ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ale hosťovská izba nebýva vždy voľná, Tříska a Hodkovický nebývajú vždy neprítomní. Čo majú robiť Van Stiphout a René, ak chcú vyriešiť problém intímneho prostredia, ktorý vidia teraz tak jasne, akoby ležal priam na dlani prichádzajúcej jari? Len dostať Třísku a Hodkovického k sebe.

Práve keď sa pripravujú vyvinúť rozhodujúci nátlak, zhasne jedného dňa v ich bytovke svetlo. Tříska nie je doma, ani Van Stiphout, hosťovská je tiež práve prázdna, iba René v jednej izbe čosi píše a v druhej polihuje inžinier Hodkovický. Svetlo zhasne, René chvíľu zbožne čaká, či sa opäť nerozsvieti. Tma trvá. Keď trvá už pridlho, René vykríkne:

— Hodkovický!

Nie je si istý, či je Hodkovický doma. Hodkovický doma je. Tma mu v polihovaní neprekáža. Na Reného zavolanie vstane a vyjde do predsiene. Aj René vyjde.

René: — Aj ty máš tmu?

Hodkovický sa smeje: — Nno, ččloveče. Ttma jjak v pprdeli. Fakt.

Hodkovickému, človeku malej postavy, je všetko smiešne, každú situáciu, do ktorej sa v živote dostane, považuje za dôvod na smiech — obáva sa, že zo všetkého sa vykľuje čosi, čo jeho samého postaví do smiešneho svetla, usiluje sa vlastným smiechom túto eventualitu o chlp predstihnúť.

René: — Možno vyhodilo poistky. Mal by si sa na to ako inžinier pozrieť, človeče.

Hodkovického inžinierske sebavedomie naletí. Zájde pod skrinku s poistkami, zasmeje sa. Skrinka s poistkami je preňho vysoko, vyššie ako pre Reného, čo ak ani pomocou stoličky nedočiahne? Zájde do izby po stoličku. René zatiaľ vo svojej izbe šmátra po zápalkách. Hodkovický vylezie na stoličku — je to v poriadku, dočiahne. Ale i tak sa znova zasmeje. Odkrúti prvú poistku, René mu posvieti zápalkou.

Hodkovický: — Ttá jje ddobrá, človeče!

A znova sa zasmeje. Zakrúti poistku nazad, poriadne ju pritiahne, porcelán sa mu rozsype v ruke.

Hodkovický: — Bboha! Ppraskla, ččloveče! Fakt!

Aj René sa musí smiať. Zapaľuje zápalku za zápalkou, svieti, Hodkovický pracuje ďalej. Odkrúti druhú poistku, smeje sa:

— Ttá jje ttiež ddobrá, ččloveče!

René sa na zakrúcanie druhej poistky díva s očakávaním — praskne aj táto? Hodkovický zakrúca opatrne, ale svedomito. Druhá poistka praskne tiež.

Hodkovický: — Bboha!

On i René sa smejú a smiech naberá na sile, ako sa Hodkovický chystá odkrútiť tretiu poistku — ak praskne aj tá, bude to až čosi neuveriteľné, myslí si René, Hodkovický by to rozhodne mal dovŕšiť. Ale nedovŕši — skôr ako by tretiu poistku stihol odkrútiť, rozsvieti sa v celom byte a vzápätí vkročí Tříska. Uvidí inžiniera Hodkovického na stoličke pod skrinkou s poistkami a nadšene zvolá:

— Hodkovickej, jste blbej, to nevíte, že to byla centrální pojistka?

Tříska je iba technik, Hodkovický inžinier, takýchto Třískov a takýchto Hodkovických je vo fabrike plno, René už zistil, že je to tu jedno zo základných bojových rozostavení, skúsenejší kontra vzdelanejší, a vzorku tohto rozostavenia majú aj priamo v bytovke na slobodárni. Hodkovický má záchvat smiechu — vie, že to hlavné ešte iba príde. Aj René to vie a musí sa smiať s ním.

— Oodkiaľ ssom tto mmal vvedieť? — ťahá Hodkovický ešte trochu čas, ale Třískovi už padol pohľad na zem, plnú porcelánu:

— Jéžišmarjá, von to všecko polámal! To ste inženýr?

