ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

— Čo to porobil ten Tříska? — opýta sa súdružka Pandulová Reného, keď vstúpi do redakcie v to ráno po podnapití detí.

— Ale nič, — povie René a hneď pochopí, že on je predbežne z toho vonku. — Bol som tam aj ja. Mali sme fľašku vína, motali sa tam Frkáčove deti, chceli ochutnať…

— Hm, hm, — počúva súdružka Pandulová. — Ten Frkáč robí zo všetkého hneď aféry. Aj vtedy s Vavrekom. A potom pošpiní ľudí. Budeme si musieť s ním prehovoriť.

Súdružka Pandulová odíde, príde Van Stiphout:

— Absurdné, cár! Frkáč chodí po závode a rozpráva, že Tříska si necháva cmúľať palce na nohách! Deťom robili večer krvnú skúšku — našli im v krvi alkohol!

— Od koho to vieš? — čuduje sa René.

— No od koho — od Frkáča, zoznámil som sa s ním u doktora Sýkoru, človek milý, ozbrojený.

René zreprodukuje Van Stiphoutovi ranný rozhovor so súdružkou Pandulovou a Van Stiphout si spomenie, že i Frkáč rozpráva vlastne len o Třískovi. A veď možno by i pre Třísku bolo lepšie, keby v tom bol len sám, René by mu mohol robiť svedka.

Keď sa vrátia na slobodáreň, Tříska je už doma. Bol i v robote. Bezpečnosť s ním spísala zápisnicu, nechala ho prenocovať vo väzení a ráno mohol ísť do práce. Prišiel však asi dve hodiny po začiatku smeny.

— To mi teď nikdo nezaplatí, — jeduje sa Tříska a nadáva na Frkáča.

— Ako sa ti nocovalo? — pýta sa René.

— To víš, že blbě. Dali mi dvě deky, zima tam byla jako v psinci. Ten idiot mě v mejch vosumatřiceti nechal zabásnout jako zločince!

— A čo tam? Čo oni? — vypytuje sa René.

— To víš, nadávali tam na něj. Vždyť je taky zburcoval. Kvůli takový blbosti.

— A čo sa ťa pýtali?

— No řek jsem jim pravdu, Ivane, žes koupil láhev vína, že jsme ji tady vypili jaksi na sblížení, no a vona že nám nechává tady ty kluky, že se vo ně nestará a klidně si vodejde, to víš, dyť je to taky rodičovská nedbalost, no a že kluci žebrali a my sme dali každýmu trošku napít. Von jim tam ještě nažvanil něco vo pohlavním zneužití, tak jsem jim řek, že je to blbost. No a to bylo všechno. Nezlobíš se, Ivane, že jsem jaksi mluvil taky vo tobě?

— Nie, veď sme v tom spolu, — ubezpečuje René Třísku, ale nie nejako nadšene.

— Mezi náma, Ivane, já tě nechci jaksi z ničeho obviňovat, to jen tak mezi náma. Ale abysme jim dali loknout, to byl tvůj nápad. Pamatuješ, jaks to říkal?

— Áno, — povie René a zasmeje sa. — No…

— Já vím, Ivane, tys to tehdy ještě nemyslel vážne.

— A on hovoril, že si ich aj pohlavne zneužil? Kde to vzal? — pripomenie René Třískovi Frkáčovo obvinenie, tak akosi na revanš.

— Ale dyť je to blázen. Já bych ho ještě moh žalovat pro urážku na cti, ale nechci s ním už nic mít. Můžou z toho ještě něco dělat, Ivane? Říkals, že tvůj táta byl soudce, ty se přece líp vyznáš v takovejch věcech.

— Myslím, že nič, — povie René. — Veď ak rátame, že každý z nás vypil najmenej sedem deci, a najmenej šesť deci sme dopili, keď prišiel Van Stiphout s tým Rožnovčanom, na tie deti už neostáva ani kvapka.

— Třeba jsme vypili míň, nebo alespoň já. Von zavolal taky doktora, to víš, ne? Už to měli vod něho potvrzený, že ten kluk v krvi ňáký to promile alkoholu měl.

— Bolo by dobre, keby si zašiel za závodným lekárom a presne si to zistil, poznáš sa s ním, nie?

— Znám.

Tříska poslúchne Reného radu a zájde za závodným lekárom, ale ten nevie nič, krvnú skúšku robil akýsi iný lekár, z Trstenej.

Na druhý deň po robote nejde René domov, ale na križovatku, kde je pristavený modrý závodný autobus. Každý deň teraz chodia agitovať na dediny, aby roľníci vstupovali do družstiev — i René je dnes jedným z agitátorov. Len čo sa usadí v autobuse, ozve sa vedľa neho bodrý smiech:

— Chachacha, tak už ste tu?

