keď ho pri tom pristihne, a keď sa René nedíva, odje tiež a potom konzervu pripraví.

— Neboj sa, cár, nemaj, nemaj! Na vojne som býval kuchárom!

René, pravdaže, neverí. Na vojne bol Van Stiphout iba zo dva týždne, potom dostal modrú knižku. Ale konzerva pripravená Van Stiphoutom sa jesť dá: Van Stiphout mäso pomieša s dvoma vajcami, jedia z jedného hrnca jednou lyžicou, raz jeden, raz druhý, obom sa to hnusí, ale čo majú robiť, ani hrncov, ani lyžíc viac nemajú.

V závode má Van Stiphout menej práce ako René — veď nik mu nijakú prácu nedáva, každý len zvedavo čaká, akú prácu si Van Stiphout vyberie sám. A Van Stiphout si väčšinou nijakú prácu nevyberá, najradšej celé dni debatuje s rozličnými ľuďmi — napokon, čo robievajú psychológovia? Debatujú. Najčastejšie chodí Van Stiphout na debaty do redakcie závodného časopisu k Renému. René má menej času ako Van Stiphout, Van Stiphout ho často vyruší z práce, ktorá musí byť načas hotová, a súdružka Pandulová hovorieva:

— Ten Van Stiphout vás iba vyrušuje.

Ale René má Van Stiphoutovo vyrušovanie rád, čaká naň.

Najmä čaká, keď sa vyberá za materiálom do výroby. Ešte vždy René máločomu z televíznej problematiky rozumie — ešte vždy sa cíti pri vstupe do fabrickej haly neisto. Van Stiphout ten ako keby nie — dobre je ísť s Van Stiphoutom. Prídu napríklad na dielňu VF-dielu — ešte vždy nevie René, čo je to VF-diel, ani Van Stiphout to nevie, ale Van Stiphout to nedá na sebe znať, Van Stiphout je psychológ.

— Aké máte problémy, súdruh? — spýta sa Van Stiphout majstra pri vstupe do dielne, dnes je tu len Rajnoha.

— Radi by sme napísali v závodnom časopise o problémoch vašej dielne, — dodáva rýchlo aj René.

— No, problémy sú, problémy by boli, — hovorí Rajnoha. — Máme prestoje.

Z diaľky dolieha nežný šum — tridsať žien v dielni sa chichoce.

— Prestoje, aha, aha, — vraví Van Stiphout, tuší, čo sú prestoje.

Rajnoha: — Chýbajú nám držiaky. Dodávateľ má dodávať denne 3000 kusov, ale nedodáva.

René nevie, čo sú to držiaky, ale píše si — veď tí, čo si to prečítajú, tí už budú vedieť.

— Držiaky? To je vá-á-ážne! — volá Van Stiphout. Ani on nevie, čo sú držiaky. — A čo vám ešte chýba, súdruh? Pokúsime sa.

Rajnoha: — No ešte nám chýbajú aj dosky so zdierkou, dotykové perá… A potom od nás chcú, aby sme plnili plán.

„Dosky so zdierkou… dotykové perá…“ píše si René. Ani on, ani Van Stiphout nemajú tušenia, čo by to tak mohlo byť.

— A ako sa na to pozerajú súdružky? — pýta sa tentoraz René, aby sa aj on niečo opýtal — zdá sa mu, že pri Van Stiphoutovi začína už vyzerať ako trúba.

Rajnoha: — Veď sa ich opýtajte! Dievčatá! Tu súdruhovia od novín by chceli s vami hovoriť. Mám vám jednu alebo dve zavolať? Najlepšie urobíte, keď pôjdete k nim sami.

Vykročia k stolíkom dievčat. René preletí po nich očami, Baníková medzi nimi nie je, to je zas iná smena, čo sa ich len spýtať?

Ale Van Stiphout už volá: — Tak ako, ako, súdružky? Práca sa darí, darí sa?

Dievčatá sa uškŕňajú. Otázka je bez adresáta, ani jedno sa necíti povinné odpovedať.

— Tu súdruh majster hovorí, že máte prestoje, — pomáha situáciu zachraňovať René. — Aký je váš názor nato?

Ani táto otázka nemá adresáta. Našťastie predsa ktorási odpovie: — No tak nech zoženú materiál.

— Aby sme mali z čoho robiť, — dodá druhá.

René si značí, situácia, do ktorej sa dostali, sa mu zdá celkom hlúpa.

— Nó-ó-ó, nó-ó-ó, správne, sprá-á-ávne! — pokyvuje hlavou Van Stiphout a zrazu vykríkne: — Súdružky! A kultúrne žijete?

A toto je už vrchol hlúposti, pomyslí si René a zahanbí sa za Van Stiphouta. Ale čo to? Dievčatá sa jedna cez druhú rozhovoria, až päť ich z tejto dielne chodí spievať a tancovať do súboru Oravan. René má článok o prestojoch — zas bude súdružka Pandulová spokojná, že má v čísle čosi o výrobe — a má aj zopár ďalších námetov.

— Cár! — aj René už doma hovorieva cár, — cár, predsa si len tuším psychológ!

A Van Stiphout, vďačný za ocenenie, nakloní sa ponad konzervu čínskeho mäsa k Renému a zašepká:

— Chceš sa voľačo dozvedieť, cár? Fabrika speje k výrobnej katastrofe. Bol som zasvätený!

No to už zas nie. Zas na všetko René nenaletí.