— Jja nneni ssom ppraktik, jja ssa vvenujem vvedeckej ppráci, — smeje sa Hodkovický a zlieza zo stoličky. Trest za tento protiútok ho neminie.

Tříska: — Dyť tohle neudělá ani vůl.

Aj v záchvate smiechu, ktorý z Hodkovického prešiel i naňho, René vie, že posledné nádeje na presťahovanie Hodkovického k Třískovi alebo naopak sa práve rozplynuli.

A obaja mladí muži, René i Van Stiphout, majú na rozvinutie svojich započatých vzťahov s mladými ženami zhodou okolností rovnako málo času: nielen čerstvý objekt Reného záujmu Eva sa chystá od septembra študovať žurnalistiku; aj Van Stiphout sa v onú, pre Reného takú pamätnú nedeľu dozvedel, že žeriavničku už omrzel žeriav a podala si znova prihlášku na vysokú školu, tentoraz na orientalistiku do Prahy.

— Možno i na žeriav išla robiť len preto, že je to podmienka pre prijatie na toto atraktívne štúdium, — podpichuje René, keď si navzájom zreferujú nedeľné zážitky, a Van Stiphout súhlasí a kričí:

— Ale neboj sa, cááár! Zabráánim! Do septembra sa s ňou ožením. A ty urob to isté!

Myšlienka skorej ženby pripadá Renému nereálna, hoci veľkolepá, no súhlasí, aby sa pokúsili uskutočniť aspoň prízemnejšiu myšlienku spoločného ubytovania. A to tak, že o riešenie svojho problému požiadajú samého riaditeľa.

S riaditeľom od nástupu do závodu hovoril René raz a Van Stiphout ani raz. Niekedy síce chodieva René s Van Stiphoutom posedieť si na sekretariát k doktorovi Sýkorovi, alebo, keď tam nie je doktor Sýkora, i k sekretárke, s ktorou sa najmä Van Stiphout stihol rýchlo zblížiť.

— Súdružka Púchla, tak ako, ako? — zvolá hneď odo dverí.

A súdružka Púchla sa usmieva:

— Káva nebude.

Van Stiphout: — Ale veď ponúknite z fondov, ponúknite! Poznačte do rubriky „delegácie“ a ponúknite! Slivovica nie je?

Súdružka Púchla: — Nič.

Alebo vie povedať aj ináč: — Hovno, a nie slivovica.

— Chachacha! — smeje sa vtedy Van Stiphout nadšene, ako keby dostal slivovice. — Súúúdružka Púúúchla!

Nie že by im súdružka Púchla nežičila — ale keď sa nič nedialo, naozaj nemohla. No niekedy natrafili lepšie, prišli na sekretariát keď sa niečo dialo. Zasadalo kolégium. Alebo riaditeľa navštívil riaditeľ iného, povedzme mliekárenského závodu a rokovali, či by sa na propagačné účely nedal vyrobiť oštiepok v tvare televízora; sľúbenou protihodnotou bol iste televízor, možno ani nemusel byť v tvare oštiepka. Alebo prišla odborárska delegácia z Konga. Za zvukotesnými dverami — neboli ony až tak perfektne zvukotesné — sa vtedy ozýval veselý alebo vážny hovor, keď na sekretariáte zaznel telefón, súdružka Púchla ho dvíhala so slovami „Zavolajte neskôr!“, za jej chrbtom zatiaľ v kanvici vrela voda na kávu, jej stôl bol plný tanierikov, lyžičiek a šálok, a ako zalievala, len tak z ničoho nič zrazu podstrčila dve plné šáločky i Van Stiphoutovi a Renému, ktorí vyčkávali na tento okamih, rozvalení v kresielkach.

— Tu máte, ale rýchlo pite.

Keď bola zvlášť vzácna návšteva, nalievala sa na sekretariáte do pohárikov i gazdovská slivovica a čašníka robil sám doktor Sýkora. Keď natrafili na takúto príležitosť, Van Stiphout prehovoril svojím najvrúcnejším hlasom:

— Daj, Igor, daj!

— Nemôžem, chlapci, nebláznite, — hovorieval ustrašene doktor Sýkora.

— Ale, Igor, holúbok, veď nebuď, nebuď! — zaburácal Van Stiphout a doktor Sýkora sa naľakal burácania a zašepkal:

— Nalej im! Ale rýchlo, chlapci, vypite! A keby niekto prišiel, tak to skryte.