René sa pozrie a tiež sa musí rozosmiať — vedľa neho sedí „kádrovník“ Trnkóczy, jeho známy z vinárne U malých františkánov; prvý raz sa s ním odvtedy vidí.

— Nehnevajte sa na mňa, že som vtedy žartoval. Ja som v skutočnosti majstrom v predvýrobe. Ale ináč funkcionárčim aj v ROH a tú vašu žiadosť som predsa len mal možnosť podporiť, keď sa o tom hovorilo na závodnom výbore, pravda, Jano?

A majster Trnkóczy sa obráti na chlapíka, ktorý sedí vedľa neho, a René vidí, že chlapík nie je nikto iný ako veliteľ-domovník-pokladník Frkáč. Od incidentu s deťmi sa s ním nestretol, obával sa toho stretnutia. Ale veliteľ-domovník-pokladník sa naňho priateľsky usmieva a hovorí:

— Podporil, môžem mu to dosvedčiť, podporil.

O incidente ani muk. René si je teraz už celkom istý, že Frkáč sa rozhodol označiť za vinníka len Třísku. Iste sa nemajú radi. A okrem toho nemá asi Frkáč pred Třískom taký rešpekt ako pred redaktorom. René v duchu blahorečí cicerovému pravítku a tiež sa na Frkáča usmeje. Cíti, že keby nebol do veci sám zamočený, podporil by možno i verejne, v novinách, Frkáčovu otcovskú pravdu, a keby bol na Frkáčovom mieste, možno by zúril ešte viac a nebral by ohľad na nikoho.

Lenže od Frkáča konečné rozhodnutie nezávisí — to prislúcha teraz tým, čo to vyšetrujú, tí musia posúdiť, či sa niečo stalo alebo nie, a ak sa niečo stalo, či to urobil len Tříska, alebo či mu v tom pomáhal aj René. A aby to posúdili, musia predsa vyšetriť Reného. René na to čaká deň, čaká dva, po týždni sa mu začína zdať, že predsa len sa to zaobíde bez jeho vyšetrenia, a práve vtedy sa otvoria dvere do redakcie a vojde okrskár Prno.

— Prišiel som dať do poriadku tú vec s Třískom, — povie, hneď ako vojde, a René vidí, že ešte vždy je to mimo neho. Okolnosti tlačia Reného do úlohy svedka — René sa rozhodne, že úlohu prijme. Áno, Tříska dal deťom ochutnať vína, ale každému len hlt, keď deti žobrali citronádku. Čas, ktorý strávil René kupovaním druhej fľaše, je, pravda, pre Třísku nebezpečný, koľko minút dať? René uvažuje, či nezapochybujú o pravdivosti jeho výpovede, keď dá iba desať minút.

— Stačilo by desať minúť? — opýta sa opatrne okrskára.

V tej chvíli vojde do redakcie Van Stiphout.

— Súdruh Prno! — zvolá. — Žijete? Zlapali ste?

A vyobjíma sa s okrskárom — hľa, už sa i s ním stihol pobratať.

— Treba uverejniť, treba, — obráti sa potom Van Stiphout svojím najvážnejším hlasom na Reného.

— Čo uverejniť? — nechápe René.

— No, niečo, však, súdruh Prno?

— A veru máte pravdu, — hovorí súdruh Prno, — napísal by som článok o dopravných predpisoch, a keby sa to súdruhovi redaktorovi hodilo, máme aj veľmi pekné fotografie z autohavárií… aj s mŕtvolami.

— Pravdaže, — povie René. — Zíde sa taký článok, aj fotografia, len doneste. Kedy by ste doniesli?

— Donesiem zajtra, dnes už mi to nevyjde, — hovorí súdruh Prno.

— Treba! — zvolá Van Stiphout a ako sa zjavil, tak ho zase niet.

— Kde sme prestali? — spýta sa súdruh Prno.

— Že či by stačilo desať minút, — vraví René, teraz už oveľa smelšie.

— Dáme päť, — povie súdruh okrskár rozhodne. A napíše do zápisnice päť minút.

— Seš dobrej kamarád, Ivane, — povie Tříska, keď mu René na slobodárni opisuje priebeh výsluchu. Pravdaže, René nerozpráva v poradí, v akom veci prebiehali, skáče zo začiatku na koniec, aby Třísku zbytočne nenapínal a potom sa zas vracia k veciam, ktoré už nie sú také atraktívne, a keď vyrozpráva všetko, Tříska zosmutnie a povie:

— Já to věděl, že v tom zůstanu sám.

I vtedy sa zjaví Van Stiphout, zjaví sa odkiaľsi zo záchodu a povie: — Treba uverejniť, treba!

Ale tentoraz sa Van Stiphout mýli. Okrskár nedonesie nijaký článok ani fotografiu. Tříska dostane na národnom výbore sto korún pokuty, pokutu zaplatí René a na prípad sa zabudne.