Väčšinou sa im podarilo rýchlo vypiť, no niekedy, keď ešte iba dvíhali poháriky k ústam, otvorili sa nečakane zvukotesné dvere a na prahu sa zjavil riaditeľ. Úctivo ho pozdravili, riaditeľ sa na nich pozrel a odzdravil tak akosi zďaleka, súdružka Púchla a doktor Sýkora tiež stuhli, cítili sa pristihnutí, ale riaditeľ iba udelil nejaký príkaz a zase zmizol za dverami — taký bol ich kontakt s riaditeľom, iný nemali.

Raz sa dokonca i oni sami zúčastnili na dôležitej udalosti. René stretol na chodbe závodu náhliaceho sa doktora Sýkoru:

— Počúvaj, Ivan, kto podáva správy do Četky?

— Neviem, — povedal René.

— Redakcia podáva správy do Četky, nie?

— Neviem, — povedal znova René.

— No pozri sa, Ivan, choď a zoštylizuj telegram pre Četku, že odchádzajú do Moskvy ozvučovacie zariadenia. Kajkl ti všetko povie. Direktor si to želá. Keď to budeš mať, prines mi to ukázať.

O ozvučovacích zariadeniach pre výstavu „Pätnásť rokov ČSR“ v Moskve, ktoré sa vo fabrike robili ako mimoriadna objednávka, René vedel, publikoval i článok Smer Moskva, no nevedel, že je to také dôležité. Úloha poslať telegram do Četky ho naplnila mimoriadnym pocitom. Hneď vyhľadal Van Stiphouta — to bude čosi preňho. A naozaj bolo. Len čo sa Van Stiphout dozvedel, o čo ide, povedal ženám na osobnom oddelení, hoci inokedy im nevravieval nič:

— Keby ma niekto hľadal, povedzte, že som išiel telegrafovať do Četky!

Rozvinuli veľkú akciu. Nielenže podľa informácií vedúceho oddelenia investičnej výstavby Kajkla zoštylizovali telegram, ale rozhodli sa, že článok Smer Moskva zo závodného časopisu pošlú aj do Pravdy, nech Bratislava vidí, ako sa tu činia. K článku sa bude hodiť i fotografia. René išiel zháňať závodného fotografa, Van Stiphout k pásom krásne ženy: tak sa to predsa robí, výrobok sa fotografuje v rukách najkrajšej pracovníčky. René fotografa zohnal, ale päť dievčat, ktoré priviedol Van Stiphout od pásu, nevyzeralo veľmi atraktívne.

— Nedalo sa, cár, — šepkal Van Stiphout Renému. — Krutosť by bola — chceli. A veď postavíme chrbtom.

Ale nebolo ani veľmi k čomu stavať — ozvučovacie zariadenia už boli zadebnené.

Text telegramu priniesli podľa príkazu na sekretariát.

— Daj, Igor, slivovice, — volal Van Stiphout odo dverí, — daj gazdovskej, daj, veď daj! Vidíš, telegrafujeme!

Tentoraz im doktor Sýkora nalial bez prieťahov.

— Počkajte tu, — povedal, vzal papierik s textom telegramu a zmizol za zvukotesnými dverami. O chvíľu sa vynoril:

— Dobre je to, chlapci, môžete to poslať.

René sa pozrel na papierik, ktorý im doktor Sýkora vrátil, a videl, že direktor opravil iba jedno slovo: prečiarkol „v ranných“, napísal „v popoludňajších“.

Nuž veru ani pri významnej príležitosti odoslania telegramu do Četky sa s riaditeľom nestretli, nepozhovárali.

A tak Van Stiphout a René zamýšľanú návštevu riaditeľa neponechávajú na šťastnú náhodu. Vedia, že šťastných náhod tohto druhu jednoducho niet: požiadajú doktora Sýkoru, aby zistil, kedy môžu byť prijatí, presne v ktorý deň, v ktorú hodinu. Dôvod audiencie: Van Stiphout chce oboznámiť riaditeľa s postupom prác na kronike. A pokiaľ ide o Reného, chce vysloviť malú žiadosť súvisiacu s ubytovaním. Riaditeľ s audienciou súhlasí. Deň i hodina sú určené.

Na audienciu sa starostlivo pripravujú: Van Stiphout by riaditeľovi rád ukázal, ako dobre urobil, že na napísanie kroniky angažoval práve jeho — chce mu na ukážku aj pár odsekov prečítať. Lenže kde ich vziať, keď doteraz sa zaoberal zväčša výskumníckou prácou priemyselného psychológa. Aspoň úvod kroniky bude treba napísať. Van Stiphout sa začína obzerať po materiáli a René mu v tom pomáha. Nahovorí Van Stiphouta, aby požiadal o pár informácií z dejín závodu aj súdružku Pandulovú.

— Hm, hm, — povie súdružka Pandulová. — A súdruh Ferianec aj ja sme sa už obávali, že na kronike nepracujete. Čo by som vám tak povedala?

Súdružka Pandulová sa rozhovorí, Van Stiphout si píše:

— Keď v apríli 1945 Sovietska armáda oslobodila Oravu od hitlerovských okupantov, vrúcnym želaním oravského človeka bolo začať nový život. Ale ako ho začať? Ísť za prácou do sveta, alebo dať sa do gazdovania na svojich poliach a políčkach, či začať znova pltníčiť? Veď tak to bolo od nepamäti.

René sedí pri Van Stiphoutovi, tvári sa, že so záujmom počúva — lenže ťažko počúvať so záujmom, keď všetko je to akési známe. Súdružka Pandulová uhádne, čo si René myslí, a zrazu povie:

— A načo vám to všetko hovorím? Všetko to nájdete v mojom článku Pätnásť rokov slobodného života na hornej Orave. Súdruh René vám ho dá.

A už má Van Stiphout jeden dobrý prameň poučenia. Z dedinskej kroniky sa Van Stiphout dozvie, že Nižná leží na 47° zemepisnej šírky a 37° zemepisnej dĺžky v údolí medzi Ostražicou a Prasatínom, v nadmorskej výške 560 m. Absolútne dobrá informácia — i závodná kronika ju môže obsahovať. Van Stiphout tu nájde aj prvý historický záznam. Je zo 14. storočia a nazýva Nižnú Dolnou osadou Tvrdošína. A odpíše si aj záznam z roku 1619, hovoriaci o Nižnej ako o obci, čo podlieha Oravskému zámku, a o Nižňancoch, že „boli povinní stáť v zbrani, opravovať hrad a jeho statky, dávať dary do hradu, zvážať drevo a skaly potrebné na jeho opravu, platiť dežmy od oviec, dávať dávku od medu, pristavovať kone na dlhé cesty, nosiť pánove listiny, čestne slúžiť a vľúdne sa správať k hradnému pánovi a jeho deťom“.

Van Stiphout ženám na osobnom oddelení prikáže, aby mu vynikajúce myšlienky z dedinskej kroniky odpísali.

I René pomáha — vypreparuje pre Van Stiphouta z článku súdružky Pandulovej a zo starých ročníkov závodného časopisu prehľadný životopis závodu, priam tabuľku.

15. júna 1947 — do Nižnej pricestoval prvý zememerač. Nik ho nechcel prijať na byt. Na tzv. Rovni, kde sa má stavať závod, je najlepšia pôda v okolí. Občanovi, ktorý nakoniec zememerača ubytoval, spôsobili ostatní občania ublíženie na tele. Kolíky, ktoré sa zatĺkali do zeme pri vymeriavaní, cez noc bezideovo zmizli. Prvý buldozerista pracoval pod ochranou orgánov.

3. decembra 1949 — v dokončenej hale Ľanárskych závodov sa po prvý raz pohli moderné stroje značky Hacoba a Hrdina. Na štyridsiatich strojoch pracovalo osemdesiat dievčat. Po zaučení dievčat stroje odviezli kamsi inde a priviezli celkom iné, nemoderné, kdesi inde vyradené: úzky stav Rocherts, stav Tanwald a Bauch — široký stav na plachtovinu.

V roku 1951 sa stal závod samostatným podnikom na výrobu ľanového plátna. Problémy s pracovnými silami — dievčatá bez vysvetlenia prestávajú chodiť do práce. V čase sviatkov alebo nárazových domácich a poľných prác absencie hromadné. Administratívni pracovníci a členovia organizácií chodia po dedinách agitovať, aby dievčatá prišli na smenu, po jednej ich zvážajú riaditeľským autom.

V roku 1953 sa stav zamestnancov stabilizoval. Predimenzované výrobné priestory však boli využité len na 25%.

Až do roku 1955 má výroba stúpajúcu tendenciu.

Roku 1956 dostáva závod nižšie úlohy a má opačný problém ako pred niekoľkými rokmi: čo so zvyšnými ľuďmi. V okrese je tisíc ľudí bez pracovnej príležitosti. Ľanové plátno však nejde na odbyt — je éra hodvábu a silonu. Nižná vyrába vrecovinu, prepúšťa ľudí a Ministerstvo spotrebného priemyslu je ochotné sa závodu zbaviť. Do závodu prichádzajú desiatky komisií z rozličných odvetví, aby posúdili, na aký druh výroby by sa dali využiť výrobné priestory. Prejaví o ne záujem Ministerstvo chemického priemyslu. Na Orave sa však rozšíri správa, že sa v závode budú vyrábať prezervatívy, a do Prahy cestuje deputácia na čele s farárom, ktorá proti tomu protestuje v mene oravských matiek. Iná komisia uvažovala o tom, či by nemohla byť v závode automobilka — rozhodnutie by bolo kladné, keby bola strecha závodu o 60 cm vyššia. Ale nie je.

20. septembra 1956 napokon padlo rozhodnutie: na celozávodnej schôdzi oznámili v ten deň zástupcovia Ministerstva ľahkého priemyslu osadenstvu, že závod sa preorientuje na výrobu televíznych prijímačov.

Koncom októbra 1956 sa do Nižnej prisťahuje prvý teslácky zamestnanec — vedúci investičnej výstavby Kajkl a začína sa prestavba závodu.

Začiatkom roku 1957 nastupuje nové vedenie, prichádza celý rad odborníkov z českých Tesiel. V halách závodu koexistuje ustupujúca stará výroba s postupne narastajúcou novou.

V máji 1957 začína závod skúšobne vyrábať rozhlasový prijímač Talizman.

V auguste 1958 začína Tesla Orava paralelne s pražským závodom Tesla Strašnice vyrábať televízny prijímač Mánes.

Do konca roku 1958 sa vyrobí 5000 kusov. Vypracuje sa projekt, ktorý v priebehu niekoľkých rokov ráta s postupným zvýšením výroby na 100 000 až 160 000 televíznych prijímačov ročne, expertíza Ministerstva ľahkého priemyslu nakoniec zvýši toto číslo až na 200 000 kusov. Definitívne sa končí s textilnou výrobou.

V roku 1959 sa vyrobilo 55 000 kusov televízneho prijímača Mánes, z toho 5000 kusov variantu pod značkou Devín. Pracuje sa na vývoji televízneho prijímača Oravan. Do roku 1960 vstupuje Tesla Orava s plánom vyrobiť 110 000 televíznych prijímačov. A napokon je tu udalosť, ktorú tiež treba zaradiť medzi najvýznamnejšie.

Začiatkom roku 1960 prichádzajú do závodu pracovať dvaja pozoruhodní mladí muži: René a Van Stiphout.

Reného práca na tabuľke zaujme viac, ako sám očakával.

I keď sa stretne s Evou — pretože sa s ňou začína stretávať — ukazuje svoj pracovný zápal, nech budúca poslucháčka žurnalistiky vidí, že on, René, je pre ňu najlepším novinárskym vzorom.

— Objavil som takúto zaujímavú vec! — hovorí napríklad, zatiaľ čo jej stíska rúčku. — V starých Technických novinách! Akýsi Alexander Kacír tam píše — René vie správičku naspamäť — „Po začatí skúšobného vysielania sme sa pokúsili zachytiť televízny príjem aj u nás na Orave. Vysoké pohorie Oravskej Magury, ktoré tvorí clonu smerom na Ostravu, nám nedávalo veľkú nádej. Prvé pokusy s televízorom Leningrad T-II. 29. mája 1956, keď už dali do prevádzky definitívnu anténu TV vysielača v Ostrave, sme o 17,45 hod. po prvý raz v dejinách Oravy, zachytili ostravský monoskop. Tie pokusy sme robili v obci Medvedzie, okres Trstená.“ A predstav si, aká krásna náhoda! Zistil som, že práve v tom istom roku, možno v ten istý deň, sa na Ministerstve ľahkého priemyslu rozhodne o tom, že v Nižnej sa budú vyrábať televízory! Ako keby ten amatér, ten Kacír, zachytil priamo zo vzduchu to rozhodnutie!

— Ale veď ja som tam bola, — vraví očarená dievčina. — Mala som vtedy trinásť rokov, keď Kacír zostrojil ten prístroj a pozval do záhrady celé Medvedzie aj Tvrdošín. Čosi sa na obrazovke mihalo, ale nedalo sa vôbec rozoznať, čo to je…

— Tak aj ty si tam bola? — nadchýna sa René, neprekáža mu, že dievčina nič nevidela. — Ďalšia krásna náhoda! A najkrajšia, že i ja som teraz tu!

Pravdaže sa bozkávajú.

Ak je sobota — Van Stiphout práve v tom čase prijíma návštevu žeriavničky. A keď sa René vráti z oblažujúcej prechádzky, nájde v hosťovskej izbe sedieť na posteli Editu a pri stole Van Stiphouta. Edita číta Světovú literaturu, to isté číslo, ako čítala minule, iné tu nemajú, René nemôže z jej tváre vyčítať, či je šťastná alebo otrávená. Van Stiphout píše. Van Stiphout vie písať v akejkoľvek situácii. Píše i v kancelárii, keď oproti nemu sedí súdruh Ferianec. A píše, aj keď má takú vzácnu návštevu ako teraz. René máva najprv dojem, že Van Stiphout písanie iba predstiera, ale neskôr príde na to, že Van Stiphout naozaj píše, ba že práve vtedy, keď ho niekto pri písaní s obdivom pozoruje, píše Van Stiphout najlepšie. Hľa — i dvorí písaním! Zväčša píše dajakú poviedku. Poviedku potom niekam pošle a po čase sa dozvie, že mu ju odmietajú uverejniť. Van Stiphouta to nedeprimuje — púšťa sa do inej. Ale teraz Van Stiphout nepíše poviedku — teraz píše kroniku. Alebo nie? René nazrie Van Stiphoutovi ponad plece a vidí, že Van Stiphout píše po francúzsky.

— Čo to píšeš, cár?

— No predsa kroniku, cár!

— Po francúzsky?

— No a? Veď som Európan, súdruhovia! Starú francúzsku kroniku píšem! Hľa, akú perlu majú na sekretariáte v pamätnej knihe! Práve navliekam!

A Van Stiphout číta, najprv po francúzsky, potom po slovensky. René už vie, prečo bol včera Van Stiphout v konštrukcii za súdruhom Vajdičkom, o ktorom je známe, že ovláda francúzsky jazyk, ale zdrží sa zádrapky.

Van Stiphout: — „Ty zlatá kniha, ty si naozaj zlato v tejto továrni. Ty si skutočne televízia znamenitej továrne. Televízia socialistického národa. Ty cítiš, ako ťa celý turistický svet obdivuje. Ty už robíš veľké služby. A čo vy ostatní, vodcovia, čo si myslíte o svojej továrni? Nie je to najväčší výkon zeme? Nemyslíte, že prídete raz aj k nám, aby ste prebudili spiacu belgickú masu? Vy ostatní, tvorcovia televízie, nemohli by ste sa rozhodnúť, že zlepšíte život krajiny Kongo, aby bol taký ako váš? Vy ostatní, socialisti, neviete, že celá Afrika je socialistická, ale nie tak, ako je to u vás? Ďakujeme z celého srdca pracujúcim tejto obdivovanej továrne. Dúfame, že títo technici k nám prídu z jedného dňa na druhý. A ešte raz si povedzme, že československá zem je potrebná na sformovanie afrických krajín. Nech žije Československá republika! Nech žijú pracujúci Tesly Orava! Penele Michel! Tribune Henri! Delegácia U. G. T. A. N. Kongo!“

— Nádherné! To dáš, dúfam, do kroniky celé, — zvolá René.

— Ani vetu! — zvolá Van Stiphout. — Zmocním sa, do vlastného románu vsuniem! Ale prepáčte, preklad z blatu ma unavil. Pospať si treba! Pospať, načerpať!

A unavený Európan si líha a zaspáva. I spánkom dvorí.

Ale deň a hodina audiencie u riaditeľa sú tu. Van Stiphout a René dôstojne prejdú cez sekretariát, ako ľudia, ktorí iba prechádzajú, ani sa nezmienia o káve či slivovici, iba Van Stiphout sa ledabolo spýta doktora Sýkoru a súdružky Púchlej:

— Direktor je tam?

A doktor Sýkora, ako keby aj on bol uzrozumený s tým, že mu tohto rána pripadne celkom nová úloha, úslužne sa ukláňa a vraví:

— Áno, ste očakávaní.

Iba súdružka Púchla sa jemne usmieva.

Vojdú, zvukotesné dvere za nimi zapadnú, ale hneď sa zas otvoria a stojí v nich súdružka Púchla. Privolal ju nenápadne skrytý zvonček! Riaditeľ im podáva ruku:

— Tak si sedněte, soudruzi, dáte si kafe?

— Ááá-áno! — vraví Van Stiphout. — Ak budete taký láskavý.

Riaditeľ kývne hlavou, súdružka Púchla sa stratí.

— Člověk si to ani neuvědomí, že jste u nás už hezkých pár neděl. Ty články o divadle v závodním časopise jsou pěkné, snad by se ale mělo víc psát o výrobě. Bude to teď zajímavé, začína ověřovačka Oravanu. A vy prý…

Riaditeľ sa obracia na Van Stiphouta, ale nevedno, čo sa chystá povedať, dvere sa otvoria, súdružka Púchla prináša kávu. Dobre zavedené, pomyslí si René. Čím rýchlejšie sa káva objedná a uvarí, tým rýchlejšie sa vypije. Dvere sa za súdružkou Púchlou zatvoria a riaditeľ, ktorý urobil v reči prestávočku, sa už po prestávočke nepamätá na začiatok vety.

Riaditeľ: — Doktor Sýkora mi říkal, že máte nějaký problém s bydlením nebo co.

René: — Radi by sme bývali spolu v jednej izbe.

Riaditeľ: — A vy nebydlíte? Ale to se snad dá zařídit.

Riaditeľ si telefonicky pýta hospodárskeho správcu:

— Soudruh Žuffa? Soudruhu Žuffo, soudruzi René a Van Stiphout by rádi bydleli v jednom pokoji, mohli bychom pro ně něco udělat? Jó? Dá se to zařídit? No výborně. Děkuji.

Riaditeľ zloží telefón:

— Tak vyřízeno. Zajděte si za soudruhem Žuffou.

A pohľad riaditeľa padne na ich šálky. Obaja si odchlipnú, ba René, hoci je káva horúca, si odchlipne ešte raz, do dna:

— Veľmi pekne vám ďakujeme.

Van Stiphout cíti, že audiencia postupuje akosi rýchlo, ujme sa slova:

— Ááá ešte by som, súdruh riaditeľ, ak dovolíte, rááád by som vám prečítal na ukááážku niekoľko viet z kroniky, či to je dobre, totiž, či si vy osobne želáte, aby som pokračoval v tom zmysle…

— A vy na ní pracujete?

— Pochopiteľne!

Riaditeľ už dostal správy o Van Stiphoutovej psychologickej činnosti, nechce sa však touto témou zaoberať v tejto chvíli, zdá sa mu trošku zložitá, nie je si istý, či aj sám k jej zložitosti neprispel, a času je málo a napokon, ten mládenec predsa len, ako vidieť, píše tú kroniku, keď je ochotný z nej čítať. Ale to by teraz nemusel.

— Jistě to děláte dobře.

Lenže Van Stiphout už vyťahuje z vrecka hrsť husto popísaných listov, riaditeľovu vetu si vysvetlí ako pokyn, hlbokým precíteným hlasom číta:

— Tento kraj je starý. Od nepamäti krúži pod slnkom, na jeden kameň pripadá veľa príbehov a ľudia vedia, kedy majú očakávať sneh a kedy je čas pofajčiť si pred spaním.

René sa opatrne pozrie na riaditeľa. Úsmev na jeho tvári sprevádza výraz záujmu, zdá sa, že je všetko v poriadku. Van Stiphout číta ďalej:

— Alebo čas ďaleko sa vrátiť? Ďaleko odísť môže znamenať aj ďaleko sa vrátiť, a ak ti niekto odchádza, nevrav, že ide preč, možno, že sa začína vracať, lebo sa hovorí, že každý má mať niekde svoj domov. Smeruješ, aj keď o tom nevieš, jedinou cestou k jedinému cieľu: je to tvoja cesta a tvoj cieľ a to, čo zažiješ, si ťa vybralo, pretože si to ty, a zažiješ to tak, ako si to mohol zažiť len ty, taký, aký si, ale teba, takého, aký si a akým sa staneš, skladá zas všetko, čo si zažil a čo zažiješ, a preto ver aj na náhodu. Silnejšie zmení slabšie. Zákonitosť je v tebe. Čokoľvek a ktokoľvek sa môže stať tvojím osudom, ak si pripravený stať sa čímkoľvek, pretože si pripravený stať sa sebou…

Úsmev na riaditeľovej tvári ako keby pomaly zrozpačitieval. I René sa cíti trošku nesvoj a bol by rád, keby sa úvod už skončil a Van Stiphout prečítal niečo o televízoroch, veď riaditeľ čaká iba na to, preto prijal kronikára na miesto závodného psychológa, aby ho niekto zvečnil, ako sa tu v rekordnom čase pod jeho vedením premenili Ľanárske závody na Teslu Orava, a materiálu tohto druhu dal predsa René Van Stiphoutovi dosť.

Van Stiphout číta však už tretiu stranu a televízorov ešte vždy niet:

— A hory vôkol sa puklinami usmievajú. Nič sa nestráca. Všetko je stále tu. Čo si chcel ubrať, na inom mieste zanecháš a zatiaľ čo si pravou rukou zanechával, naplnila sa ti ľavá tou istou mierou. Všetko je tvarom všetkého. Krídlo vtáka je tvarom vzduchu, vzduch tvarom krídla. A tak ako československá krajina je potrebná na sformovanie afrických krajín, africké krajiny zas formujú československú krajinu. (Predsa len vetu dal, pomyslí si René.) Každý sa zbavuje osamotenosti tou mierou, akou zbavuje samoty iných, a to, čo ti šumí uprostred izby, je strom spred okna…

Keď sa Van Stiphout dostáva na piatu stranu, René vidí, že riaditeľ otvára zásuvku stola a vyberá z nej akési plániky, kladie si ich na stôl: znamenie súrnej práce. Úsmev na jeho tvári sa dá ešte nájsť, no len tak-tak že sa tam drží, nebolo by ho tam, keby distingvovaný riaditeľ nevyvíjal úsilie, aby ten odlietajúci úsmev na svojej tvári ešte chvíľu udržal.

— A vtedy zazrieš z okna vychádzať slnce nad závodom, nad jeho halou typu Zeiss-dividag ako prísľub rozhovoru…

Van Stiphout sa dostáva k závodu! No Renému, aká smola pre Van Stiphouta, práve vtedy vykĺzne:

— To by hádam stačilo.

— Já si taky myslím, — povie riaditeľ a vstane. Aj René vstáva. Aj Van Stiphout, hoci neochotne.

Van Stiphout: — Bude to takto dobrééé? Možno v tomto zmysle pokračovať, súdruh riaditeľ?

Riaditeľ: — No já myslím, že jo. Když se trochu uzemníte a bude tam víc o závodě…

Van Stiphout: — Nerááád by som zdržoval, isteže treba rokovať, zaujímať sa, ale ak ide, súdruh riaditeľ, o toto, práááve teraz nasleduje pasáááž…

Riaditeľ: — No snad zase jindy.

A René, takmer súčasne s riaditeľom: — Hádam inokedy.

A už René a Van Stiphout dôstojne prechádzajú sekretariátom, tvária sa ako ľudia, ktorí vybavili dôležitú vec a navyše odchádzajú ešte aj s dôležitým poslaním, radi by sa zdržali, porozprávali o dôležitom poslaní, aspoň teda o tej jeho časti, ktorá nie je tajná, ale nemôžu, bežia, iba čo stačia zakývať doktorovi Sýkorovi a zavolať na súdružku Púchlu:

— Ďakujeme za kávičku.

A už sú aj u hospodárskeho správcu — tak čo, bratku?

René: — Súdruh riaditeľ nám pred chvíľou povedal, že to u vás zariadil.

Žuffa: — Áno, je to v poriadku. Môžete sa ubytovať spolu — stačí, keď presvedčíte Hodkovického, aby išiel bývať k Třískovi, alebo Tříska k Hodkovickému, inú možnosť nemám…